Súčasná pozícia Cinematiku

V dňoch 12. až 17. 9. sa uskutočnil 12. ročník MFF Cinematik v Piešťanoch. Na publikum čakalo vyše stovky hraných, dokumentárnych a animovaných filmov. Organizátori tentoraz priblížili belgickú kinematografiu a špeciálnu pozornosť venovali prostredníctvom sekcie Rešpekt svetoznámej dvojici bratov Dardennovcov.

Skladbu filmov v hlavnej súťaži Meeting Point Europe mali už tradične na starosti členovia medzinárodnej federácie filmových kritikov FIPRESCI. Je zaujímavé sledovať, ako vyzerá „objektívny“ výber najlepších titulov s výrobným rokom 2016 a 2017. Z osobného hľadiska som sa potešil snímkam Druhá strana nádeje Akiho Kaurismäkiho, Elle Paula Verhoevena a American Honey Andrey Arnold. Všetky tri filmy sa už slovenskému publiku predstavili. Zatiaľ čo posledná menovaná snímka už bola v kinodistribúcii, Elle a Druhá strana nádeje sa mihli v rámci festivalov, pričom Kaurismäkiho titul sa už teraz premieta v rámci Projektu 100.

Prekvapenie s negatívnym podtónom nasledovalo po zistení, že k tomu najlepšiemu údajne patrí aj film Raw režisérky Julie Ducournau, a teda si zaslúži účasť v hlavnej súťaži (diváci už môžu Raw poznať z bežnej kinodistribúcie.) K ďalším sklamaniam sa postupne zaradili aj súťažné tituly Mimózy (r. O. Laxe) a Detské ihrisko (r. B. M. Kowalski). Druhému z nich uškodil i lektorský úvod, ktorý diváka pripravoval na „najnepríjemnejší filmový zážitok života“. Očakávanie výrazného znepokojenia bolo také silné, až napokon otupilo silu prekvapenia a emočného šoku.

Kvalitou tak napokon hlavnú súťaž Meeting Point Europe prekonala sekcia Kinema Choice. Dva filmy z tohto výberu patria spolu s Kaurismäkiho novinkou k absolútnemu vrcholu festivalu – sú to drámy Bez lásky Andreja Zviaginceva a Happy End Michaela Hanekeho, ktoré sa premietali v úplne plnej kinosále Domu umenia. Uvedenie Hanekeho filmu sprevádzali veľké očakávania piešťanského publika, keďže ide o režiséra, ktorý už dva razy vyhral hlavnú súťaž Cinematiku.

Nemožno zabudnúť ani na festivalovú účasť slovenskej kinematografie, o ktorú bol na Cinematiku záujem. Dokazovalo to početné publikum na premiérových projekciách snímok Nina (r. J. Lehotský), Dogg (r. S. Zrebný, V. Csino, E. Bistika, J. Karásek) či minoritnej koprodukcie Křižáček (r. V. Kadrnka), ako aj živé diskusie s tvorcami. Paradoxne, najúspešnejšie boli filmy, ktoré začali svoju distribučnú púť dávno pred Cinematikom. Cenu primátora Piešťan si odniesol už po druhý raz vo svojej kariére režisér Miro Remo, tentoraz za film Richard Müller: Nespoznaný. Z opätovného úspechu v sekcii Cinematik.doc sa zase tešil Robert Kirchhoff, tvorca dokumentu Diera v hlave. Divákov najviac oslovil poľský titul Umenie milovať (r. M. Sadowska). No a hlavnú cenu festivalu si napokon odniesla snímka Raw, čo podčiarklo podpriemernú kvalitu hlavnej sekcie.

Napriek tomu zažíva Cinematik priaznivé obdobie a v pomyselnej konkurencii ostatných slovenských festivalov sa drží v popredí. Zatiaľ čo Art Film Fest po presídlení do Košíc ešte hľadá svoju tvár, Cinematik sa vyprofiloval na udalosť s početnou a stabilnou diváckou základňou. Piešťanský festival zároveň výborne pracuje s priestormi združenými pri mestskom parku, vďaka čomu sa festivalová atmosféra kumuluje na relatívne malej ploche a funguje, čo je slabé miesto MFF Bratislava. Cinematik je dobrý festival, no pokiaľ by tento rok pridal ešte o niečo exkluzívnejší filmový obsah (spomedzi najväčších ťahákov išlo o slovenské premiéry len v prípade Hanekeho Happy Endu, výtvarnej snímky S láskou, Vincent dvojice Dorota Kobiela a Hugh Welchman a dokumentu Austerlitz Sergeja Loznicu), už by mu nechýbalo nič.

Adam Straka ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )