Cesta je vždy to najlepšie

Narodila sa v Prahe, teraz býva v Brne a kus života strávila v Bratislave. Stala sa prvou dámou slovenského animovaného filmu, ako to vyjadril Rudolf Urc. A bolo to aj vďaka titulom Pieseň (1969), Socha (1969), Kým sa ucho neodbije (1971), Kontakty (1980), Pomóóóc! (1985), Prečo máme radi sliepky (1986) či Údel (1988). Jaroslava Havettová, ktorá tento mesiac oslavuje 75 rokov, nás privítala vo svojom byte s palacinkami na stole a po dlhej debate sme od nej odchádzali nabalení knihami.

Keď ste išli na konkurz do skupiny kresleného filmu v rámci Štúdia krátkeho filmu v Bratislave, mali ste nejaké skúsenosti s animovanou tvorbou?
– Predtým som robila s Havettom iba grafickú úpravu Slovenských pohľadov, no animované filmy som milovala už od detstva vďaka svojmu strýkovi, ktorý nám ich premietal z 8 mm filmov. V oddelení kresleného filmu v Bratislave bola okrem mňa aj Veronika Margótsyová, Dana Denčíková a Michal Peško. Postupne sme sa zaúčali, lebo nikto z nás okrem Veroniky, ktorá bola predtým zamestnaná v štúdiu Bratři v triku, nemal žiadnu prax. Jeden z prvých filmov, na ktorom som sa podieľala, bol Pingvin, s ktorým prišli Vlado a Ivan Popovičovci. Snímal to Igor Luther, ktorý obraz preexponoval a všetky tie naše fľaky a odtlačky zo špinavých ultrafánov odrazu zmizli a zostali len krásne línie.

Na čom ste ešte v začiatkoch robili?
– Ja som vždy tvrdila, že sme ako deti milionárov – každý si robil na nejakých svojich malých etudách. Potom prišli reklamy. Mojou prvou samostatnou animáciou bol papierikový film Kúpalisko pre fakírov, ktorý režírovala Veronika. Celkom mi to išlo, hoci to bola nová technológia. Potom sme urobili Nový klobúk tety Kláry podľa výtvarníka Milana Klikara, ktorý učil Veroniku animovať v Prahe. Napokon som aj ja s Danou Denčíkovou strávila mesačnú stáž v Prahe. Pod kameru sme sa tam však veľmi nedostali. No tam už mali kameru Oxberry, ktorá v Bratislave nebola, takže sme si pomáhali, ako sme vedeli, a vyrábali technické pomôcky na kolene. A bolo to výborné – cesta je vždy tá najlepšia vec.

Ako v tej zostave fungoval Viktor Kubal, ktorý mal povesť pracanta s rýchlymi výsledkami?
– Kubal bol samostatná jednotka a na jeho filmy sa väčšinou aj dosť dbalo. Boli to začiatky a dramaturgia sa potrebovala od niečoho odraziť. Kubal chodil so skvelými nápadmi, pozerali sme sa na neho ako na bytosť z inej planéty, ktorá vždy prilietala so štósom pomaľovaných pauzákov... Bol to výborný zabávač, ale každý sme si plávali svoj vlastný štýl a on nebol naklonený kolektívnej práci. Neskôr, keď som spolupracovala s animátormi, od ktorých som vyžadovala úspornosť a namiesto toho som dostávala stohy materiálov, pričom niektorí ešte chceli z projektu vytĺcť peniaze navyše, som pochopila Kubalov prístup, že si radšej urobí všetko sám.

Kedy ste sa začali tvorivo osamostatňovať?
– Najmä pri filme Socha, ale začalo sa to už Piesňou, pri ktorej sme boli smutní, že duet s Matuškom To se nikdo nedoví nenaspievala Kubišová namiesto Vondráčkovej. V tomto prípade nás trochu inšpirovala Žltá ponorka – ale videli sme z nej iba ukážky na ORF, k celému filmu sme sa dostali oveľa neskôr na nejakej nekvalitnej VHS nahrávke. Človek sa z neho mohol dosť naučiť. No pre mňa bol najkrajším „študijným materiálom“ juhoslovanský film Satiemania od Zdenka Gašparovića. Ten som si brala do strižne a pozerala okienko po okienku. Je to taká animovaná fiesta na pocity z hudby francúzskeho skladateľa Erika Satieho. Tento film ma nakoniec aj nakopol k Údelu.

Spolupracovali ste nejakým spôsobom aj na filmoch Ela Havettu?
– Iba veľmi krátko. Pri filme Slávnosť v botanickej záhrade som pomáhala architektovi dotvoriť márnicu s mŕtvou dievčinou. Elovi sa moje návrhy páčili, no vravel mi, že tomu ešte niečo chýba. A tak prišiel s náručím plným lístia, ktoré na to dievča v ružových šatách nahádzal, a bolo vymaľované – presne sa to tam hodilo.

Niektoré z vašich plánovaných filmov sa napokon nezrealizovali...
– Áno, napríklad s Fedorom Vicom sme mali vymyslený film Dereš. Naplánovaný bol aj vedecko-populárny film o spánku s Julom Satinským a Milanom Lasicom. To však zakapalo, keď sme v Divadle na korze premietali po predstavení Pieseň a vo foyeri divadla boli vystavené naše postavičky. S Ivanom Popovičom sme zase napísali scenár Sám život píše podobné príbehy s predstavou, že Zora Kolínska a Marián Labuda budú hrať pár a Ján Melkovič bude Faunom. Mohol z toho byť naozaj krásny film. Škoda. My sme si asi mnohé pokazili tým, že sme navrhli Kornela Földváriho za riaditeľa animovaného filmu a vtedajší šéf Štúdia krátkeho filmu to vnímal ako hrozbu. No napriek všetkému to bolo krásne obdobie a v Bratislave som bola veľmi rada. Spoznala som tam veľa zaujímavých ľudí a páčilo sa mi, že keď bola v 60. rokoch nejaká dobrá vernisáž alebo dôležité podujatie, prišli tam všetci.

Bojovali ste s vedením pri presadzovaní svojich projektov?
– V situácii, keď ste sama s malým dieťaťom, vás držia pod krkom. Ja som sa všetkého vzdala, keď som odišla na Slovensko, nikde som nemala zázemie, zavrela som za sebou všetky vrátka. Iste, možno by ma zobrali na Barrandov, keď som už mala nejaké filmy, ale už len zohnať byt bolo v tom období peklo.

Začiatkom 70. rokov ste však napriek tomu z Koliby odišli.
– Áno, pretože som sa konfrontovala s vedúcim výroby Pavlom Forischom a dotklo sa ma to. Mala som vtedy rozrobený film Kým sa ucho neodbije, ktorý som napokon dokončila externe. V tom čase sa mi vyhrážali aj takým spôsobom, že ma neprijmú v žiadnom štúdiu v Československu, a mne sa pri tých slovách zatmelo pred očami. Mala som však stále na pamäti syna, o ktorého sa bolo treba postarať.

Čo v tom čase znamenalo byť na voľnej nohe?
– Prihlásila som sa do zväzu výtvarných umelcov a žila v nádeji, že tým komunistickým sviniam budem platiť čo najnižšie dane. Neskôr ma to síce dobehlo pri nízkom dôchodku, ale nesťažujem sa. No a koketovala som s košickou televíziou, pre ktorú som začala robiť deväťdielny seriál Gaštanko a Gaštaník. Pracovala som na ňom v priestoroch Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, čo mi vybavil Milan Peťovský. Bola to ťažká práca v núdzových podmienkach, celé som si to robila sama...

Kedy ste sa opätovne dostali k samostatným autorským filmom?
– Keď som doniesla Rudovi Urcovi na Kolibu projekt Kontaktov.

 

Udržiavali ste v tom čase väzby so zahraničnými kolegami, vedeli ste o dianí vo svete?
– Ja som sa dobre cítila predovšetkým v Poľsku, ktoré malo výbornú animovanú tvorbu. To však platilo aj o Bulharsku, Rusku, Juhoslávii, Maďarsku... V rámci východného bloku som si aký-taký prehľad udržiavala, ale na nejaké užšie kontakty so zahraničím nebolo veľa času ani možností. Človek bol rád, že si mohol podebatovať o dianí aspoň s Pražanmi.

Nevynorila sa občas možnosť nejakej koprodukcie?
– Chcela som urobiť jeden detský muzikál s Ukrajincami. Pri tej príležitosti som priniesla skladateľovi Melkovičovi presný rozpis taktov pre film, z čoho bol úplne vedľa.

Predpokladám, že Dežovi Ursinymu, s ktorým ste takisto často spolupracovali, ste podobné hudobné recepty nenosili.
– Nie, pri Dežovi som bola rada, že mi dal vôbec termín. Z neho som mávala strach a bola v strehu, pretože býval nevyspytateľný. Vždy som však bola prítomná pri vzniku hudby a s tou Dežovou to vždy dobre dopadlo.

Keď sa spätne pozriete na celé svoje tvorivé obdobie, ktoré filmy v ňom pre váš vývoj zohrali zásadnú úlohu?
– Určite to bola Socha, pri ktorej som si uvedomila, že človek by mal aj trochu hazardovať, že nemusí byť všetko podľa knihy. Čím viac človek riskuje, tým viac môže získať, ale aj stratiť. A menovala by som aj filmy Kontakty a Údel.

Pristavme sa pri krátkom filme Údel z roku 1988, ktorý bol česko-slovenskou koprodukciou a napokon získal Cenu poroty – Strieborného medveďa na Berlinale.
– Ten projekt bol dobre rozvrhnutý. Údel bol niečo celkom iné v porovnaní s tým, čo sa robievalo, každý sa chcel na tom zúčastniť. Animáciu robili Marian Kimlička a Ľudka Pavolová. S výtvarníčkou Zuzanou Vorlíčkovou sme boli úžasne zohraté, maľovala mi z duše. Všetko jednoducho krásne pasovalo.

Krátko nato padol režim – akú ste mali vtedy predstavu o svojom uplatnení?
– Na základe ocenenia z Berlinale som dostala veľkú ponuku z Nemecka na celovečerný film Sindibád. Začali sme na tom pracovať s výtvarníkom Dušanom Kállayom, no ukázalo sa, že my aj západní producenti sme mali veľké oči. Z výtvarnej stránky to síce bolo krásne, mali sme v tom nádherné objekty, narobili sme sa, keď sme napríklad do farieb dávali krupicu, aby sme udržali štruktúru chobotnice... Lenže to výtvarno samo osebe nestačilo, neudržalo by dlho divácku pozornosť. V scenári chýbal humor. A dobrý animovaný film by mal mať vtip, iskrivú pointu, prosto mal by mať grády, hoci by išlo aj o bezdejovú pocitovú feériu, ako to bolo v prípade spomínaného krátkeho filmu Satiemania. V tomto smere mal Sindibád medzery, pohoreli sme aj na koncepte hlavného hrdinu, pridružili sa komplikácie s produkciou, s predstavami o výrobnom čase...

Spolupráca s írskym štúdiom na seriáli James the Cat v 90. rokoch však už vyšla. Ako k nej došlo?
– Dostali sme sa k tomu cez Zdenu Deitchovú. Seriál sa spracúval na Slovensku, odkiaľ sa autobusmi za poplatok šoférovi posielali škatule s fóliami do Prahy, kde som ich vyzdvihovala. Raz do týždňa chodila do Prahy aj režisérka seriálu Kate Canning. Išlo o úspornú animáciu, no výtvarne precíznu. Bol to výborný podnik.

Vy ste už v tom čase mali ateliér v Brne a prenajímali si štúdio v Prahe?
– V Bratislave i v Prahe. Priamo na Barrandove v štúdiu Bratři v triku sme si prenajali niekoľko miestností a v jednej som si urobila aj provizórnu spálňu. Vnuk tam po tých nekonečných chodbách chodil na bicykli a ja som po ňom musela umývať čierne šmuhy od kolies.

V 90. rokoch a neskôr ste robili aj na seriálových projektoch pre Českú televíziu (Z deníku žáka III. B aneb Edudant a Francimor, Gogo a Figi). Bola to dobrá skúsenosť?
– Ako sa to vezme. Problém bol napríklad v tom, že scenáristi písali pre televíziu projekty bez toho, aby vedeli, ako vlastne prebieha výroba animovaného filmu. Bolo to veľmi náročné, a zvlášť, keď televízia škrtila rozpočty. Ako režisérka som mala nízky plat, preto som zastávala aj pozíciu animátorky. Tvorivý tím okolo mňa bol malý, no keď som odfiltrovala všetky nepriaznivé okolnosti, bola to pekná práca. Mrzí ma, že už sa nezrealizoval projekt seriálu o českých básnikoch 18., 19. a 20. storočia, ktorý mi televízia ponúkla. Dlho som ho pripravovala, študovala podklady, dávala dokopy nápady, ale nestretávala som sa s porozumením ČT a nikam to neviedlo. Až som napokon dostala výpoveď, čo mi možno v konečnom dôsledku zachránilo zdravie.

Takže ste napokon zostali v malom byte so svojím kanárikom a so záhradou...
– Aj som si hovorila, že napíšem nejaké príbehy babky, jej kanárika a záhrady, kam chodím. V tej záhrade už o šiestej večer nie je ani noha, ste tam sám, okolo sú len marhuľové stromy. Vtáci vykrikujú, lebo sa chcú milovať, kým pôjdu spať. Zapadá slnko, Brno sa rozsvieti a vy všetko sledujete z vŕška, z nadhľadu. A odrazu ide oproti vám ježko – chýba mu už len palička a klobúk, aby vyzeral ako „pantáta“.

Napíšete ten príbeh?
– Keď sa o to pokúšam, už sa mi to nepáči tak, ako keď o tom hovorím.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta