LENA KUŠNIERIKOVÁ

Vo Film.sk sa vraciame k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventky Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU Leny Kušnierikovej. Za svoj študentský titul Ahoj Láska získala v roku 2015 na festivale Áčko v Bratislave cenu za najlepší film, najlepší dokument i najlepšiu réžiu.

Štúdium dokumentárnej tvorby na Vysokej škole múzickým umení bolo super. Mali sme tam veľa voľnosti a v podstate úplnú slobodu pri tvorbe. Chýbal mi však väčší dôraz na teoretické vedomosti nielen o filme, ale aj z iných oblastí, ktoré je podľa mňa dôležité aspoň trochu poznať, ako sú napríklad psychológia, cudzie jazyky, dejiny umenia a podobne.

Prvé tri roky viedol náš ročník Milan Balog. Bol veľmi prísny, vyžadoval poctivú prípravu, chcel, aby sme zakaždým vedeli vyargumentovať, čo robíme a prečo. Neobstáli sme uňho so všeobjímajúcimi teoretickými výkladmi o vzdušných zámkoch, museli sme byť konkrétni. Jeho prínos som si naplno uvedomila až po skončení štúdia pri práci na vlastných projektoch. Keď som bola vo štvrtom ročníku, na katedre nastala zmena. Mohli sme si vybrať jedného pedagóga, do ktorého ateliéru chceme patriť. Vnímala som to veľmi pozitívne a zvolila som si Jara Vojteka. Obmenil sa kolektív študentov, v ktorom som dovtedy fungovala. V Jarovom ateliéri sa ocitli študenti dokumentu z rôznych ročníkov – od druhákov až po piatakov. Bolo to veľmi inšpiratívne a vedeli sme si navzájom pomôcť.

Najpozitívnejšie hodnotím osobné konzultácie, a to nielen s Jarom Vojtekom a Milanom Balogom, ale so všetkými pedagógmi z ateliéru dokumentárnej tvorby. Veľa sme sa rozprávali a myslím, že medzi nami vznikali v niektorých prípadoch až kamarátske vzťahy. Úprimne ich zaujímalo, čo robíme, ale aj to, ako sa máme, ako sa cítime, čo sa deje v našich osobných životoch. Mohli sme sa na nich kedykoľvek obrátiť s otázkami a oni nám vždy pomohli. Dokonca aj teraz po škole sú ochotní sa s nami rozprávať a pomáhať nám, čo si veľmi vážim. Keď mali možnosť, ponúkli nám na ukážku aj svoju prácu, no nekompenzovali si na nás svoje ego, chceli, aby sme išli vlastnou cestou a držali nám pri tom palce. Za túto skúsenosť som vďačná.

Momentálne som na voľnej nohe, točím a zatiaľ chcem, aby to tak ostalo. Robím viacero projektov a sama som zvedavá, ako to dopadne. Natáčam napríklad jeden diel z cyklu Expremiéri a časť o kauze pezinskej skládky do cyklu Biele vrany a hrdinovia medzi nami.

spracovala Zuzana Sotáková
FOTO: Nina Mikušková