VLADIMÍR BALCO

(16. 7. 1949 – 31. 8. 2017)

Vo veku 68 rokov zomrel koncom augusta režisér Vladimír Balco, ktorý sa venoval hranej i dokumentárnej tvorbe a nakrútil napríklad celovečerné snímky Uhol pohľadu, Pasodoble pre troch, Postoj, Let asfaltového holuba, Rivers of Babylon či Dážď padá na naše duše.

Všetky menované tituly sú hrané, Martin Šulík však v reakcii na Balcovo úmrtie vyzdvihol jeho dokumentárnu tvorbu s tým, že sa v nej snažil prenikať „pod povrch skutočnosti a zachytiť to, čo je zdanlivo neviditeľné“. Zároveň pripomenul, že už jeho študentský film Tri tony šťastia bol ocenený v Oberhausene. Balcov študent Miro Remo si zase zaspomínal, ako ho dokázal motivovať a budovať v ňom presvedčenie, že sa raz stane filmárom. „Vlado pre mňa zostane veľkým Človekom, ktorý mi ukázal cestu, no ďalej ma nechal voľne kráčať.“

K Balcovi mal blízko aj strihač Roman Varga, ktorý s ním v 80. rokoch spolupracoval na mnohých projektoch rozmanitého charakteru. Patria k nim aj celovečerné hrané snímky Pasodoble pre troch a Postoj, z dokumentov to boli napríklad tituly Hummel či Tridsať ton nádeje. Roman Varga si na Balca spomína takto: „Boli sme vrstovníci, a hoci som ja študoval v Prahe a Vlado v Bratislave, poznal som sa s celým ročníkom dokumentárnej tvorby na VŠMU, so študentmi prof. Martina Slivku. S Vladom som počas štúdia ešte nespolupracoval, robil som najmä na ročníkových prácach Dušana Rapoša.

Vlado Balco bol v prvom rade dokumentarista. Bol to však zároveň tvorca, ktorý si potreboval skúšať aj iné druhy a žánre, okrem hraného filmu napríklad hudobný film. To je určite pozitívna ambícia režiséra. A v jeho prípade bola vždy prvoradá kvalita – Vlado aj inštruktážny film postavil na príbehu alebo na nejakom výraznejšom nápade. Krátkometrážna tvorba Vlada Balca bola bohatá a veľkú zásluhu na tom mal dramaturg Dežo Ursiny, ktorý sa s ním priatelil.

Pokiaľ sme sa s Vladom dohodli na spolupráci na filme, v krátkom čase mi doručil technický scenár, čo platilo hlavne v prípade hraných projektov. Mohol som si ho preštudovať a poznačiť si prípadné pripomienky. Tie sme si potom vydiskutovali, a pokiaľ ich Vlado akceptoval, urobil podľa nich zmeny, väčšinou išlo o drobné úpravy. Samozrejme, tieto korekcie prebiehali ešte pred začiatkom nakrúcania a režisér takto konzultoval technický scenár aj s niektorými ďalšími spolupracovníkmi, minimálne s hlavným kameramanom. Dialo sa to medzi štyrmi očami, nikdy to neboli oficiálne porady.

Spolupráca medzi mnou a Vladom Balcom bola väčšinou dobrá, hoci boli aj chvíle, keď sme na niečo nemali rovnaký pohľad. Keď k takej situácii došlo, dokázali sme svoj názor vyargumentovať a nepamätám si, že by medzi nami niekedy došlo k vážnejšej kríze. Vždy sa snažil robiť všetko tak, aby to malo opodstatnenie a nebolo to samoúčelné, čo platí aj v prípadoch, keď zvýrazňoval určitú obrazovú expresívnosť alebo chcel pri strihu uplatniť nejaké hudobné montážne prvky.

Mám rád filmy, ktoré si nájdu čo najširšiu divácku základňu. A verím, že Vlado takéto filmy robiť vedel, pretože bol dobrý režisér.“

Daniel Bernát
FOTO: archív SFÚ/Ctibor Bachratý