Peter Ulman

filmový publicista

Keď drvivá väčšina slovenských aj českých médií v septembri nepriniesla správu z Maďarska o dobehnutom páse s filmom života režiséra Károlya Makka, už to vlastne neprekvapilo. Akurát čo sa v rámci digitalizačných masmediálnych premien predĺžil rad škrúcich signálov okliešťovania redakčne editovanej spravodajskej aj analytickej publicistiky. O filmových festivaloch, dianí vo svete či na športoviskách sa písavalo v širokom zábere a utešene dopodrobna. A naraz už len ako kde, ako o čom či ledva čosi. Nielen v došuštievajúcej, ale práveže aj v „í“ podobe. Dôvody sú zrejmé – v nevyjasnených nových podmienkach nastolený ekonomicky úsporný režim a nové požiadavky a záujmové priority používateľov. Spravodajské médiá sa pritom, podobne ako inou cestou filmy, podieľajú na formovaní a uchovávaní kolektívnej pamäti a udržiavaní kontinuity.

Keby bol Makk len tvorcom majstrovského diela Szerelem, teda Láska, uvádzaného u nás pod názvom Dni čakania, zaslúžil by si pripomenutie. Lebo pamätať si zaslúži téma aj originálne a dodnes pôsobivé spracovanie toho filmu, oceneného v roku 1971 na festivale v Cannes. Sugestívnou a vtedy dosť objavnou asociatívnou metódou a rečou brilantnej čiernobielej kamery demonštruje zložitý vzťah matky a manželky politického väzňa 50. rokov; literárnym podkladom scenára boli poviedky Tibora Déryho, väzneného po protirežimových krvavých udalostiach roku 1956. Tragicky napätý, ale subtílny film bol skonštruovaný formou konvenujúcou pochodom ľudského vedomia a takto demonštroval aj potrebnosť imaginácie, spomienok a udržiavania ilúzií.

Náš herecký poklad Jozef Kroner hral v 70. a 80. rokoch vo viacerých maďarských filmoch vrátane tých oceňovaných, u nás však neuvedených. V troch z nich (hoci nie v Dňoch čakania) účinkoval práve pod Makkovým režisérskym vedením. A býval namrzený, prečo sú tieto filmy v jeho vlasti akoby zamlčané. Nuž, aj v rámci sťaby jednoliateho socialistického bloku bývali kultúrne disproporcie. Neskorší Kronerov výkon v úspešnom bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach nám naše kiná aj televízia sprístupnili.

Čitateľ internetovej éry má rád svoje isté. Zaujatý pohľad na uplynulé dejinné procesy sa u nastupujúcich generácií javí z iks dôvodov pasé. Dnes platí, že čo bolo ráno, je večer už dávno. A nevyšperkované odkazy odkiaľsi z praveku 20. storočia sú zúfalo netrendový artikel. Zosnulý prepáči.