Oliver Bakoš

estetik

K výberu „môjho“ obľúbeného filmu Ja milujem, ty miluješ ma motivovalo zamyslenie českého kolegu nad českým seriálom Policie Modrava, ktoré som si nedávno prečítal s nesmiernym potešením. Autor sa zamýšľal nad tým, že nikto z odborných kruhov vlastne nevie nejako hlbšie zdôvodniť (vraj) pozoruhodnú sledovanosť seriálu. Nič v ňom totiž nie je a nechce byť nijakým spôsobom pozoruhodné. Ani herecké výkony, ani zápletky, ani kamera. Myslím si, že v tomto prípade ide o svojrázne, i keď azda podceňované poňatie filmového času. Čas filmu v tomto prípade predstavuje pre diváka akoby obrovské a nesmierne lákavé kreslo, v ktorom pravda, príbeh alebo život prichádzajú na svetlo neúmerne postupným a plynulým spôsobom. Slovenský alebo, presnejšie, československý film Dušana Hanáka z roku 1980 je podobným prípadom v tom zmysle, že sa mu vlastne, myslím si, nikdy poriadne neporozumelo. V temnom období skončil v trezore, v tom lepšom bol prijímaný ako nejaký kritický dokument starej a prekonanej doby. Pritom však v Hanákovom filme ide o skrinku plnú pokladov. Plnú ľudskej bytostnej blízkosti, azda i „lúzerov“, stratencov, ktorí však vo svojej zdanlivej bezvýznamnosti disponujú všetkými ľudskými kvalitami, akými my síce navonok oplývame, no nech sa už deje čokoľvek, nikdy ich nemáme viac ako oni. Z týchto nespočetných perličiek a tvrdou rukou vykreslených charakterov sa aj dnes skladá náš vesmír. A najmä všetky pravidlá smútku.