Mečiar

Film o moci, strachu a pudoch

V čase, keď sa Vladimír Mečiar stal prvým predsedom vlády čerstvo vzniknutej Slovenskej republiky, sa blížili jej piate narodeniny. K tomuto politikovi, ktorý dodnes vyvoláva vášne, mala podobný vzťah ako celá naša generácia. Vnímala ho predovšetkým cez rodičov a ďalších dospelákov z bezprostredného okolia, jej povedomie o ňom dopĺňali zábery a informácie z médií. Ako dospelá sa rozhodla, že si na neho spraví názor sama a natočí o ňom dokument. Režisérka Tereza Nvotová po tohtoročnom úspechu svojho celovečerného hraného debutu Špina prichádza s dlhometrážnym dokumentom Mečiar.

„Keď som mala desať, najčastejšie som sa s kamoškou hrávala na Winnetoua, E. T. a Mečiara. Vtedy mi veľmi nedochádzalo, že je skutočný. Bol však všade okolo: v telke, na plagátoch, v debatách rodičov a v našich hlavách. Teraz, keď som už veľká, ma zaujíma, kto to v skutočnosti bol, kde sa vzal a čo spravil s nami a s našou krajinou. Lebo mám pocit, že podobná story sa dnes odohráva všelikde vo svete,“ hovorí vo svojom filme Tereza Nvotová a jej slová ilustruje jej osobný videoarchív, kde sa ako dievča s vrkočmi hrá na dvore na kameramanku. Vo svojom novom dokumente využíva okrem archívnych materiálov aj výpovede osobností a pamätníkov udalostí z 90. rokov, či už z politického, zo spoločenského, alebo z novinárskeho prostredia. No jej film je iný v tom, že pred kameru dostala samotného Mečiara, ktorý ju dokonca vpustil do svojho rodinného sídla Elektra.

„Celé sa to začalo, keď som si prečítala článok v novinách, že Mečiar už nadobro končí s politikou a odchádza z HZDS, ktoré sa vzápätí rozpadlo. Pretože som počas Mečiarových vlád vyrastala, zaujímal ma nielen ako fenomén, ktorý bol permanentne prítomný v našej domácnosti, ale aj ako človek. Asi ma fascinuje akýsi kult osobnosti, či už v politike, v náboženstve, alebo v korporátnom priestore. Zaujíma ma, čo je za tým a hlavne čo sú to za ľudia, ktorí si dokážu tento kult okolo seba vybudovať. Títo ľudia potom vypovedajú hlavne o nás a o našej spoločnosti,“ hovorí pre Film.sk Tereza Nvotová. „A tak som si povedala, že skúsim Mečiara kontaktovať. Najprv som išla hlavne po svojej zvedavosti. Chcela som vedieť, o čom taký človek premýšľa, ako žije, čo raňajkuje, čo si myslí o sebe a o svete okolo. Zaujímavé bolo, že dostať sa k nemu nebolo náročné. Po dvoch stretnutiach mi dovolil natáčať s ním u neho doma. Z toho som potom spravila svoj bakalársky film na FAMU.

Prvý, ešte krátkometrážny film bol podľa nej portrétom politika na dôchodku, ktorý zostal pre Slovensko nevyriešeným rébusom a traumou. Vtedy ten film nevidel skoro nikto a po projekcii na festivale v Jihlave si Tereza uvedomila, že má v rukách drahocenný materiál, ktorý nemôže len tak premrhať. „Na základe ohlasov v médiách a od ľudí som zistila, že dopyt po tejto téme je obrovský a že k tomu musím pristúpiť zodpovednejšie. Pred ľuďmi aj sama pred sebou. Preto to nakoniec trvalo tak dlho. Jedna vec je poriadne si zrešeršovať látku, druhá rozprávanie príbehu. V rámci príbehu našich novodobých dejín sa toho stalo toľko, že bolo náročné vyselektovať, ktoré deje boli podstatnejšie než iné, a nájsť kľúč, ako film rozprávať,“ pokračuje Tereza. Z mnohých uhlov, z ktorých sa na udalosti mohla pozrieť, sa nakoniec rozhodla držať hlavnej postavy, ale zároveň sa nechcela hrať na odborníka. Preto do snímky vstúpila so svojím osobným príbehom, cez ktorý ju vedie, ale neostáva len pri ňom, rozširuje ho na celú spoločnosť.

Jej dokument vzbudzoval pozornosť už pred uvedením. Nestáva sa totiž, že by Mečiar otvoril dvere do svojho súkromia. „Hovoril mi, že som výnimka, a vo filme je to aj povedané. Prečo si vybral mňa, to je mi doteraz tak trochu záhadou, no myslím si, že hlavným faktorom bol môj vek. Nebola som natoľko osobne vtiahnutá do spoločenského boja, ktorý sa počas mečiarizmu odohrával, a tak mal aj on sám pocit, že sa na tie deje môžem pozrieť čistejším pohľadom. Hovoril mi, že sa mu páčil jeden diel dokumentárneho seriálu, ktorý som robila pre Českú televíziu a ktorý bol čistou politickou satirou o dvadsiatich rokoch Českej republiky,“ vysvetľuje režisérka, ktorú pri tvorbe zaujímalo hlavne to, prečo sme dnes tam, kde sme. „Politické súdy sa často vynášajú veľmi unáhlene a každý má nejaký názor. Mne trvalo tri roky hľadania odpovedí na otázky – a nie všetky som našla –, aby som pochopila to, čo už dávno viem: že je to hlavne o nás. Že pokiaľ budeme mať neukojiteľnú potrebu silného vodcu, budeme ho tu mať v akejkoľvek podobe. Film Mečiar je tak trochu aj prípadová štúdia o moci, strachu a o našich pudoch či emóciách, ktoré nás pri voľbách často ovládajú.“

Dokument Mečiar má vypovedať nielen o slovenskom národe a o tom, ako uchopil svoju slobodu po Nežnej revolúcii, ale mal by presahovať aj do iných európskych krajín s podobným osudom. „To bol jeden z dôvodov, prečo do projektu vstúpilo HBO. V slovenskom príbehu postkomunistických čias videli paralely s minulosťou okolitých krajín aj s prítomnosťou krajín všelikde na Západe. Film síce nie je analýzou východoeurópskeho priestoru, ale myslím si, že na konkrétnom príklade o ňom dosť vypovedá. Snažila som sa to robiť tak, aby tomu rozumeli aj ľudia, ktorí o Slovensku nevedia. Druhou ambíciou bolo spracovať film hlavne pre mladšiu generáciu, ktorá vtedy ešte nežila alebo len vyrastala – ako ja,“ ozrejmuje Tereza a pokračuje: „Film Únos síce vyvolal veľké vášne a výbornú politickú angažovanosť, to však neznamená, že mladí ľudia vedia, čo sa vlastne dialo a prečo. Posnažila som sa im to cez tento film trochu pomôcť objasniť. A HBO zámerne nasadzuje Mečiara tesne pred českými voľbami,“ dodáva filmárka a pochvaľuje si spoluprácu s televíziou. „Na rozdiel od štátnych televízií vkladá HBO do projektu oveľa viac peňazí, čo pre tvorcu znamená neuveriteľnú slobodu. Druhým špecifikom je, že majú dosť silnú producentskú dramaturgiu – chcú byť pri vzniku projektu a rozprávať sa o ňom. My sme sa, našťastie, v základnom smerovaní úplne zhodli, takže to bola dobrá spolupráca,“ uzatvára Nvotová, ktorá scenár napísala s Josefom Krajbichom. Ten sa postaral aj o strih, hlavným kameramanom filmu bol Martin Žiaran, dramaturgiu robil Ivo Trajkov. Film produkovala spoločnosť PubRes a koprodukovali HBO Europe a Negativ.

Mečiar (Mečiar, r. Tereza Nvotová, Slovensko/Česko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 218 776 eur  (podpora z Audiovizuálneho fondu: 49 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

Zuzana Sotáková
FOTO:
PubRes

Ťažká duša

Ťažká duša rómskych pesničiek

Marek Šulík je dokumentarista, ktorý sa dokáže priblížiť k svojim postavám. Darí sa mu zasiahnuť diváka bezprostrednosťou jeho filmov a úprimnou snahou porozumieť komplikovaným spoločenským reáliám. Výnimkou nie je ani jeho novinka Ťažká duša. Filmom, ktorý je súčasťou etnomuzikologického projektu Šilalo paňori/Studená vodička, sa opäť vrátil k téme rómskej hudby. Slovenská distribučná premiéra dokumentu bude 5. októbra.

Ťažká duša vychádza z etnografického výskumu, ale nie je to ukážkový náučný alebo odborný film. Má vopred formulovaný tematický základ. Naopak, Cigarety a pesničky vznikli ako živá reportáž z danej situácie,“ opisuje hlavný rozdiel medzi svojou filmovou novinkou a dokumentom z roku 2010 Marek Šulík, režisér, scenárista, kameraman a spolustrihač Ťažkej duše. Dramaturgičkou a spoluautorkou námetu projektu bola Zuzana Mojžišová, ktorú poznáte aj ako autorku textov vo Film.sk.

„Je to film o veselých Rómoch a ich smutných piesňach. ,Ťažká duša‘ je výraz z jednej rómskej piesne – spieva sa v nej o Rómoch, ktorí chodia po svete a ťažkú dušu vlečú. Keď som film dostrihal, hľadali sme názov a tento je pre mňa vyjadrením životného pocitu, o ktorý vo filme ide,“ dodáva k názvu filmu Marek Šulík. Impulz k vzniku troch príbehov prišiel z externého prostredia, od etnomuzikologičky Jany Belišovej, ktorá má k téme rómskych piesní rovnako blízko ako Šulík. „Cítila potrebu vrátiť sa k starodávnym rómskym piesňam – volajú sa ,halgató‘ (piesne na počúvanie). Jej sa také piesne podarilo nahrať pred dvadsiatimi rokmi, vtedy však nahrávala iba zvuk a teraz chcela zaznamenať aj obraz a urobiť rozhovory s interpretmi. Takže Jana, Zuzana Mojžišová a ja sme rozmýšľali, ako urobiť projekt, ktorý by obsiahol nielen starodávnu rómsku hudbu, ale i každodenné prežívanie Rómov vo vzťahu k ich piesňam. A jeden z výstupov projektu mal byť celovečerný film,“ vysvetľuje dokumentarista a pokračuje: „Ten projekt bol zložitý, pretože sme točili každý rok niekoľko týždňov. Samotný film sme nakrúcali asi štyri týždne, ale v ňom sú použité aj scény z dokumentačných videí. Tri roky sme chodili za Rómami, nahrávali rozhovory a piesne, hľadali sme tých, ktorí si tie pôvodné piesne halgató pamätajú. Posledný rok sme na základe týchto expedícií nakrúcali film Ťažká duša. Výstupmi celej tejto práce sú knižná zbierka piesní, tri DVD nosiče s 25 dokumentačnými videami s nahratými rozhovormi a piesňami, cestopis z expedícií Za rómskym ľudom Zuzany Mojžišovej, no a celovečerný film Ťažká duša.“

Slová Mareka Šulíka potvrdzujú, že jeho dokumentárna novinka nesie prvky archivačného materiálu. Rómska hudba sa dedila z generácie na generáciu, dnes sa dostáva akoby do slepej uličky. Film obsahuje tri príbehy, tri rozdielne osobnosti, a jeho autori sa rozhodli pre rozprávanie bez jasného rozuzlenia. Emócia v ňom vystupuje ako nositeľka myšlienky. Rómske pesničky neznesú povrchnú interpretáciu, aj preto ich nemôže spievať každý. „Fascinujú ma tým, čím akákoľvek hudba: melódiou, atmosférou, rytmom, určite momentálnou autentickou interpretáciou. Napríklad niektoré piesne mám rád iba z konkrétnej nahrávky, jedna taká rómska pieseň znie počas záverečných titulkov nášho filmu,“ ozrejmuje Marek Šulík. Vnímavý divák pochopí silu rómskej piesne už v prvých minútach snímky, aj v súčasnosti ešte funguje ako komunikačný prvok medzi odlišnými generáciami.

„Hľadali sme, kde sa táto téma vynára, a zároveň som preferoval ľudí so zmyslom pre humor. Naše výskumné cesty boli spojené s prácou na videozáznamoch, ale súčasne sa stali i rešeršami. Mnohých spevákov sme pritom poznali už z predchádzajúcich projektov,“ hovorí Šulík o komplikovanej práci na obrazovo-hudobnej mozaike, v ktorej výpovede postáv napokon fungujú ako úvody k piesňam, ktoré nasledujú. A aký divák by mohol Ťažkej duši porozumieť? „Neviem to odhadnúť, môžem len povedať, že je to pre každého, kto má rád hudbu. Je to zvláštny projekt, pretože je mimo akejkoľvek vlny alebo aktuálnej problematiky. Chcem však povedať, že je to aj veľmi vtipný film,“ pozýva do kina Marek Šulík.

Na cestu do kín a alternatívnych projekčných priestorov sa dokument vydá prostredníctvom distribučnej spoločnosti Filmtopia a povedie tak trochu netradične – smerom z východu na západ. Po distribučnej premiére 5. 10. v košickom kine Úsmev vyrazí Ťažká duša za divákmi po celom Slovensku. 

Ťažká duša (r. Marek Šulík, Slovensko, 2017)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 30 136 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 10 000 eur, podpora RTVS: 4 000 eur, vklad Ústavu hudobnej vedy SAV: 16 136 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Robert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO:
Filmtopia

Vábenie výšok

Medzi víťazstvami a prehrou je tenká čiara

„Západný svet jednoducho netuší, že aj horolezci spod Tatier kedysi určovali trend v Himalájach,“ hovorí oceňovaný slovenský režisér Pavol Barabáš, ktorý prichádza s novým filmom Vábenie výšok. Celovečerný dokument bude mať distribučnú premiéru v kinách tento mesiac, na budúci rok ho budú môcť diváci vidieť na obrazovkách RTVS v dvoch televíznych častiach – Ivan Gálfy a Krutý Everest.

„Žil som v horolezeckej komunite, dlho poznám aktérov filmu – himalájistov, ktorých lákalo v najvyšších horách sveta neznámo. V osemdesiatych rokoch minulého storočia dokonca posúvali hranice svetového horolezectva. Medzi víťazstvami a prehrou je však tenká čiara,“ opisuje Pavol Barabáš zárodky vzniku svojej filmovej novinky. Vábenie výšok je pohľadom na horolezectvo celej jednej generácie, keď účastníkov prvej expedície v Himalájach po návrate vítal prezident a republika ich vnímala ako hrdinov. „Podujal som sa z nadhľadu zhodnotiť celé toto zaujímavé obdobie, dať ho do súvisu s dobou, v ktorej sa jednotlivé príbehy odohrávali. Film som postavil na vzťahoch a generačných problémoch v expedíciách, na úspechoch i traumách, ktoré ostali v horolezcoch,“ pokračuje režisér.

Projekt sa dočkal kinoverzie aj televízneho spracovania. „Najprv tu bol záujem RTVS o túto tému a neskôr televízia aj vstúpila do koprodukcie. Ich požiadavkou boli dva 54-minútové filmy. Od začiatku som sa však snažil tento dokument uchopiť filmovejšie. Vznikla celovečerná snímka Vábenie výšok, ktorú som pripravoval skôr na medzinárodné festivaly horských filmov. Táto kinoverzia sa trochu odlišuje od dvoch televíznych titulov.“ Prvý televízny diel je venovaný Ivanovi Gálfymu, ktorý stál pri zrode tatranskej horskej služby, stal sa priekopníkom tunajšieho expedičného horolezectva a jeho výprava na Nanga Parbat bola prvou úspešnou vo východnom bloku. Druhý diel sa venuje osemdesiatym rokom v Himalájach, kde slovenské horolezectvo zažívalo veľké úspechy, ale aj tragédie. „Najväčšia tragédia sa stala v roku 1988 na Evereste. Slovenské horolezectvo sa z nej dodnes nespamätalo,“ hovorí Barabáš, ktorý naráža na to, že štvorica slovenských horolezcov sa vtedy z expedície nevrátila a dodnes sú nezvestní.

V podobnej situácii ako Vábenie výšok sa ocitol aj Barabášov predchádzajúci film Sloboda pod nákladom, ktorý takisto nebol pôvodne určený do kinodistribúcie. Nakoniec sa však minulý rok stal najnavštevovanejším titulom z distribučnej ponuky Asociácie slovenských filmových klubov.

Práca na filme Vábenie výšok trvala skoro dva roky, a ako dodáva režisér, nebolo to ľahké. Aké pocity má teraz, po dokončení filmu? „Nie je to dokument, ktorý sa dá urobiť rýchlo. Tak ako pri Slobode pod nákladom aj teraz som veľmi váhal, či je to film aj pre kiná. Presvedčil ma až Robert Kirchhoff, ktorý ho zhodnotil tak, že je to to najlepšie, čo som doteraz urobil. Potešil ma aj záujem Asociácie slovenských filmových klubov. A môj pocit? Že som urobil maximum.“ V tejto súvislosti dodajme, že projekt už mal predpremiéru na košickom Art Film Feste, kde zožal veľký úspech, hoci sa tam premietala televízna verzia.

Generácia, ktorá toho v minulom storočí toľko dokázala a ovplyvnila tvár slovenského horolezectva, je už v pokročilom veku, čo režisér vnímal ako ideálny čas na nakrúcanie. A vo výslednom materiáli nájdeme pokorné rozhovory o snoch prekonať nielen najťažšiu stenu Mount Everestu, ale aj samých seba. Bližšie to ozrejmuje sám Barabáš: „Hoci sa horolezectvo môže javiť ako príliš špecifická téma, blízka len niekoľkým ľuďom, je v ňom obsiahnuté omnoho viac. Nejde totiž len o akési dobývanie vrcholov a budovanie ega. Nie je to víťazstvo nad horami, ale hlavne nad sebou samým.“ A ako vyzerala samotná práca na filme? „Prebehlo množstvo dlhých rozhovorov a musel som veľa hľadať v televíznych i súkromných archívoch. Ale mnohých zaujímavých myšlienok a záberov som sa musel aj vzdať. Hľadal som líniu od vzniku horskej služby v Tatrách až po najdôležitejšie medzníky v slovenskom himalájskom horolezectve, takže film prinesie nádherné zábery z Tatier i Himalájí.“

Čo je teda príznačné pre Vábenie výšok? „Nie je to oslavný film o dobývaní horských velikánov, a hoci sú v ňom i veselé momenty, dokument je skôr drámou ľudských osudov. Otvára množstvo tém a divák bude po ňom určite veľa rozmýšľať,“ uzatvára Pavol Barabáš.

Vábenie výšok (r. Pavol Barabáš, Slovensko, 2017)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 48 100 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 28 300 eur, podpora RTVS: 19 800 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray, DVD

Rastislav Graňák ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO:
www.k2studio.sk

Spievankovo a kráľovná Harmónia

Spievankovo otvára svoje (zlaté) brány

Divácky úspešný audiovizuálny projekt s pesničkami Spievankovo prichádza so šiestou časťou, ktorá sa dostáva aj na plátna kín. Spievankovo a kráľovná Harmónia sa sústreďuje viac na príbeh, ktorý má osloviť deti aj ich rodičov.

Kráľovná Harmónia vládne láskavo a múdro zázračnej krajine Spievankovo. Všetci jej obyvatelia žijú hudbou a každý z nich hrá na nejakom nástroji. Každoročne sa schádzajú na kráľovskom zámku na veľkej slávnosti, kde si zladia nástroje, zatancujú a zaspievajú, no hlavne spoločne zahrajú hymnu, ktorá prináša nový život celej krajine. Dospievajúca Harmónia sa však postupne uzatvára do svojho sveta a z krajiny sa vytráca radosť a hudba. Kráľovná preto poprosí o pomoc Spievanku a Zahrajka, ktorí sa s pomocou detí vydávajú na záchrannú výpravu.

Podľa tvorcov šiestej časti úspešného rodinného projektu sa ich novinka od predošlých dielov líši: popri edukatívnej vrstve, ktorá je nenápadne ukrytá v žánrovo rozmanitých piesňach, sa do popredia dostáva príbeh. Ten je podľa nich určený nielen deťom od predškolského veku až po tínedžerov, ale aj ich rodičom. „Deti sa nás často pýtajú, ako sa v Spievankove žije, či máme kráľovnú, ako vyzerá... Preto sme sa rozhodli priblížiť im túto zázračnú krajinu a previesť ich zákutiami, ktoré boli doteraz iba v ich fantázii,“ hovoria Mária Podhradská a Richard Čanaky, ktorí stvárňujú ústredné postavy Spievanku a Zahrajka.

„Na Slovensku je veľmi málo pôvodnej tvorby pre detského diváka a ešte menej hudobnej detskej tvorby. Spievankovo túto dieru už niekoľko rokov úspešne zapĺňa. Za ten čas sa dvojica Podhradská a Čanaky vyprofilovala a autori projektu sa neustále snažia ponúkať deťom vyššiu kvalitu piesní a príbehov. Tak je to aj v prípade vývoja tohto filmu. Deťom prináša kvalitný, pútavý príbeh s vtipnými dialógmi a so zaujímavými dejovými linkami,“ tvrdí režisérka Diana Novotná.

Okrem ústrednej dvojice a známych hercov, ako sú Ady Hajdu, Marián Labuda, Ivan Vojtek, Roman Pomajbo, Michal Hudák, Anikó Vargová či Karol Čálik, sa vo filme predstavia aj talentované deti rôznych vekových kategórií. Postavu Harmónie stvárnila dvanásťročná Anna Kachútová.

Podhradská a Čanaky, ktorí sú autormi námetu a napísali aj samotné piesne, pripravovali tento film dva roky. „Projekt je produkčne a ekonomicky budovaný ako čistý slovenský produkt. Vďaka koprodukčnej spolupráci s RTVS sa nám podarilo počas 22 filmovacích dní od mája do júla vytvoriť pôsobivé exteriéry, ktoré využívajú krásy slovenskej prírody. Filmovalo sa v dvanástich lokáciách po celom Slovensku,“ ozrejmuje producent Miroslav Čačík. Na účely filmu vzniklo 19 tematických piesní o hudobných nástrojoch a do projektu bolo zapojených 60 hudobníkov a viac ako 70 účinkujúcich. V snímke je celkovo 75 scén, denne sa natočilo v priemere viac ako 13 hodín materiálu, na výrobu kostýmov sa spotrebovalo 90 kilogramov látok a najkomplikovanejšou rekvizitou bolo starožitné koncertné krídlo, ktoré bolo treba vyniesť do jaskyne v strmom kopci v chránenej oblasti.

Spievankovo a kráľovná Harmónia (r. Diana Novotná, Slovensko, 2017)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 600 000 eur – predpokladaný (podpora z RTVS: 150 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
FOTO:
Itafilm