Andrej Barla

Kameraman Andrej Barla sa podieľal na viac ako dvoch stovkách filmov a seriálov rôznych žánrov. Bol súčasťou československej novej vlny. Spolupracoval s režisérmi rôznych generácií, ako Otakar Vávra, Petr Tuček, Juraj Herz, František Filip, niekoľko filmov nakrútil s bulharským režisérom Rangelom Valčanovom, ale jeho meno vidno aj v titulkoch študentských snímok Juraja Jakubiska, dokonca aj Slnka v sieti Štefana Uhra. Rodák zo Sečoviec žije v Prahe a v novembri oslávi 80 rokov.

Jeho cesta k filmu sa začala na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1954 – 1958). „Zaujímal ma obraz. Už ako malý chlapec som sa chcel stať maliarom, ale asi som na to umelecky nestačil, takže mi na prijímačkách navrhli odbor fotografie. Súhlasil som a dal som sa do práce,“ prezrádza pre Film.sk. „Počas štúdia som vo voľnom čase pomáhal profesorovi Absolonovi. Takto som sa už v šestnástich rokoch naučil pracovnú techniku.  Keď som sa potom hlásil na FAMU, fotografie, ktoré som predviedol na prijímacích pohovoroch, boli technicky dokonalé a veľmi dobre obstáli,“ hovorí Barla. Práca kameramana ho na FAMU (1958 – 1964) úplne nadchla, ale pokračoval aj vo fotografovaní.

FAMU vnímal ako úžasné miesto, na pôde školy spolupracoval napríklad na oceňovanom absolventskom filme Juraja Jakubiska Čekají na Godota (1966). „S Jakubiskom som robil nejaké cvičenia v prvom ročníku. V druhom ročníku nám zakázali spolupracovať, pretože sa vyučujúcim zdalo, že Jakubisko je dostatočne obrazovo zdatný. Napriek tomu sme v treťom ročníku urobili farebný dokument. Ten sme zhodou okolností natočili pri Košiciach v nejakej liahni kurčiat a bol prijatý s potleskom. A potom sme zase mali zákaz. Natočili sme spolu až jeho záverečnú prácu,“ spomína Andrej Barla. Ešte ako študent bol asistentom ostričom pri filme Slnko v sieti (1963) Štefana Uhra. Barla asistoval mladému debutujúcemu kameramanovi Stanislavovi Szomolányimu, takisto absolventovi FAMU, ktorý bol od neho len o päť rokov starší. „Išlo o povinnú prázdninovú prax pred štvrtým ročníkom. Všetci študenti v našom ročníku pracovali na nejakých filmoch, aspoň tí, ktorí na fakultu neprišli z Barrandova alebo z Krátkeho filmu. Prax som prijal s nadšením a veľmi ma teší, že som pracoval na filme, ktorý je pre slovenskú kinematografiu taký významný,“ približuje Andrej Barla.

Jeho celovečerným debutom bola Zlatá reneta (1965) Otakara Vávru. „Hľadal nového kameramana. Chcel urobiť hrubú čiaru za starými časmi a byť súčasťou novej vlny, čiže úplne iného prístupu, odlišného od filmov, ktoré nakrúcal predtým. Bol presvedčený, že potrebuje mladé oči. Ponúkol mi spoluprácu, ale po škole som mal nastúpiť na základnú vojenskú službu, takže by som na filme mohol robiť najskôr až o dva roky. Povedal mi, že by sa s tým dalo niečo spraviť, a skutočne – zariadil odklad mojej vojenskej služby o rok. Keď som film dotočil, odovzdal som kombinovanú kópiu a o desať dní som nastupoval na vojnu,“ spomína Andrej Barla. „Bola to historická udalosť, že študent, ktorý iba skončil FAMU, išiel hneď robiť hlavného kameramana na Barrandov. To sa predtým ešte nikdy nestalo.“

Film Zlatá reneta získal Zlatú mušľu na festivale v San Sebastiáne a spoluprácu s Vávrom si aj vďaka tomuto úspechu mohol Barla zopakovať pri filme Romance pro křídlovku (1966), takisto podľa predlohy Františka Hrubína. „Keď som bol na vojne už deväť mesiacov, pricestoval za mnou Otakar Vávra. Dovolili mi mimoriadnu vychádzku. Sadli sme si v reštaurácii a tam mi ponúkol spoluprácu na Romanci pro křídlovku. Opäť povedal, že s vojnou sa dá niečo urobiť. O dva týždne ma prevelili do Armádneho filmu, ten sa dohodol s Barrandovom a mohol som točiť,“ približuje Andrej Barla. Na tieto dve diela je zo svojej filmografie najviac pyšný. S Otakarom Vávrom natočil aj Sokolovo (1974) a Osvobození Prahy (1975) s náročnými masovými bojovými scénami, ktoré nakrúcali na viacero kamier. „S Otakarom Vávrom sme určite nevychádzali ako nejakí kamaráti. Stále tam bolo isté napätie, ale bol to šialene dobrý človek. Pre študentov bol príkladom. Držal sa myšlienky, nedal sa poblázniť a nemal žiadne úlety,“ spomína Andrej Barla. S Vávrom nakrútil aj film Evropa tančila valčík (1989).

Československo-bulharská koprodukcia Ezop (1969) režiséra Rangela Valčanova bola tretím filmom, ktorý Barla nakrútil na Barrandove, kde sa potom stal kmeňovým kameramanom. „Bol to môj prvý farebný a zároveň jeden z najnáročnejších filmov. Jeho natáčanie prerušil vpád sovietskych vojsk. Nakrúcali sme v Bulharsku a boli sme prekvapení, že bulharské námorníctvo po nociach strieľalo, a v novinách sme čítali, že v Prahe sa schyľuje k ukrutným politickým zmenám,“ spomína kameraman. S bulharským režisérom Rangelom Valčanovom natočil ešte filmy Tvář pod maskou (1970) a Šance(1971). S režisérom Jurajom Herzom natočil napríklad filmy Holky z porcelánu (1974) a Holka na zabití (1975).

Spolupracoval aj na televíznych seriáloch, ako Zlá krev (1986) či Cirkus Humberto (1988), ktorý vznikol v koprodukcii so západným Nemeckom. Oba režíroval František Filip. „Je to profesionál a majster. Nakrúcal som s ním s potešením, samozrejme, veľmi urputným tempom,“ vyznáva sa Andrej Barla. „Cirkus Humberto je určite mojou najväčšou prácou – už len preto, že sme naň potrebovali 120-tisíc metrov filmu. Zo všetkých filmov, ktoré som kedy točil, bol rozhodne najnáročnejšou prácou. Prípravy sa začali v máji roku 1986, 1. decembra sa začalo natáčať a posledný filmovací deň bol až 24. januára 1988. S výnimkou letnej dovolenky sa po celý ten čas prakticky vo všetky pracovné dni natáčalo. Režisér Filip bol zvyknutý snímať vždy dvoma kamerami, pri scénach s komparzom sa bežne používali tri, niekedy aj štyri. Jedinečnosť okamihu a rýchly priebeh deja si to priam vyžadovali. Natáčanie viacerými kamerami vyžaduje určitý systém osvetľovania, pre kameramana nie veľmi priaznivý,“ spomínal v dobovom rozhovore Andrej Barla. „Myslím si, že Cirkus Humberto je filmárčina, filmové dielo, distribuované pomocou televízie,“ dodal kameraman podpísaný aj pod sociálnou drámou Dívka s mušlí (1980, r. Jiří Svoboda), televíznou adaptáciou V zámku a podzámčí(1981, r. Ludvík Ráža), komédiami Prázdniny pro psa (1980, r. Jaroslava Vošmiková), Příště budeme chytřejší, staroušku! (1982, r. Petr Schulhoff), Rozpuštěný a vypuštěný (1984, r. Ladislav Smoljak) či seriálom Prima sezóna (1994, r. Karel Kachyňa). Na konte má aj mnoho dokumentov ako Mlha (r. Ivan Fíla, 1995), Praha… bude naše? (1996, r. Jiří Krejčík), Zdeněk Liška (r. Petr Ruttner, 2000), Uzda krásnýho života (r. Petr Ruttner, 2002) alebo Velikonoce v Lužici a pod Lužickými horami (2010, r. Zdeněk Flídr). Andrej Barla je členom Asociácie českých kameramanov aj členom Zväzu českých fotografov.

Jaroslava Jelchová
foto: archív Andreja Barlu