28. Medzinárodný festival horských filmov Poprad

28. MFHF Poprad aj za hranicami, hlavné ceny zostali doma

Takmer stovka filmov z osemnástich krajín sveta sa tento rok hlásila na Medzinárodný festival horských filmov v Poprade. Pandémia sa podľa riaditeľky festivalu Márie Hámor na počte ani témach či kvalite prihlásených filmov neprejavila. Ovplyvnila však podobu festivalu. Jeho program bol prvýkrát online. 

Pri príprave 28. ročníka organizátori počítali s tým, že ho môže skomplikovať druhá vlna pandémie. „Po skúsenostiach z prvej vlny sme vedeli, aké opatrenia môžu prísť v prípade druhej vlny, a rozmýšľali sme aj o možných krízových variantoch. Pracovali sme s tromi základnými modelmi realizácie festivalu,“ povedala pre Film.sk Mária Hámor. Počítalo sa s klasickým modelom, s kombináciou klasických a online projekcií v prípade, že by sa aktuálnymi pravidlami obmedzili počty divákov, a tretí variant počítal s tým, že sa celý filmový program presunie na internet. „Tým, že sme boli pripravení na ktorúkoľvek možnosť, dokázali sme sa rýchlo prispôsobiť aktuálnej situácii aj napriek tomu, že sa menila takmer denne,“ ozrejmila riaditeľka popradskej prehliadky. S uvádzaním filmov online nemal festival doteraz praktickú skúsenosť. „Bližšie sme sa tejto forme uvádzania filmov začali venovať niekedy v auguste. Potrebovali sme mať predstavu, čo všetko to znamená, a hlavne, aké zmeny musíme urobiť v technickej príprave filmov na online premietanie. Nakoniec sme filmy pripravovali v dvoch formátoch, tak aby boli vhodné na projekcie v kinách aj na online uvedenie,“vysvetlila Mária Hámor. „Jediné, čo sme museli z festivalového programu stiahnuť, boli besedy s festivalovými hosťami a väčšina sprievodných podujatí,“ dodala. 

Presun festivalu na internet podľa jeho riaditeľky síce priniesol viac divákov, na vstupnom však zaplatili výrazne menej než v minulosti. „Tržby zo vstupného klesli približne o 40 percent, aj keď návštevnosť sa podľa našich odhadov oproti minulému ročníku zvýšila o zhruba 10 až 20 percent,“povedala Mária Hámor. Za nepomerom vidí to, že online program môžu na jednom zariadení sledovať viacerí diváci spoločne. „Na druhej strane sme online projekciami a streamovaním úvodného a záverečného ceremoniálu umožnili sledovať festival aj tým divákom, ktorí by sa ho naživo nemohli zúčastniť. Festivalové online projekcie neboli obmedzené ani geoblockingom, vďaka čomu mohli naše filmy sledovať dokonca aj diváci v zahraničí,“ dodala riaditeľka festivalu. 

Hlavná cena MFHF zostala doma. Zo 45 filmov z 15 krajín, ktoré sa nakoniec dostali do súťažného výberu, vybrala porota ako držiteľa Grand Prix čerstvú novinku Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta. Ocenila na nej, že Barabáš spracoval príbeh najväčšej tragédie v dejinách slovenského horolezectva citlivo a zároveň ho dokonale dramaticky uchopil. S tragickým príbehom pracuje aj snímka Rastislava Hatiara Posledný autoportrét. Režisér sa v nej vyrovnáva so stratou priateľa, ktorý zahynul po páde lavíny počas ich spoločného výstupu do žľabu Veľkého Mlynára vo Vysokých Tatrách. Film získal Cenu poroty za to, ako originálne uchopil príbeh, ktorý rozpráva „cez rozhovory realizované zvláštnym autorským spôsobom“. Cenu za najlepší dobrodružný film získal opäť Pavol Barabáš, tentoraz s dokumentom Salto je kráľ o zlaňovaní najvyšších svetových vodopádov a sile priateľstva. Porota, ktorej členmi boli uznávaný český tvorca filmov s morskou tematikou Steve Lichtag, poľský filmár Jerzy Porębski a riaditeľka trenčianskeho festivalu dobrodružných filmov HoryZonty Mária Dutková, ocenila na Barabášovej snímke aj humor a pozitívnu energiu. Ďalšie ceny putovali z Popradu do Kanady, Poľska, USA a Česka. 

V Poprade po pozitívnych ohlasoch na vynútenú podobu festivalu uvažujú, že v budúcnosti by nejaká časť programu mohla zostať online. „Medzinárodný festival horských filmov v Poprade je však aj, a pre mnohých hlavne, o osobných stretnutiach, rozhovoroch, besedách – jednoducho o atmosfére, ktorá sa do obývačiek internetom preniesť nedá,“ uzavrela Mária Hámor. 

Matúš Kvasnička
foto: K2studio

Serial Killer 2020

Serial Killer 2020: Európske seriály v Brne

Zlatý vek televízie prináša okrem každoročne stúpajúcich počtov seriálových produkcií aj nové podujatia. Rastúci český festival medzinárodnej televíznej tvorby ponúka výber ambicióznych a kvalitných európskych seriálov nadchádzajúcej sezóny. 

Súčasná doba sa označuje za zlatý vek televízie a seriálovej tvorby. Aktívne sa na ňom podieľa aj Česká republika so svojou audiovizuálnou infraštruktúrou: je pravidelnou destináciou pre zahraničné vysokorozpočtové produkcie. Natáčali sa tam obdive série Carnival Row, neonoirového fantasy seriálu pre Amazon – ten tam v súčasnosti nakrúca ďalší ambiciózny projekt, seriálovú adaptáciu epickej fantasy Koleso času –, alebo seriál Zaklínač pre Netflix. Regionálne projekty realizuje v Českej republike aj ďalší producent tzv. quality TV HBO a možno predpokladať, že s lokálnymi projektmi sa čoskoro pridajú aj iní streamingoví giganti. Aj domácim tvorcom sa už podarilo priblížiť svoju televíznu tvorbu k méte quality TV.

Vzhľadom na trend zvyšovania kvantity aj kvality viacdielnej a seriálovej produkcie nebolo až takým veľkým prekvapením, keď v roku 2018 v Brne vznikol medzinárodný festival televíznych a webových seriálov. Pod provokatívnym názvom Serial Killer sa vyprofilovalo podujatie zamerané primárne na stredoeurópsku seriálovú tvorbu. Tento profil doposiaľ v strednej Európe chýbal, najväčší filmový trh a stretnutie profesionálov z televízie sa odohráva predovšetkým vo Francúzsku (Series Mania, MIPCOM) alebo v Monte Carle (Medzinárodný televízny festival). 

Opodstatnenosť podujatia tohto typu už potvrdili predchádzajúce dva ročníky festivalu, ktoré ponúkli zaujímavé námety nielen z krajín strednej a východnej Európy, ale aj zo západnej. Serial Killer má ambíciu stať sa medzinárodným networkingovým uzlom pre profesionálov i miestom prezentácie ambicióznych projektov. Organizátori potvrdili, že takmer so všetkými domácimi televíziami už rokujú o nákupe seriálov, ktoré festival uviedol tento rok. Zakladateľka a riaditeľka festivalu Kamila Zlatušková povedala, že sú v kontakte s najväčšími hráčmi, ako Amazon a Netflix. Zámer vytvoriť seriálový náprotivok Karlových Varov sa javí ako správne a zmysluplné rozhodnutie.

Podobne ako ostatné hromadné stretnutia aj Serial Killer sa musel adaptovať na súčasnú situáciu ovplyvnenú koronakrízou. Pre domáce publikum ponechali organizátori program v brnianskom divadle Husa na provázku. Prostredníctvom platformy DAFilms ho zároveň rozšírili aj do virtuálneho priestoru. Väčšina seriálov z programu bola k dispozícii zdarma a dramaturgia zostala verná forme 90-minútových blokov, čo zodpovedá dvom epizódam seriálu.

V hlavnej súťaži sa tento rok predstavil bosniansky seriál Kosti (r. Saša Hajduković), zobrazujúci drsnú realitu povojnového Balkánu. Miešajú sa v ňom prvky sociálnej drámy s motívmi miestnej politiky, korupcie a vykorisťovania, ktoré rozohráva prostredníctvom ústrednej dvojice postáv s rovnakým menom Kosťa, pričom každá z nich žije na opačnom spoločenskom póle. Srbský Močiar – balkánska verzia severských detektívok – sleduje podobnú trajektóriu s hlbším ponorom do miestneho podsvetia, zžitého s politickým systémom. Rovnako ako v Kostiach aj v Močiariposkytuje dočasný únik z existenciálneho marazmu drsný humor. Estónsky špionážno-byrokratický seriálový triler Zradca v réžii Erga Kulda sa venuje pomerne frekventovanej téme, vyplývajúcej z geopolitického umiestnenia krajiny – incidentom medzi ruskými a estónskymi tajnými službami v období, keď sa Estónsko stalo členom NATO. Hlavnú cenu si odniesol ruský seriál Piotra Todorovského Let, rámcovaný ako survival triler o šestici kolegov z jednej firmy, ktorí prežili tragický pád lietadla. Práve tento seriál zdôraznil úskalia „útržkovitej“ prezentácie viacdielnych projektov, keďže prvá epizóda, aj keď rozprávačsky hutná a žánrovo mnohoznačná, bola rozprávaná z pohľadu jednej postavy. Štruktúra epizódy však neposkytovala dostatok indícií pre zvyšok príbehového oblúka a celkovú dramaturgiu seriálu.

V sekcii Medzinárodná panoráma uviedli rekonštrukciu udalostí z roku  2011 v seriáli nórskej verejnoprávnej televízie 22. júla. Zachytáva následky vyčíňania Andersa Breivika a autori Gjyljeta Berisha a Pål Sletaune prerámovali z portrétu teroristu na kolektívny portrét nórskych občanov počas národnej tragédie. Islandský počin Premiér, rozprávajúci o vzostupe idealistického politika, zase až príliš presne a výstižne zachytáva fenomén populizmu v žánrovej škále od komédie až po politický triler. 

Najvtipnejším a najdômyselnejším seriálom v Medzinárodnej panoráme bol švédsky seriál Máme to! režiséra Patrika Eklunda, ktorý nielenže tematizuje posadnutosť národnou záhadou, vraždou politika Olofa Palmeho, ale vyznačuje sa aj ironizovaním konvencií kriminálnych seriálov prostredníctvom konšpiračnej komédie. Francúzsky seriál Laetitiav réžii Jeana-Xaviera de Lestrada sleduje vyšetrovanie vraždy mladého dievčaťa a retrospektívne sa venuje aj jeho dospievaniu pri násilníckom otcovi. Ide o dramatizáciu skutočného zločinu a Laetitia až bolestne zobrazuje formy násilia, akým sú ženy v živote vystavené. 

To, že taký mladý a rozvíjajúci sa festival dokázal relatívne úspešne prekonať prekážky nastolené pandemickou situáciou, svedčí o tom, že sa posilňuje jeho pozícia v domácom i stredoeurópskom kontexte. Legitimitu v tomto priestore vzhľadom na svoj profil a charakter už rozhodne má.

Martin Kudláč, filmový publicista

Výstava fotografií Dušana Hanáka

Nazerá do intimity ľudí na okraji

Tiesnia sa na jednej lavičke a vôbec si neprekážajú. Pár k sebe sa túliacich mladých milencov a postaršia žena so sochou Krista v náručí. „Bola to náhoda, musel som ich však odfotografovať skrytým spôsobom,“ povedal Dušan Hanák. Aj fotografia Dve podoby lásky, ktorú „ulovil“ v Peru, bola súčasťou septembrovej výstavy z jeho fotografickej tvorby v priestoroch bratislavskej Galérie 19.

Rozopnutá košeľa odhaľuje na tele chlapa jazvy po guľkách. Prišli v noci a strieľali, prezrádza názov snímky z Ekvádora. Na handre rozloženej na betóne spí bosonohý muž, na jeho tele spokojne hniezdi spiace dieťa. S tichou intimitou kontrastujú biedne kulisy, v ktorých sa odohráva vizuálny príbeh z Indie s názvom Otec.

Pri viacerých fotografiách som mala pocit hrejivého stretnutia so starými dobrými známymi. Ako návštevníčka jeho výstav i „diváčka“ jeho knihy Hľadanie človeka v globalizovanom svete. Výstava totiž ponúkla výber z viac ako 150 fotografií „obrazovej galérie“, ktoré vznikali v rozpätí jedenástich rokov. „Nebolo jednoduché vybrať z nich len časť, každá má totiž vlastný príbeh a vlastných protagonistov a zaslúžia si, aby boli vypočutí,“napísala v bulletine kurátorka výstavy Monika Mikušová.

V krajinách štyroch svetadielov nazeral Dušan Hanák do životov ľudí z periférie, z vylúčených komunít žijúcich na okraji spoločnosti a mimo zabehaných spoločenských pravidiel. Do ich tvárí a telesných schránok vpísal život všetko, čo prežili a prežívajú. Rovnako ako do fascinujúcich tvárí hrdinov jeho dokumentu Obrazy starého sveta, ktorý patrí k delikatesám nielen slovenskej kinematografie. Mimochodom, na štvrtkových projekciách potešil rovnako ako dokumenty OmšaPrišiel k nám Old Shatterhand a ďalšie režisérove filmy. „Aj v mojom živote sa vyskytli situácie, keď som sa ocitol na okraji. Takí ľudia sú skutočne neopakovateľné bytosti,“spomenul režisér, ktorý často pracoval aj s nehercami. „Pracoval som aj s motívmi ich života a všímal si jednoduchých ľudí v ich autentických prostrediach. Potom som to bez problémov preniesol aj do fotografie,“vysvetlil filmár, ktorý sa fotografii venuje už niekoľko desaťročí.

Nekonvenčnými obrazmi, ktoré pulzujú autentickosťou, rozpráva na prvý pohľad o biede, nedostatku a špine. Popri sivej všednosti však objaví pozornejšie oko aj nádej, radosť, úsmev a emócie. V nejednom návštevníkovi by tieto obrazy mohli vyvolať aj pocity zúfalstva či beznádeje z neradostnej existencie, to však autor zásadne odmieta. Oponuje slovami: Všetci sa usmievajú! Výnimkou je podľa neho len protagonista fotografie Na dne, ktorého tvár pokrytá chrastami svedčí o nedávno utŕžených ranách. V pozadí sa vypínajúci pomník Lenina odkazuje na krajinu, v ktorej vznikla. Zbili ho... „Hoci majú silný sociálny aspekt, nejde o snímky, ktoré by len burcujúco upozorňovali na beznádej chudoby,“ konštatuje kurátorka. „Nie je to len sociálna fotografia, je aj o hľadaní ľudskosti,“ upresňuje sám autor.

Hanákove fotografie rozprávajú aj o tom, že ľudia žijúci na okraji sú vlastne všade na svete rovnakí. Líšia sa len „kostýmami“, rekvizitami a kulisami. A hoci má ich pleť rozdielnu farbu, v ich očiach sa zrkadlia podobné príbehy. Zároveň pripomínajú, že svet nemá odvrátenú tvár, len tú, čo nechceme vidieť. Nejde o vyretušovanú realitu, ale skutočnosť. „Svet zosurovel, je v ňom veľa vystupňovaného egoizmu, túžby po moci a čoraz viac znevýhodnených. Je v našich silách, aby bol ľudskejší a spravodlivejší?“ Otázka, ktorú si kladie Dušan Hanák v závere knihy Hľadanie človeka v globalizovanom svete, je plná pochybností. V dialógu s jeho fotografiami možno skúmať, aká by bola naša odpoveď. 

Jena Opoldusová, publicistka
foto: Dušan Hanák, Na lavičke, Peru 2013

15. Bienále animácie Bratislava

15. Bienále animácie Bratislava – bližšie k divákom

Pred tridsiatimi rokmi vznikla myšlienka usporiadať popri veľkolepej výstave knižnej ilustrácie Bienále ilustrácií Bratislava malú prehliadku animovaných filmov. V októbri 2020 sa prehliadka, rokmi vyzretá na svojbytný festival animovaného filmu s medzinárodným dosahom, konala už po pätnásty raz. Podujatiu právom patrí status výnimočnosti – je totiž zamerané na detské publikum a takých festivalov je v celosvetovom meradle ako šafranu. 

BAB 2020 sa uskutočnil napriek dvom ťažkým ranám v prípravnom období. Prvou bolo náhle úmrtie programovej riaditeľky Katky Minichovej v roku 2019 a druhou kríza spojená s pandémiou. Štafetu programového riaditeľa prebral animátor Tomáš Danay, ktorý na BAB-e celé roky viedol animačné dielne pre deti. Do funkcie vstúpil s razantnou predstavou o zmenách v tíme, pridružených aktivitách, rozpočtovaní, ale i komunikácii festivalu s publikom. Tie posledné sa prejavili ako prvé: festival spustil novú internetovú stránku a v ďalekom predstihu pred samotným konaním ožil na sociálnych sieťach. Oslovoval deti s rôznym typom súťaží, ktorými si rozširoval nielen divácku základňu, ale i povedomie o značke. Keď nakoniec tesne pred realizáciou festivalu padlo rozhodnutie o zrušení premietaní v kinách, mal dobre pripravenú pôdu, interakcia s divákom v online priestore už bola naštartovaná.

V prípade BAB-u 2020 však nie je správne použiť termín „online verzia“, pretože okrem online streamu na webe uviedol súťažné pásma aj vo vysielaní RTVS. Ide o výnimočný počin, spojený s nemalou záťažou pri získavaní televíznych práv na súťažné snímky. Všetkým kompetentným patrí pochvala – zaradením súťaže BAB 2020 do vysielania začala RTVS splácať dlh voči krátkemu animovanému filmu vo svojom vysielaní a bolo by správne, keby v tom pokračovala.

Festival treba pochváliť aj za intenzívnu spoluprácu s prostredím slovenských animátorov. O nový festivalový vizuál sa postarala Marta Prokopová, o zvučku Martin Smatana a samostatnú sekciu filmov pre dospelých zostavil Andrej Kolenčík. Všetci traja sú aktívni slovenskí tvorcovia. Festival teda nielen prezentoval hotové slovenské diela (v súťaži boli zaradené seriály Tresky pleskyDrobci aj Websterovci, ako aj krátkometrážne filmy Šarkan a Poetika anima), ale stal sa aj iniciátorom nových tvorivých aktivít. Bonusom pre slovenskú animáciu sa napokon stalo ocenenie filmu Martina Smatanu Šarkan, ktorý sa stal s Cenou Viktora Kubala najlepším filmom festivalu.

V predchádzajúcich ročníkoch, keď sa festival konal v bratislavských (a niekoľkých mimobratislavských) kinách, odhadli organizátori návštevnosť na 8-tisíc divákov. V tomto roku sa i vďaka vysielaniu RTVS dostal sledovanosťou na neuveriteľných 50-tisíc divákov. Za nesmierne pozitívne možno označiť práve regionálne rozšírenie. Kvalitná animovaná tvorba sa dostala k deťom na území celého Slovenska. To je hodnota, o ktorej udržanie by sa mali organizátori snažiť aj v budúcnosti.

Mladícka energia, ktorú priniesla generačná výmena na poste programového riaditeľa, sa po tomto ročníku javí ako veľmi prospešná. No predsa prináša aj otázniky: v mladom vedení cítiť snahu otvoriť festival vyšším vekovým kategóriám (tínedžerom až mladým dospelým) – tak bola zostavená detská porota, tým smerom otvorili súťažnú kategóriu XL, pribudol i samostatný program pre dospelých. Myslím však, že BAB nepotrebuje vytvárať konkurenciu dobre fungujúcej Fest Anči, oveľa potrebnejší bude v kultivovaní obsahu pre najmladších. Toto pole je neobsadené, potreby najmenších divákov sú u nás dlhodobo zúfalo zanedbané. Pokiaľ festivalový tím udrží hľadáčik na tejto cieľovej skupine a nepoľaví z našliapnutého tempa svojich aktivít, má veľkú šancu získať status oporného piliera audiovizuálnej kultúry pre deti na Slovensku. 

Ivana Laučíková, animátorka
foto: BFILM, Šarkan