Emil Fornay

(18. 12. 1943 – 2. 11. 2020)

Režisér, kameraman, scenárista, ale aj cestovateľ, publicista a športovec Emil Fornay sa hrdil tým, že ako prvý Slovák navštívil všetky kontinenty. Dokumentarista, ktorý nakrúcal takmer v stovke krajín sveta, zomrel vo veku nedožitých 77 rokov.

„Také dokonalé obrazy z Himalájí často nevidieť ani na medzinárodných prehliadkach horolezeckých filmov,“ písal v recenzii na film Jagavá púť Lhoce Šar (1984) časopis Kino. Celovečerný dokument o výstupe československej himalájskej expedície na šiestu najvyššiu horu sveta patrí k najznámejším filmom Emila Fornaya. „V začiatkoch som postrehol, ako chlapci pohľadom hľadajú mikrofón. Len čo naň ,zabudli‘, vedel som, že oveľa lepšie priblížim ich citlivé, kamarátske a srdečné vnútro. V tých výškach, v tomto prostredí dostávajú ľudské vzťahy iné, nezvyčajné formy, mnohé z viet či situácií sa nedajú zopakovať, už nikdy, nemožno nič naaranžovať. V tom sme sa s chlapcami pochopili,“ hovoril Fornay v denníku Práca po premiére filmu, ktorý podľa novín „zožal búrku potlesku“.

Fornay, ktorý strávil roky v Spravodajskom filme, sa podieľal na desiatkach žurnálov, často monotematických. Na konte má vyše 330 filmov a viacero ocenení. Nakrúcal cestopisy (Ostrov slobody, 1978; Horký turecký med, 1980; Austrálske reminiscencie, 1989; Cesta do Zlatého chrámu, 1993; Kaňonom rieky Indus, 1993; Prví Slováci na Severnom póle, 1995), ako aj filmy o umení (Spomíname... Fulla, 1980; SĽUK v Latinskej Amerike, 1983; SĽUK, 1985; Slovenskí filharmonici, 1987; Zdeněk Košler, 1987) i o športe (Koncert pre atletiku, 1979; Trblietanie spomienok, 1980; Okolo Slovenska, 1982). Viaceré športy v mladosti robil aj aktívne, bol členom československej juniorskej volejbalovej reprezentácie, volejbalu sa neskôr venoval aj ako tréner a funkcionár. 

Emil Fornay sa narodil v Spišskej Novej Vsi v decembri 1943 a po vypuknutí Slovenského národného povstania, v ktorom bojoval jeho otec, s ním mama odišla do Bratislavy. Na pražskú FAMU, kde vyštudoval kameru, ho prijali už ako veľmi mladého. Mal šestnásť rokov a viacerým starším spolužiakom dokonca vykal. „Ani mama, ani ja sme v podstate nevedeli, kam idem, len v tom zozname, z ktorého sme si mohli vyberať, sa mi to páčilo,“ hovoril Fornay v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk o období, keď si pred maturitou na jedenásťročnej škole v Bratislave vyberal ďalšiu cestu. 

Ešte počas školy sa „priplietol“ k nakrúcaniu Slnka v sieti (1962) režiséra Štefana Uhra, keď načas zaskočil za kamaráta Andreja Barlu. Pri kamere pomáhal aj počas nakrúcania televíznych filmovMlčanie mora (r. Vido Horňák, 1963) či Ivanov (r. Jozef Budský, 1963). Ako druhý kameraman sa podieľal na filmoch Martina Ťapáka Živý bič (1966) a Rok na dedine (r. M. Ťapák, Karol L. Zachar,1967). Po škole nastúpil Fornay na Kolibu do Štúdia hraných filmov, odtiaľ v roku 1973 prešiel do Štúdia krátkych filmov a od roku 1977 pracoval v Spravodajskom filme. „Všetci išli väčšinou opačne, ale vy si tú svoju parketu musíte nájsť. Nie je vždy vysnený Olymp hraný film,“ komentoval svoju cestu v online lexikóne VŠMU. V spravodajskom filme uplatnil svoju všestrannosť. Ako tvorca, ktorý inklinoval k autorskému filmu, zastával často viacero profesií naraz. „Mal som jednu výhodu, čo má málokto, že akonáhle niekto vypadol, čo ja viem, kamera alebo réžia, niekto nestihol napísať tému na ďalší žurnál, tak ja som zaskočil,“ spomínal Fornay. Po revolúcii ho zvolili za šéfredaktora Spravodajského filmu. 

Fornayov profil v databáze SK Cinema pripomína jeho spoluprácu s filmovými štúdiami v Ostrave a dnešnom Zlíne. Nakrúcal aj pre televíziu, prvýkrát počas vojenčiny. Spolu s Miroslavom Sobotom nakrútil 42-dielny hraný večerníčkový seriál Novinárske rozprávky (1977), hraný Medik (1983) tiež vznikol pre televíziu. Od roku 1992 točil pre vlastnú produkčnú spoločnosť Miras. Vydal v nej svoje knihy Na všetkých kontinentoch (1999), Príbeh filmára (2005), Jubilejný rok filmára (2008) a pomohol na svet Líštičkám (2009), celovečernému debutu svojej dcéry, režisérky Miry Fornay.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ