Áčko bude online aj na obrazovkách RTVS

S festivalom študentských filmov Áčko mali jeho organizátori ambiciózne plány. V programe si chceli pripomenúť 30. výročie založenia Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave a v rámci sprievodných akcií prilákať aj širšiu verejnosť. Do organizácie festivalu tak ako do všetkých podujatí zasiahli protipandemické opatrenia. Podľa informácií v čase našej uzávierky sa festival uskutoční v skromnejšej online podobe od 13. do 15. novembra a študentskú tvorbu ponúkne aj vo vysielaní RTVS.

Hlavnou časťou programu sú súťažné pásma študentských filmov. Vďaka spolupráci s televíziou by sa tento rok mohli dostať do širšieho povedomia verejnosti. „Zo spolupráce s RTVS sa veľmi tešíme. Študentská tvorba je pre verejnosť dosť neznáma. Putuje po festivaloch, ale študentské filmy sa v televízii nevysielajú a toto je, myslím, prvýkrát v histórii Áčka, že televízia uvedie v rámci festivalu študentské filmy vo vysielaní,“ ozrejmuje pre Film.sk Simona Guzzi, výkonná riaditeľka Áčka. Dodáva, že televíznym divákom chcú ukázať pásmo desiatich víťazných filmov, o ktorých rozhodne odborná porota. RTVS by ich mala odvysielať v posledný deň festivalu. Filmy sa zároveň takouto formou budú uchádzať o divácku cenu. „Sme zvedaví, koľko ľudí sa do hlasovania zapojí,“ hovorí Guzzi. Podľa jej slov sa do tohto ročníka prihlásilo o polovicu menej filmov ako zvyčajne, ale zároveň dodáva, že „vzhľadom na situáciu je ich relatívne dosť. Treba si uvedomiť, že od marca bola škola zavretá a veľa sa nenatáčalo. Niektoré filmy sa natočili cez leto.“

Organizátorom sa podarilo pripraviť aj online masterclass s hudobným skladateľom Vladimírom Martinkom. Takto by chceli sprostredkovať aj stretnutie s maďarským režisérom Istvánom Szabóom. „Momentálne sa za ním chystáme do Budapešti aj s malým štábom. Uvidíme, čo z toho bude, a hlavne, či nám nezatvoria hranice. Mal by to byť dopredu pripravený masterclass s moderátorom a natočený na dve kamery. Nechceme, aby festival strácal na kvalite,“ vysvetľuje Guzzi.

Dvadsiaty štvrtý ročník festivalu študentských filmov Áčko sa podľa pôvodného plánu mal uskutočniť ešte v októbri. Chvíľu bol v hre aj termín od 10. do 14. novembra s obmedzeným počtom divákov. Až posledné protipandemické opatrenia rozhodli o jeho trojdňovej online podobe. „Odkedy začali vychádzať od konca septembra stále prísnejšie opatrenia, prakticky každý týždeň sme pracovali s inou podobou festivalu. Pôvodne sme mali byť v škole, dokonca sme mali povolenie aj na blízky park na Svoradovej, kde by sa premietalo tiež. Chceli sme do festivalu zapojiť celý priestor školy a jej okolie,“ozrejmuje výkonná riaditeľka festivalu, ktorý pripravujú študenti fakulty. Štandardne je jeho súčasťou nielen samotné premietanie súťažných filmov, ale aj bohatý sprievodný program, masterclassy či neformálne stretnutia. Úvodný a záverečný ceremoniál sa mali tento rok niesť v znamení 30. výročia založenia filmovej fakulty. „Mali sme v pláne urobiť slávnostnejší otvárací ceremoniál a zapojiť doň aj ostatné fakulty – hudobnú a divadelnú,“ vysvetľuje Guzzi.

Výročie pripomenie aspoň sekcia zostavená zo starších študentských snímok, ktoré za posledných 30 rokov vznikli na pôde fakulty a nejakým spôsobom zarezonovali. „Nielen pre študentov, ale aj pre absolventov školy môže byť zaujímavé vidieť filmy, ktoré sa na VŠMU nakrúcali pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi a vytvorili ich súčasní pedagógovia. A možnosť vidieť takéto ešte nie celkom profesionálne diela zo školskej tvorby známych režisérov môže byť zaujímavá aj pre širšiu verejnosť, ktorá sa zaujíma o film,“ myslí si Guzzi. Domácu tvorbu bude festival opäť konfrontovať so svetom, v selekcii Cilect premietne medzinárodnú zostavu študentských filmov.

Sprievodné aktivity okresali organizátori na minimum. „Zahraničných hostí mimo regiónu V4 sme zrušili ešte v auguste. Predpokladali sme, že ich účasť bude komplikovaná, ak nie nemožná,“vysvetľuje Guzzi a dodáva, že tento rok chcelo Áčko priniesť aj tému Efekty a filmová realita a priblížiť zákulisie vzniku filmu aj širšiemu publiku. „Chceli sme predstaviť umelecké maskérstvo, špeciálne efekty a prácu kaskadéra. Všetko, čo je najlepšie vidieť naživo,“ uvádza Guzzi.

Jaroslava Jelchová
foto: FTF VŠMU

Film Martina Hollého Noční jazdci (1981) sa stal už štvrtou slovenskou klasikou, ktorú uviedol vo svetovej premiére jeden z najväčších festivalov klasického filmu Lumière v Lyone. Od roku 2017 má v programe vždy niektorý z digitálne reštaurovaných slovenských filmov. Oceňuje tak prácu oddelenia digitálnej audiovízie SFÚ, ktorú na medzinárodných fórach propaguje riaditeľ Národného kinematografického centra Slovenského filmového ústavu Rastislav Steranka.

Martin Hollý bude mať na budúci rok 90. výročie narodenia. Bol to jeden z dôvodov, prečo padla voľba na jeho Nočných jazdcov?
Nočných jazdcov som nenavrhoval prioritne pre výročie, ale pre film samotný. Najdôležitejším faktorom pri výbere je pre mňa vždy film. Martin Hollý bol veľkým filmovým rozprávačom a prostredníctvom malých osudov rozprával veľké, univerzálne príbehy. Ja by som do Lyonu pokojne prihlásil všetky jeho filmy. Noční jazdci boli prvou voľbou a zároveň testom, ako výberová komisia festivalu a publikum zareagujú na film, ktorý sa priznáva k žánru westernu, vznikol v socialistickom Československu v 80. rokoch minulého storočia a nehrá v ňom Gojko Mitić – teda nie je tradičným easternom. V Lyone film uviedli v sekcii Poklady a kuriozity. Je to jediná sekcia, do ktorej môže inštitúcia ako Slovenský filmový ústav prihlásiť film. V roku 2019 zároveň festival zaviedol značku Lumière Classics, aby zviditeľnil výber reštaurovaných filmov a dal im punc kvality. Okrem Pokladov a kuriozít značka Lumière Classics zastrešuje aj sekciu Francúzske a medzinárodné filmy a úzky výber ďalších snímok. Je veľmi príjemné vedieť, že Noční jazdci Martina Hollého sú pod jednou strechou napríklad s Mláďatami (The Brood) Davida Cronenberga.

Podľa akých kritérií vyberáte tvorcov a diela, ktoré by mohli zaujať aj v Lyone? 
Snažíme sa vyberať režisérov a filmy, ktoré nie sú vo svete známe, no zaslúžia si pozornosť. Slovenskú klasickú kinematografiu poznali v zahraničí roky iba prostredníctvom dvoch veľkých mien: Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska. Takmer nič sa však vonku nevedelo alebo stále nevie o klasických dielach Paľa Bielika, Štefana Uhra, Petra Solana, Ela Havettu, Stanislava Barabáša či Viktora Kubala. Ich filmy majú potenciál byť znovuobjavené a osloviť medzinárodné publikum. Pri niektorých sa to už potvrdilo. Kubalovu Krvavú paniu vybrali po svetovej premiére v Lyone do oficiálneho programu jedného z najprestížnejších festivalov fantastického filmu v katalánskom Sitgese, Solanov Prípad Barnabáš Kos mal po Lyone skvelé turné po celom svete, uviedli ho festivaly ako Tallinn Black Nights, CineFan Hongkong, MFF Karlove Vary a premietal sa aj v National Gallery of Art vo Washingtone. Keď sa na začiatku roka 2020 pre pandémiu zastavil svet, zastavili sa aj zahraničné pracovné cesty súdruha Kosa – dohodnuté projekcie v Art Museum & Pacific Film Archive v kalifornskom Berkeley či na Budapest Classics Film Marathon sa presunuli na neurčito. DCP filmu je ešte stále uložené v Pacific Film Archive v Berkeley.

Je výber filmov do Lyonu niečím limitovaný?
Takmer všetky filmy, ktoré by som do Lyonu okamžite prihlásil, SFÚ digitálne reštauroval už pred niekoľkými rokmi, takže nespĺňajú kritérium novo reštaurovaného filmu. O to ťažšie je vybrať „nový“ film, ktorý by mal potenciál prekročiť hranice, uspieť vo výbere a zaujať zahraničné publikum. Vždy musí ísť o výrazný film. Západné publikum stále vníma klasickú slovenskú kinematografiu ako akúsi východnú exotiku, ktorá je preň (zatiaľ) neopozeraná, dokáže zaujať i pobaviť. To je pre nás zatiaľ plus, no z dlhodobého pohľadu je to mínus. Ideálne je vyberať vždy iné typy filmov, načrieť do rôznych pokusov o žáner, aby východná exotika nezačala publikum nudiť. Je dôležité, aby ponúkané filmy boli rôznorodé. Zároveň musia mať umeleckú hodnotu a univerzálnu tému, ktorá prekračuje kultúrne hranice. Nemali by byť presiaknuté politickou ideológiou doby, v ktorej vznikli. Ideálnym príkladom je nadčasová satira Petra Solana Prípad Barnabáš Kos. Keď som sedel na obidvoch projekciách tohto filmu v Lyone v kinosále s miestnym publikom, vnímal som reakcie, ktoré boli veľmi pozitívne. Diváci sa síce nesmiali pri scénach, ktoré sa zdajú smiešne nám, no na film reagovali veľmi spontánne. Publikum v Lyone je náročné, v dobrom zmysle slova rozmaznané svetoznámymi klasikami. Vie však oceniť aj malé filmy, o ktorých ani netušilo, že existujú. O to úprimnejšie sú potom reakcie – sú priamym zadosťučinením za skvelú prácu kolegov z oddelenia digitálnej audiovízie pod vedením Petra Csordása.

Kde sa začína proces, na konci ktorého je svetová premiéra v Lyone?
Proces výberu a prípravy filmu sa v Slovenskom filmovom ústave začína viac než rok pred festivalom a jeho uzávierkou na prihlásenie filmov, ktorá býva začiatkom júla. Dôležitou podmienkou je doručiť festivalu DCP filmu s francúzskymi titulkami najneskôr v polovici septembra. To sú základné časové východiská. Na úplnom začiatku je stretnutie s Mariánom Hausnerom, riaditeľom Národného filmového archívu SFÚ, kde si vymieňame návrhy a diskutujeme o tom, ktorý film by sme digitálne zreštaurovali „pre Lyon“. Podmienkou je, ako som spomínal, aby bol zreštaurovaný len nedávno. Preto každý rok zvolíme „nosný“ film a digitálne ho zreštaurujeme tak, aby bol hotový tesne pred festivalom, na ktorý ho potom prihlásime. To, samozrejme, neznamená, že ho automaticky vyberú. Posledné slovo pri výbere má Thierry Frémaux, dlhoročný výkonný riaditeľ festivalu v Cannes. Festival Lumière založil v Lyone v roku 2012 a je jeho srdcovou záležitosťou. Každý prihlásený film musí prejsť jeho rukami. Ak ho zaradí do programu, je to pre nás ohromná pocta. Naše digitálne čerstvo zreštaurované filmy sme začali prihlasovať v roku 2017 a zdá sa, že sme spolu s Mariánom Hausnerom mali pri ich výbere šťastnú ruku, lebo všetky mali napokon v Lyone svetovú premiéru.

Líši sa festival v Lyone svojou atmosférou od „bežných“ festivalov?
Festivaly klasických filmov majú odlišnú atmosféru než festivaly súčasného filmu. Nie sú také hektické, konajú sa v oveľa uvoľnenejšej atmosfére. Srdcom festivalového diania v Lyone je Institut Lumière, ktorý sídli vo vile bratov Lumièrovcov. Festival je však rozptýlený po celom meste od jednosálových kín cez miniplexy až po multiplex. Z vlastnej skúsenosti viem, že festivalové kiná boli vždy plné, rovnako ako divadlo Comédie Odéon v centre mesta, kde sa zvyčajne konajú diskusie a masterclassy pre verejnosť. Naposledy som tam bol na masterclasse s Francisom Fordom Coppolom. Keď poviem, že hosťami festivalu boli v minulosti napríklad Frances McDormand, Jane Fonda, bratia Dardennovci, Viggo Mortensen, Francis Ford Coppola, Bong Joon-ho, Alfonso Cuarón, Wong Kar-wai, William Friedkin či Guillermo del Toro, viete si asi predstaviť, aký veľký je o festival, filmy a hostí záujem, a to zďaleka nielen u profesionálneho publika.

Ktorý slovenský film mal podľa vás v Lyone najživší ohlas?
Skvelý pocit z publika som mal po každej projekcii, či to bola Krvavá pani, Prípad Barnabáš Kos, alebo Ľalie poľné. Je dôležité, a festival to vyžaduje, aby film uviedol zástupca filmu, ktorý publiku v skratke objasní kultúrno-spoločensko-historický kontext. Tým publikum do určitej miery naladí. S Nočnými jazdcami som do Lyonu tento rok necestoval, takže neviem, ako publikum reagovalo. Na tomto festivale je úžasné, že nerobí rozdiel medzi veľkými a malými filmami ani hosťami. Všetkým venuje rovnakú pozornosť. Prvýkrát som bol v Lyone s Krvavou paňou a po úvode k filmu ma prekvapilo, keď ma požiadali, aby som poskytol krátky rozhovor pre festival, spojený s fotografovaním. Opakovalo sa to každý rok. Keď potom na webovej stránke festivalu vidíte, že Slovenský filmový ústav sa prezentuje v jednej fotogalérii s Annou Karina či Williamom Friedkinom, je to zvláštny a zároveň príjemný pocit, že našu prácu oceňujú na takýchto prestížnych fórach a jej výsledky sú vo veľmi dobrej, vyberanej spoločnosti. 

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta