Etapný cieľ pohltila Priehrada

Dva roky po svojom režijnom hranom debute z obdobia Slovenského národného povstania Vlčie diery (1948) nakrútil Paľo Bielik svoj druhý, tentoraz budovateľský film. Obsadil doň aj Máriu Kráľovičovú, Júliusa Pántika, Vladimíra Durdíka st. či Františka Dibarboru. Za kamerou stál Karol Krška, asistentom réžie bol Vlado Kubenko a realistickú kulisu robila nakrúcaniu stavba Oravskej priehrady. Bielikov film mal premiéru 23. augusta 1950, prvá turbína skutočnej priehrady sa rozkrútila o tri roky neskôr.

Film vznikol podľa námetu Dominika Tatarku a Ondreja Jariabka, scenár napísali Bielik, Jariabek a František Žáček. Pôvodne na ňom pracoval Tatarka s Leopoldom Laholom, dielo nazvali Etapný cieľ a Priehrada sa od ich cieľa značne odklonila. Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografiepíše, že v pôvodnom scenári chápanie témy nevychádza z abstraktných všeobecností a „pokrok nie je dielom zvestovania osvietených straníckych funkcionárov, ale výsledkom každodennej práce i obetí“. Petra Hanáková v monografii Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra poznamenáva, že podľa dostupných materiálov sa v pôvodnom zámere počítalo s avantgardnejšou obrazovou koncepciou a modernejším výrazom.

Priehrada patrí medzi propagandistické filmy, ktoré čierno-bielou modelovou schémou agitujú v prospech nového spoločenského poriadku. Dielo je presiaknuté obdobím, v ktorom vzniklo. Dobová kritika písala, že dramatická konštrukcia filmu zodpovedá skutočnosti. S historickým odstupom vieme, ako sa narábalo so skutočnosťou v komunistickom Československu začiatkom 50. rokov. Zďaleka nie každý si mohol vykračovať s piesňou na perách ako filmoví robotníci po ceste na stavbu priehrady. Budovateľské nadšenie a zápal mnohých však boli často nefalšované.

Hlavným konfliktom filmu je nedostatok pracovných síl pri stavbe priehrady. Agituje sa v krčme aj na stavbe, ktorú vedie inžinier Hájnik (Mikuláš Huba). Ten čelí neochote roľníkov zapojiť sa do celého procesu, čo vyhovuje bohatým gazdom Bujnovi (Alexander Kautnik) a jeho synovi (Gustáv Valach). Týchto kulakov a „nepriateľov ideí nového poriadku“ treba zneškodniť, stoja totiž v ceste svetlým zajtrajškom. 

V dobových textoch, napríklad v Obrane ľudu, sa spomína nadšené prijatie filmu divákmi, ktoré vraj dokazuje, že tvorcovia nechápali „svoje tvorivé poslanie ako obyčajné zaznamenávanie spôsobu života, alebo objektívne pozorovanie a registrovanie istého časového úseku, ale ako činnú účasť v boji za veľké ciele vlastného ľudu, pomocou mocnej zbrane, ktorou je umenie“. Podľa recenzenta z filmu dýcha optimizmus a budovateľské hrdinstvo vtedajších dní. Pozitívne hodnotil aj realistické herecké výkony. Snímke vytkol iba zopár vecí, napríklad že sa príliš sústreďuje na škodoradostný humor. A aj s odstupom niekoľkých desaťročí bola Priehrada hodnotená pozitívne. „Ak miestami zaznie z filmu plochý tón, iba nadhodený motív, treba ho pripísať na konto vtedajšej rozkolísanej filmovej dramaturgie, ktorá požadovala od tvorcov všeobsiahlosť témy a komplexnosť jej problémov. Napriek týmto ústupkom pôsobí Bielikov film ako pravdivé, spontánne a živé svedectvo o významnom budovateľskom úseku Slovenska,“ písala Televízia v roku 1977. Triezvejšie než normalizačná tlač vidí film Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie, kde píše, že v Priehrade sa už naplno rozkrútilo koleso triedneho nepriateľstva. Priehrada už nie je ani exemplom, ako bola Katka, pretože podstata jej dramatického konfliktu je falošná. Príbeh o porážke kulakov Bujnovcov zjednotenými silami pracujúceho ľudu síce buduje ilúziu skutočnosti, ale je to rétorická skutočnosť oficiálnych hesiel a politických úvodníkov, nie realita individuálnej ľudskej skúsenosti.“

Ministerstvo informácií a osvety udelilo v roku 1950 tvorcom Priehrady Národné ceny za námet, scenár, réžiu a za herecký výkon Ľudovíta Jakubóczyho v postave oportunistického kostolníka Bžocha. V rovnakom roku získal film na 5. ročníku festivalu v Karlových Varoch Čestné uznanie. 

Priehrada (r. Paľo Bielik. 1950) Jednotka, 22. 11.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Margita Skoumalová