Barbora Námerová

scenáristka

Česká televízia sa nedávno pýtala rôznych filmových a televíznych profesionálov, ako vnímajú krok americkej oscarovej akadémie, ktorá zavádza nové štandardy. Od roku 2024 sa najlepším filmom roka môže stať iba snímka, ktorá splní aspoň dve zo štyroch skupín podmienok. Prvé dve hovoria o zastúpení menšín a žien v obsadení alebo naratíve, v hlavnom tvorivom tíme, v technickom tíme alebo v štábe celkovo, ďalšie dve podmienky sa týkajú distribúcie a propagácie. 

Myslím si, že na Slovensku by takáto snaha nutne narazila na veľký odpor, možno aj z radov žien, najmä tých, ktoré prerazili a majú pocit, že keď na to niekto má talent, silu a energiu, presadí sa, či je to žena, alebo muž. S týmto tvrdením som sa stretla nespočetnekrát a ťažko ho vyvrátiť. Americké kvóty však nehovoria len o mužoch a ženách, ide aj o marginalizované alebo znevýhodnené skupiny, napríklad o ľudí s rôznymi postihnutiami, ktorí by vďaka novým štandardom mohli zastávať napríklad aj rôzne vedúce pozície, ako režisér, kameraman či producent. Ďalšou skupinou, ktorá by sa mala týmto spôsobom dostávať viac na plátno alebo do tvorivého tímu, sú ľudia rôznych rasových či etnických skupín a LGBTI ľudia. Zdá sa mi, že na Slovensku sa väčšina stále pozerá na svet „katolícko-tradičnorodinnou“ optikou, z #MeToo tu vzniká skôr #AntiMeToo a časť našej vlády v čase pandémie rieši sprísnenie interrupcií. Nemám pocit, že by tu – s výnimkou mojej malej bubliny – existovala výrazná podpora LGBTI ľudí. Veľká časť spoločnosti je nasiaknutá rasizmom a ľudia s telesným postihnutím nemajú rovnaké možnosti ako ostatní už len pre nedostatok bezbariérovosti. V takto nastavenej spoločnosti sa môže americký model kvót naozaj zdať prehnaný či donucujúci. Predtým privilegované skupiny ľudí môžu mať zároveň strach, že by ohrozil ich pozíciu. 

Na druhej strane možno kvóty chápať ako postupné otváranie dverí, pozvanie odstraňujúce bariéry a krok v ústrety ľuďom, ktorí jednoducho nestoja na rovnakej štartovacej čiare s ostatnými. Je pritom jedno, či to my privilegovaní vidíme, alebo nie. Nečakám, že sa Slovensko zo dňa na deň otvorí minoritám tak radikálne ako americká filmová akadémia. Politika Oscarov však ovplyvní kinematografiu a cez ňu aj nás. Už len tým, koľko nových hlasov a nových tém zrazu dostane väčší priestor. To by mohla byť úžasná devíza tohto kroku a ja sa na tie filmy veľmi teším. Myslím si, že nás budú prekvapovať a svetovú kinematografiu celkovo osviežia. 

S režisérkou Terezou Nvotovou, ktorá nakrúca moje scenáre, sa často zabávame na spôsobe, akým sa hovorí o „ženských režisérkach“ alebo takzvanom „ženskom hlase“ v kinematografii. Keď sa nad tým zamyslíte, pri filme, ktorý nakrútil muž, vám nikto nebude hovoriť o tom, že ide o „silný mužský hlas“ alebo „silnú mužskú tému“. Bude to jednoducho silný FILM. Myslím si, že nakoniec sa potrebujeme prepracovať práve k tejto nezaťaženosti. Aby sa filmy „bielych privilegovaných mužov“ brali rovnako ako filmy, ktoré nakrútili ženy, nakrútili ich alebo v nich účinkujú ľudia inej rasy, etnika, s inou sexuálnou orientáciou a ľudia s nejakou formou fyzického postihnutia. Aby išlo len a len o film.

Na to, aby sa to stalo, však musíme týmto tvorcom, témam či hercom otvoriť dvere: od prijímania na umelecké školy alebo iné filmové vzdelávacie inštitúcie až po prístup k profesijným príležitostiam. Americké kvóty pre mňa nie sú ničím strašidelným. Cieľ, ktorý sledujú, nemusíme dosiahnuť rovnakým spôsobom, no tento trend by nás mohol postrčiť, aby sme hľadali možnosti, ako túto rovnováhu a nový štandard dosiahnuť aj u nás.