„Pripraviť sa na druhú vlnu veľmi nešlo. Keď vám zatvoria priestor s plátnom, na ktoré premietate, neviete to kvalitatívne ani atmosférou nijako nahradiť. Bez kina to jednoducho nejde,“ hovorí manažérka kina Tatran v Poprade Ľubomíra Olejárová. V súvislosti s druhou vlnou pandémie sme oslovili niekoľkých kinárov a pýtali sme sa ich aj na fungovanie medzi dvomi vlnami či na mimoriadnu podporu, ktorú kinám vďaka príspevku ministerstva kultúry sprostredkoval Audiovizuálny fond. 

„Bola som milo prekvapená, že ľudia chceli ísť do kina. Mali sme celkom dobré leto, samozrejme, nedá sa to porovnať s bežnou prevádzkou, ale myslela som si, že ľudia budú mať väčší strach a príde ich iba hŕstka,“ podelila sa s Film.sk o skúsenosť Anna Koťuhová, ktorá vedie kino Mier v Spišskej Novej Vsi. O divákov sa aktívne stará. „Určite to nie je tak, že vylepím nejaký plagátik a oni prídu. Systematicky na tom robím. Pred pandémiou sme bežne mávali 100 až 120 divákov, čo je na Spišskú Novú Ves, navyše v konkurencii trojsálového multiplexu, krásne číslo,“ hovorí Koťuhová. Podľa nej cítiť, že v meste nie je univerzita. 

Klub, európske filmy aj tombola

Väčšina mladých divákov sa vraj vyberie radšej do multiplexu, kino Mier teda hľadá návštevníkov inde. „Robím rôzne aktivity, oslovujem kluby, jednoty dôchodcov, volám, píšem, pýtam sa, čo by chceli vidieť, púšťam im ukážky a potom sa o nich rozprávame,“ vysvetľuje. „Púšťam im väčšinou ľahšie veci, čím nemyslím nejaké prvoplánové komédie, vždy si ich predtým pozriem. Veľmi sa bojím, aby som im nepustila niečo nevhodné. Veľa sexuálnych scén im prekáža,“ dodáva vedúca kina Mier. U divákov sú obľúbené aj tomboly, v ktorých môžu vyhrať niečo sladké pod zub a voľné vstupenky. Okrem toho utorky patria v kine Mier filmovému klubu, štvrtky zase európskym snímkam. Programovú ponuku medzi dvoma vlnami vnímala Koťuhová ako veľmi slabú. „V podstate nebolo čo hrať,“ hovorí kinárka. Situáciu opäť vnímala aj optimisticky – ako priestor na reprízy kvalitných titulov, ktoré by inak vytlačili z programu predátori typu Jamesa Bonda. 

Tesne pred zatvorením, 12. októbra, hralo kino Mier film Fatima. „Bolo plno, teda plno – tých 50 či 48 ľudí. Prekvapilo ma, že aj keď vedeli, že už je veľa nakazených a čísla stúpajú, nebáli sa prísť ani dôchodcovia. Všetko bolo, samozrejme, podľa pravidiel, každý druhý rad bol zabezpečený páskou, keď otvoríme núdzový východ, môžeme sálu priamo vetrať a pustiť do nej čerstvý vzduch. Navyše sme veľké kino, máme kapacitu 378 miest, takže tých 50 divákov vieme v sále bezpečne rozptýliť. Aj keď bolo vidno, že ľudia majú potrebu socializovať sa,“ hovorí Anna Koťuhová.

Svitalo na lepšie časy

Verní diváci sa vrátili aj do popradského kina Tatran, ktoré po takmer trojmesačnej prestávke začalo premietať na deň detí. „Kapacitu, ktorú nám dovoľovali nariadenia, sme naplnili, mali sme vypredané a svitalo na lepšie časy,“ hovorí pre Film.sk manažérka popradského kina Ľubomíra Olejárová. Počas druhej vlny tam kino zavreli 14. októbra, keď by sa v ňom za bežných okolností začal Medzinárodný festival horských filmov. Jeho program sa nakoniec presunul online (viac o festivale čítajte v rubrike Ohlasy na strane 48). A hoci boli organizátori festivalu na presun na internet pripravení, podľa Olejárovej vyšlo úsilie ľudí, ktorí chystali jeho fyzickú podobu, nazmar, tak ako sa to stalo organizátorom a štábom viacerých festivalov. Prehliadka horských filmov býva navyše divácky atraktívnym spestrením programu kina. „Programová ponuka medzi dvomi vlnami bolo pre mňa trápením, aj keď naoko vyzerala dostatočne bohatá. Kým však prišiel koniec mesiaca, nezostalo z nej veľa,“ pripomína Olejárová fakt, že medzi dvomi vlnami sa mnohé atraktívne tituly postupne presúvali na neskôr alebo z ponuky zmizli bez určenia termínu posunutej premiéry. „Najhoršie bolo rušenie októbrových premiér. Keby neprišlo zatvorenie kín, neviem si predstaviť, čo by sme vôbec hrali,“ hovorí manažérka Tatranu, ktorú tešilo aspoň to, že diváci sa ich kinu neobrátili úplne chrbtom. „V rámci kapacitných obmedzení bola návštevnosť zo začiatku po otvorení celkom slušná. Príjmy, samozrejme, nepokrývali náklady, ktoré stúpli. Týkalo sa to personálu, keď na dodržiavanie opatrení dohliadalo viac ľudí, a do nákladov sa premietla aj dezinfekcia. Neefektívnym výdavkom bola investícia do propagačných materiálov, ktoré boli po zrušení filmových premiér distribútormi neaktuálne. Keďže bolo jasné, že druhá vlna príde, nemali sme veľké očakávania a po zatvorení kamenných kín sme sa pridali k online platforme Kino doma,“ dodáva Olejárová.

Bojovali s reprízami

Vo veľmi podobnom režime ako ostatné kiná fungovalo aj kino Junior v Leviciach. „Tak ako všetky kiná na Slovensku i my sme pocítili krízu v návštevnosti, a teda aj v tržbách,“ hovorí zástupca kina Ivan Búri. „Do programu sme zaraďovali filmy z aktuálnej ponuky distribučných spoločností, avšak viac-menej išlo o reprízy úspešnejších, resp. najnavštevovanejších filmov z prelomu rokov 2019 a 2020,“ konštatuje Búri. Premietanie repríz spolu so strachom z vírusu sa podľa neho v Leviciach podpísalo pod pokles návštevnosti. „Ani opatrenia vlády týkajúce sa obmedzenia počtu návštevníkov nám, samozrejme, veľmi nepomohli, práve naopak, ale rešpektovali sme ich. Na začiatku druhej vlny bol povolený maximálny počet 50 návštevníkov. Ani ten sme nedokázali naplniť.“

S obmedzenou programovou ponukou a vajatavosťou divákov bojovalo aj kino Tatra v Komárne. „Nebolo to jednoduché, ale myslím si, že v konečnom dôsledku sa nám to podarilo. Jún bol veľmi slabý, v porovnaní s priemerným mesiacom nám návštevnosť aj tržby klesli až o 90 percent. V júli bol pokles v porovnaní s priemerným mesiacom už ,iba‘ 65-percentný, v auguste to bolo 50 percent a v septembri 35 percent,“ ilustruje Tomáš Ficza, vedúci komárňanského kina, opatrný návrat divákov do kinosál. Tohtoročné čísla porovnával s priemerom kina Tatra za rok 2019. „Program sme zostavovali veľmi ťažko, keďže premiéry mnohých titulov zrušili alebo posunuli na nový dátum. Zostali len filmy nezávislých produkcií a Tenet, iné veľké štúdiovky do kín neprišli a tento rok už pravdepodobne ani neprídu,“ dodáva.

Tenet ako výhovorka

Aj spomínaný film Tenet režiséra Christophera Nolana, ktorý patril k najočakávanejším filmom roka, sa posúval z termínu na termín, nakoniec prišiel do kín začiatkom septembra. Tržbami vo výške zhruba 350 miliónov dolárov zaostal za predcovidovými očakávaniami. Počas otváracieho víkendu ho hralo zhruba o tisíc kín menej než Nolanove predchádzajúce snímky Dunkirk (2017) a Interstellar (2014), ktoré mali tržby o takmer 200, resp. vyše 300 miliónov dolárov vyššie. Zároveň sa im viac darilo v USA, americkí diváci sa na ich tržbách podieľali zhruba 30 percentami, kým pri Tenete tvoria tržby na domácom trhu iba 15 percent. V slovenských kinách film počas siedmich týždňov videlo takmer 60-tisíc divákov a po znovuotvorení kín bol jedným z najnavštevovanejších. Predchádzajúcim dvom Nolanovým filmom stačili predtým na podobnú návštevnosť dva týždne. V aktuálnom rozhovore pre Los Angeles Times Nolan povedal, že je podľa neho nespravodlivé hodnotiť návštevnosť z perspektívy minulého roka, ktorý bol pre filmy pre kiná najúspešnejší v histórii. Vyjadril aj obavy, že filmové štúdiá z toho, ako dopadol Tenet, vyvodia nesprávne závery, ktoré použijú ako výhovorku, aby ďalšie vysokorozpočtové tituly neuviedli v kinách.

V situácii, keď veľké štúdiá hľadajú, kam by presmerovali trháky, a kiná pri niektorých filmoch sčasti alebo úplne nahrádzajú streamingovými platformami, sú mnohé kiná vďačné za každú podporu. „Samozrejme, že sme podporu využili a sme za ňu veľmi vďační. Je to neuveriteľná pomoc a pre nás ako malé kino, teda v malom meste, sú to veľké peniaze,“ odpovedá Anna Koťuhová zo spišskonovoveského kina na otázku, či sa Mier uchádzal o mimoriadnu podporu z Audiovizuálneho fondu. „Teší ma, že je tu snaha, aby kiná prežili, nepozatvárali sa, aby fungovali.“

Fond podporí aj ďalších kinárov

Audiovizuálny fond získal od ministerstva kultúry príspevok zo štátneho rozpočtu 700-tisíc eur. Pol milióna z nich vyčlenil na podporu kín. Na mimoriadnu výzvu AVF 9/2020 reagovalo 57 prevádzkovateľov kín a fond vyhovel všetkým žiadostiam, ktoré prišli načas. Celkovo tak podporil 176 kinosál, čo je 80 percent zo všetkých štandardných kinosál na Slovensku. Jednosálové kiná mohli vo výzve pôvodne získať 2 500 eur, fond však sumu navýšil na 3 400 eur; podpora viacsálových kín sa súbežne s tým zdvihla z 2 000 na 2 650 eur na každú sálu. Rada Audiovizuálneho fondu zároveň koncom októbra schválila dodatočný termín predkladania žiadostí v tejto výzve, ktorá má zmierniť dôsledky protipandemických opatrení. Dodatočný termín je 20. november 2020. „Je určený výlučne pre tých prevádzkovateľov kín, ktorí k pôvodnému termínu uzávierky z objektívnych dôvodov nemohli podať svoju žiadosť,“ upozorňuje stránka fondu s tým, že výzva sa netýka autokín, letných kín či priestorov, ktoré občas premietajú filmy.

Dodatočný termín sa netýka ani kín, ktoré už žiadosť podali, ako kino Junior, ktoré iniciatívu privítalo. „Financie by sme radi použili na ďalší chod kina,“ hovorí Ivan Búri z Levíc. Ľubomíru Olejárovú z popradského kina potešilo, že podporu získali, aj to, že ide nakoniec o vyššiu sumu. „Som zároveň veľmi rada, že celý proces zjednodušili a podanie žiadosti nebolo administratívne náročné,“ hovorí. „Výška podpory je určite nápomocná, no problém s výpadkom tržieb rieši len čiastočne,“ dodáva Olejárová. 

Keď sa jeseň opýta, čo si robil na jar

Tomáš Ficza z Komárna podporu takisto víta, no pripomína, že od marca do septembra zaznamenalo ich kino Tatra pokles tržieb o 75 percent v porovnaní s vlaňajškom. „Nehovoriac o tom, že za obdobie október až december 2020 pravdepodobne nebudeme mať skoro žiadne tržby,“ vysvetľuje. Suma 3 400 eur pokrýva podľa neho zhruba dvojmesačné režijné náklady na budovu, v ktorej sa kino nachádza. „Situácia je mimoriadne zložitá, nikto nevie, ako sa vyvinie, kedy sa môžu kiná znovu otvoriť. Momentálne vyčkávame, sme v núdzovom režime, znížili sme náklady, ako sme len mohli, a veríme, že sa čoskoro dozvieme, kedy môžeme zase privítať divákov,“ hovorí Ficza, podľa ktorého sa kinári nemali na túto situáciu ako pripraviť. Rezervy z príjmov z roku 2019, ktoré mali k dispozícii v marci, minuli v Komárne medzi dvoma vlnami na pokrytie nákladov. „Ostáva nám iba veriť, že ministerstvo kultúry na nás nezabudne a naozaj sa budeme môcť v rámci rezortnej výzvy uchádzať aspoň o určité percentá ušlého zisku, keďže išlo o dôsledok nariadení vlády, hlavne zákazu usporiadania hromadných podujatí,“ uzatvára Ficza. „Bolo jasné, že druhá vlna príde, a od návštevnosti sme veľa nečakali, ale klesala aj po zmätočných vyhláseniach vlády. Druhá vlna je horšia, keďže môže padnúť rozhodnutie, že kino sa už otvoriť nemusí. Uvidíme, ako sa celá situácia vyvinie. Verím, že to tak nebude,“ dúfa Olejárová. Ivan Búri nevidí z pozície kinára medzi vlnami výraznejšie rozdiely, pripomína však, že nevieme, koľko druhá vlna potrvá. „Nezostáva nič iné, len čakať, kým sa opatrenia opäť uvoľnia a dvere kinosály sa otvoria milovníkom filmového plátna. Sme však optimisti a veríme, že keď kríza prehrmí, kino sa opäť nadýchne a privíta návštevníkov, ktorí budú po dlhom čase hladní po filmových zážitkoch,“ uzatvára Búri. Optimistkou zostáva aj Anna Koťuhová. Štatistika podľa nej dokazuje, že kiná ani divadlá nepatria k ohniskám nákazy a ľudia si tu dávajú pozor. „Preto si myslím, že nás otvoria ešte v tomto roku. Samozrejme, v obmedzenom režime. Otázne je, čo budeme hrať,“ kladie si otázku, na ktorú hneď z rukáva sype odpoveď. Budú sa hrať reprízy za nižšie vstupné. A filmy ako Šarlatán, Salto je kráľ či švédska Nádej by reprízovala nielen s čistým svedomím, ale aj s radosťou.

Matúš Kvasnička

Poslednými filmami, ktoré sme premietali predtým, než kiná zatvorila prvá vlna pandémie, boli rozprávka Vpred a mimoriadne úspešný slovenský film Sviňa. Uvádzali sme ich v sobotu 7. a v nedeľu 8. marca. Bolo to šťastie, pretože vďaka ich nadpriemernej návštevnosti nám ostali na účte aké-také financie. 

Mimo prevádzky sme boli celých 75 dní až do 23. mája, potom sme sa snažili nalákať návštevníkov na rozprávku Labková patrola 2 a úžasne herecky obsadenú kostýmovú romantiku Malé ženy. Na úplne prvé premietanie po nútenej prestávke prišlo sedem návštevníkov. Sedem statočných. Televízne správy a relácie o ochorení COVID-19 ľudí dostatočne vydesili, takže ani na divácky atraktívne tituly sa nehrnuli. 

Radosť zo znovuotvorenia, ohňostroj a tance vystriedala starosť so zostavením programu. Distribútori novinky ešte neponúkali – a ako chcete zaujať divákov reprízami? Keď sa do ponuky nejaká novinka aj dostala, po určitom čase ju z nej stiahli a premiéru presunuli na rok 2021. Mojou silnou zbraňou pri propagácii kina sa stal najmä Facebook s piatimi tisíckami priateľov. Aspoň dúfam, že sú všetci priatelia. Svoj profil som deň čo deň kŕmil novými a novými príspevkami o filmoch a presviedčal ľudí, že ak by niekto zostavoval rebríček najsterilnejších kinosál na svete, s prehľadom obsadíme niektorú z najvyšších priečok. Apeloval som aj na súcit a heslami o záchrane kultúry som sa potenciálnych divákov snažil presvedčiť, aby nás navštívili. Niektorí skutočne prišli so slovami, že nás teda prišli zachrániť. Bolo to dojemné. Každého návštevníka som pri vchode privítal v rúšku a bielych rukaviciach japonským úklonom, kontroloval som, či si dezinfikujú ruky, a meral som im teplotu. 

Úroveň návštevnosti, aká bola pred pandémiou, sme napriek všetkému nedosiahli. Oproti rovnakému obdobiu v roku 2019 klesla návštevnosť až o dve tretiny. Myslím, že každý vedúci kina sa potešil, keď sa v ponuke objavil dokument Karel o živote najpopulárnejšieho československého speváka Karla Gotta. Film sľuboval prílev divákov a potvrdzoval to aj predpredaj lístkov. Ako naschvál, týždeň pred uvedením filmu sa kiná opäť museli zavrieť. Skoro ma porazilo. Verím, že nielen mňa. Ak ma nedostane COVID, tak nervy určite. Symbolicky posledným filmom, ktorý sme premietali pred zatvorením kina, bola Fatima, príbeh o zázraku, ktorý sa stal na pútnickom mieste. Veď aj my už potrebujeme zázrak, aby sa toto katastrofické obdobie skončilo. 

Na vzniknutú situáciu reagoval Audiovizuálny fond a ponúkol kinám finančnú podporu, ktorú využilo aj naše kino. Financie by mali prísť na účet v najbližšom čase. Ministerstvo kultúry SR súčasne zverejnilo formulár nevyhnutný na zmapovanie ekonomických dôsledkov pandémie COVID-19 pre pracovníkov v kultúrnom a kreatívnom priemysle. Na základe formulára chce získať reálne dáta o finančných stratách v jednotlivých oblastiach kultúry aj o celkovom počte ľudí pracujúcich v kultúre a kreatívnom priemysle. Tieto informácie budú dôležité na určenie objemu mimoriadnych dotácií z dotačného systému ministerstva kultúry. Treba veriť, že finančná pomoc bude dostatočná, aby toto obdobie nespôsobilo likvidáciu nielen kín, ale kultúry na Slovensku celkovo.

Pri prvej vlne pandémie sa kultúrne inštitúcie museli uzavrieť na celom území Slovenska, aj keď infikovaných ľudí nebolo až tak veľa. S nákazou však neboli skúsenosti a nikto nedokázal predpovedať rýchlosť šírenia. Pri druhej vlne sa už prihliadalo na to, aby sa prísnymi opatreniami neničila ekonomika. Pri dodržiavaní odstupov a hygienických opatrení mohli kiná premietať, až kým počty nakazených nezačali hrozivo stúpať.

Z môjho pohľadu sa kiná v nasledujúcom období budú rozbiehať iba veľmi pomaly. Tak pomaly, že to bude trvať celý rok 2021. Mnohé tituly, ktoré mali byť teraz nasadené v kinách, sa už objavili na internete, takže s nimi nemôžeme počítať ako s filmami, ktoré budú hojne navštevované. Navyše, aj keď už bude existovať vakcína proti tomuto vírusu, ľudia budú mať v podvedomí zafixovanú obavu z návštevy hromadných podujatí. Museli tráviť množstvo času doma a myslím si, že využili ponuky rôznych spoločností a začali sledovať filmy z ponuky satelitného vysielania alebo streamovacích online služieb, kam už niektoré štúdiá presunuli niektoré atraktívne tituly určené pôvodne pre kiná, ako napríklad vojnovú drámu Greyhound s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe. Diváci tak majú bohatú filmovú ponuku priamo doma a nebudú mať potrebu vyraziť za kultúrou von. A ak, tak skôr do divadla alebo na koncert. 

Mnohým, najmä malým mestám sa bude zdať dotovanie nerentabilného kina po znovuotvorení zbytočné. Budú potrebovať financie najmä na chod samosprávy. Kino uzatvoria, ako sa hovorí, dočasne, ale všetci vieme, že znovuotvorenie býva potom problematické. Ľudia, ktorí majú v tejto sfére prax, vrátane premietačov, si po čase nájdu inú prácu a nie každý sa bude môcť alebo chcieť vrátiť. 

Pandémia zasiahla kiná v zlatej ére každoročne sa zvyšujúcej návštevnosti a uvrhne ich, obrazne povedané, naspäť niekam do stredoveku. Bodaj by som sa mýlil, ale od roku 1968 som realista. 

Marián Hanko, kino Domu kultúry v Čadci

S filmovým festivalom si prešla všetkými druhmi organizátorských výziev v čase koronakrízy na Slovensku. Výkonná riaditeľka MFF Febiofest a producentka Ľubica Orechovská hovorí o tom, čo všetko musel festivalový tím prekonať a aké sú vyhliadky festivalu.  

V akej fáze sa dnes nachádza Febiofest? 
Febiofest „vybavil“ 30. septembra v Bratislave svoje otvorenie aj záver. V ten deň sa premietlo vo festivalových kinách Lumière a Mladosť niekoľko celovečerných filmov. Nejasná komunikácia opatrení týkajúcich sa hromadných podujatí a hrozba zatvorenia kín od 1. októbra nám nedovoľovala potvrdiť festivalový program až do 4. októbra v pôvodnom pláne. Keďže sa kiná napokon nezatvorili úplne, len sa výrazne obmedzila ich kapacita, rozhodli sme sa do 4. októbra premietnuť každý deň aspoň po dva celovečerné filmy – jeden zahraničný a jeden so slovenskou alebo s českou účasťou. Boli medzi nimi Raj na zemi, Alchymická pec, Žaby bez jazyka a Efekt Vašulka. V regiónoch sa stihlo odohrať len niekoľko projekcií dokumentu Kroky na hranez projektu Filmový kabinet deťom. Ozveny Febiofestu mimo Bratislavy čakajú na znovuotvorenie kín, naplánujú sa v náhradných termínoch. Z programovej ponuky, ktorá sa z väčšej časti nemohla odpremietať, plánujeme po dohode s kinami uviesť pod hlavičkou Febiofest 2020 nielen súťažnú sekciu krátkych filmov a Filmový kabinet deťom, ale aj všetky divácky atraktívne tituly, ktoré by mohli stratiť na aktuálnosti, respektíve ktoré by sa dostali do distribúcie mimo kín. Termín sme po predchádzajúcich dvoch skúsenostiach radšej nestanovili. Programové sekcie určené skôr pre filmologicky ladené publikum, ako Kino-Ikon+ a Planet Dark, odkladáme na budúci ročník.

„Vybaviť“ festival za jeden deň bolo asi zvláštne…
Bola to zaujímavá a vlastne veľmi tragikomická skúsenosť, ľudsky a profesijne skvelá v tom, ako dobre z môjho pohľadu fungoval festivalový tím, ako skvele bol od jari pripravený flexibilne a v dobrej nálade reagovať na stále sa meniace okolnosti. Horšie to bolo s návštevnosťou, tá mala, samozrejme, ďaleko od zdravých časov a intenzity, ktorú má festival prinášať. Limitujúce opatrenia pre tzv. hromadné podujatia bez ohľadu na ich skutočnú veľkosť, povahu a zameranie, mediálne strašenie na tému rizikovosti kultúrnych podujatí a zmeny na poslednú chvíľu spôsobili, že kinosály nebudili festivalový dojem. Z tohto pohľadu nám to bolo, pochopiteľne, veľmi ľúto. Celé to snaženie by malo mať inú pointu.

Niektoré festivaly a podujatia, ktoré sa v prvej polovici roka zrušili, tento ročník radšej vynechali. Vy ste sa rozhodli festival presunúť na jeseň. Prečo? 
Preloženie Febiofestu na iný termín bolo z nášho pohľadu jedinou možnou voľbou. Z jednoduchého dôvodu – festival bol de facto pripravený, v marci sme ho zrušili prakticky z hodiny na hodinu dva dni pred začiatkom. Filmy boli zakúpené, preložené, otitulkované, nosiče boli v Bratislave, všetky materiály k festivalu, k jeho sprievodnému aj industry programu boli vyrobené. Väčšinu práce a finančných prostriedkov sme preinvestovali už na jar, takže sme sa už len veľmi chceli „uskutočniť“. Zdalo sa nám, že na jeseň by sme to mohli stihnúť.

Febiofest asi ako jediný filmový festival nakoniec zasiahli obe vlny pandémie a vládnych opatrení. Ako vnímate náhle a zmätočné nariadenia zodpovedných, najmä po tom, čo verejnosti tvrdili, že na druhú vlnu sme pripravení? Čo by vám ako organizátorom v týchto časoch pomohlo?
Otázne je, čo sa chápe tou „pripravenosťou“. Za organizátorov kultúrnych podujatí viem povedať len toľko, že sa nepripravil žiadny rozumný a zrozumiteľný plán, z ktorého by sme mohli aspoň vytušiť, ktorý typ podujatia sa v tej-ktorej pandemicky sa meniacej situácii môže zrealizovať a za akých podmienok. Plán, podľa ktorého by sme si vedeli povedať, že napríklad koncert v NTC, na ktorý potrebujem predať 3 000 lístkov, radšej zruším, ale v kinosálach s kapacitou 150 miest sa nám aj za istých limitovaných podmienok oplatí uviesť artfilmy v rámci podujatia, ktoré je z veľkej časti financované z verejných zdrojov. Neexistoval ani plán, ani kategorizácia podujatí, ani dáta, ktoré by potvrdili mieru rizikovosti. Zato sa mediálne neustále poukazovalo na sektor kultúry aj umenia ako na niečo nebezpečné. To, samozrejme, zásadným spôsobom naštrbilo dôveru našich návštevníkov. Spôsob komunikácie a zavádzanie protiepidemických opatrení do praxe na Slovensku hádam ani nejdem komentovať. Uvádzali a stále uvádzajú obyvateľov tejto krajiny do permanentnej neistoty.

S Febiofestom ste si ako novopečená výkonná riaditeľka prešli tento rok doslova krstom ohňom. Ktoré rozhodnutie alebo moment bol pre vás najťažší?
Myslím, že tie momenty ešte prídu – nielen pre Febiofest, ale aj pre ostatné podujatia spojené s filmom, pre distribučné stratégie a, samozrejme, pre kiná. V našom prípade sa napríklad musíme v týchto mesiacoch rozhodnúť, čo bude s festivalom na budúci rok. Má stanovený termín na 24. až 30. marca 2021. Aká bude v tom čase situácia na Slovensku? Vo svete? Projekt väčšieho podujatia sa chystá mesiace dopredu, jeho finančné zabezpečenie sa rieši na jeseň predchádzajúceho roka, keď sú uzávierky rôznych nadačných a verejných podporných programov.

Aké sú teda vaše vyhliadky? 
V internom kruhu práve zvažujeme možnosť, či a ako realizovať Febiofest 2021. S istotou môžem teraz povedať len toľko, že by sme podujatie radi ponechali v pôvodne plánovanom termíne a nemiešali ním kalendár jesenných podujatí. Zároveň je nám jasné, že to zatiaľ nevyzerá tak, že bude možné realizovať v marci veľké networkingové živé podujatie so zahraničnou účasťou. 

Po festivale sa organizátori venujú praktickým záležitostiam, napríklad vyúčtovaniu. Ako sa vám darí v tomto smere? Vychádzajú vám partneri v ústrety?
Musím povedať, že veľmi, a to na všetkých úrovniach. Od hlavného partnera – Audiovizuálneho fondu a Slovenského filmového ústavu cez Nadáciu mesta Bratislavy, Czech Tourism, zahraničné kultúrne inštitúty, ale aj partnerov zo súkromného sektora, akými sú nadačné programy SLSP a ESET, až po rôznych dodávateľov. Snažili sme sa od momentu, keď problém s realizáciou festivalu vznikol, komunikovať otvorene a realisticky a dostávame späť veľmi povzbudivé a podporné reakcie.

Festival je miestom, kde sa stretávajú diváci a tvorcovia, miestom networkingu a prepájania. Komunikuje s filmovým prostredím aj s verejnosťou. Aké reakcie máte od filmárov a od verejnosti na to, čo sa u nás deje s kultúrou?
Reakcie sú tieto dni z pochopiteľných príčin skôr skeptické, až frustrujúce. Ak to vztiahnem na film, všetci v jeho „prevádzkovom reťazci“ sa s obavou pozerajú, či prežijú kiná, či sa do nich po kríze vrátia diváci, či bude pre koho nakrúcať a distribuovať filmy, organizovať filmové festivaly a vytvárať na nich nové a inšpiratívne pracovno-tvorivé zväzky.

Febiofest mal uviesť v domácej premiére aj viaceré slovenské filmy. Tie naň asi nemôžu čakať. 
Závisí to výlučne od producentov a distribútorov tých-ktorých filmov. Niektoré sa odložili, niektoré, už viackrát prekladané, šli do online distribúcie, kým sa kiná opäť otvoria. V rámci distribučnej stratégie je potrebné zobrať do úvahy aj dohody s ostatnými koprodukčnými a distribučnými partnermi, termín televíznej premiéry a podobne. Aby sa film do kina vôbec stihol dostať.

Okrem Febiofestu sa venujete aj filmovej produkcii. Ako zasiahla pandémia vás v spoločnosti PubRes?
V lete sme medzi vlnami stihli odpremiérovať novinku Ondřeja Trojana Bourák aj dokumentárny film pre kiná Meky Šimona Šafránka. Z marca odkladaný dokument o Janovi Švankmajerovi a jeho imaginatívnom svete Alchymická pec Adama Oľhu a Jana Daňhela sme uviedli do distribúcie v náhradnom termíne 15. októbra, zatiaľ aspoň cez VOD platformu nášho distribútora ASFK a cez DAFilms.sk. Ostatné projekty, ako napríklad Na značky! Márie Pinčíkovej, sú v poslednej fáze postprodukcie, iné predovšetkým vo vývoji. K príprave nakrúcania by sa v roku 2021 malo schyľovať napr. v prípade koprodukčného projektu Bratia Tomáša Mašína a pôvodného autorského projektu Petra Krištúfka Ema a smrtihlav, ktorý po jeho náhlom odchode prevzala a pripravuje režisérka Iveta Grófová.

Zuzana Sotáková
foto: Martina Mlčúchová, SFTA