Možno sme chorí z toho, čo všetko v sebe držíme

Režisér Miro Remo zaujal už študentským, medzinárodne mimoriadne úspešným filmom Arsy-Versy. Odvtedy prešiel zaujímavú cestu a do jeho filmografie pribudli debut Comeback (2014) o návratoch z väzenia, „zakázaná“ Cooltúra (2016) aj oceňovaný portrét Richard Müller: Nepoznaný (2016). Jeho najnovší film Láska pod kapotou prišiel do kín v septembri, hneď po premiére v hlavnej súťaži festivalu v Karlových Varoch. 

Pre Film.sk sme sa naposledy rozprávali tesne pred premiérou tvojho debutu Comeback. Vrátim sa však k tvojmu ďalšiemu filmu Cooltúra, pretože udalosti okolo jeho uvedenia viedli k vzniku platformy Dokument na kolesách, ktorá funguje dodnes.

Pre mňa bolo dôležité, že existovala právne prijateľná možnosť, ako ten film dostať k ľuďom. Neviem si predstaviť, že by som na projekte pracoval niekoľko rokov a film by napokon nemal možnosť uvedenia. Cooltúru som nerobil len tak z rozmaru. Takže bolo dôležité, že platforma vznikla. Najviac ma teší, že z platformy, o ktorej si mnohí mysleli, že neprežije Cooltúru, sa vyprofilovala svojbytná produkčná spoločnosť zameraná na autorský dokumentárny film. Dnes šíri na Slovensku osvetu a to je super. Veci, ktoré sa zdajú neprekonateľné, zrazu vygenerujú niečo pozitívne. Nemilosrdná Cooltúra napokon splnila svoj účel. Prešlo päť rokov – kde sú ďalšie kritické filmy? Bojíme sa pohľadu na seba samých? Bolo mnoho debát o nekompromisnej forme toho filmu, snažil sa však vyvolať polemiku a myslím si, že to, na čo Cooltúra poukazovala a o čom vlastne vypovedala, sa potvrdzuje.

Ty si zvolil platformu Dokument na kolesách, Zuzana Piussi išla inou cestou a sprístupnila svoje filmy aj online, za čo ju niektorí v tej dobe kritizovali.

Nerozumiem, prečo by ju niekto mal kritizovať za to, že má filmy online. Skôr by som kritizoval, keby neboli online. O to práve ide: ona svoje filmy nielen nakrútila, ale ich aj vlastní, sama si ich produkovala, a tak si s nimi robí, čo uzná za vhodné. Mne chvíľu trvalo, kým som dospel do tohto štádia, kým som pochopil, že témy, ktoré spracovávam vo svojich filmoch, si musím riešiť sám, pretože do takého rizika nechce nikto vstupovať, aj vzhľadom na malý domáci trh. Riziko je vysoké a problémov, ktorým sa „bezúhonný“ producent pre „dokumentík“ vystavuje, je až-až. Chýba akýkoľvek druh kompenzácie rizika. Nikto nechce problémy, tobôž ak nie sú vykúpené zlatom.

Film Mareka Kuboša Posledný autoportrét, v ktorom si účinkoval aj ty, otvoril okrem iných i tému (auto)cenzúry aj u ľudí pred kamerou. Pri Láske pod kapotou si mal na účinkujúcich očividne šťastie. Aká je však celkovo tvoja skúsenosť? Existuje cenzúra?

Pri Cooltúre som to vnímal skôr naopak, že náš priestor je slobodný, že aj my môžeme slobodne vystupovať, ukázať na to, čo je v konečnom dôsledku verejne dostupné – svojou optikou a pokojne i s dávkou drzosti. Mal som pocit, že môžem priniesť svoj dokumentárny pohľad na masové popkultúrne podujatia. Bral som to ako dôkaz, že cenzúra neexistuje. Aj to, že sa Cooltúra dostala, i keď pomerne komplikovane, k divákom bez toho, aby ma za to právne stíhali, som pokladal za dôkaz, že cenzúra tohto typu neexistuje. Existujú však novšie silné tlaky ekonomického charakteru, ktoré nútia človeka uvažovať nad rámec jeho názorov. Prichádza kapitalistický strach, i nezávislá tvorba je závislá od štátnych inštitúcií. Sám zvažujem, čo je pre moje projekty lepšie, či mi nejaké riziko za to stojí. Možno by to bolo iné, ak by sa mi podarilo nakrútiť film európskeho významu, ktorý by mi zarobil na nasledujúci, bolo by to menšie podnikateľské riziko. Cooltúravšak bola napokon dôkazom, že všetky zákazy boli kontraproduktívne – ešte viac odštartovali záujem o zobrazovanú látku. Ukázala mnohé. Pre mňa bol zaujímavý vzťah kultúrno-spoločenských hodnôt a ekonomického tlaku, ktorému boli vystavené. Mal som tridsať, bol som mladý, drzý, reagoval som a som tomu rád. Láska pod kapotou je iný film. Nerád sa opakujem. Moderná cenzúra sa ho nedotkla, pretože rozpráva o ľuďoch na druhom konci spoločenského rebríčka. Takto si tu my žijeme. 

Hovoríme o nekompromisnosti a spomínali sme už Zuzanu Piussi, s ktorou ste sa napokon stretli pri vzájomnej spolupráci na svojich filmoch. Aká bola vaša spolupráca na Láske pod kapotou? 

So Zuzanou som spolupracoval na televíznom dokumentárnom formáte Prezidenti. Asi tam bol začiatok našej spolupráce. Naše cesty sa preťali úplne prirodzene. Keď som hľadal koproducenta na nový film, tak som si navyše hovoril, že D1 film (produkčná spoločnosť Zuzany Piussi a Víta Janečka – pozn. red.), to je tiež o autách. Zuzana mi je v mnohom blízka. Ako dramaturgička vstúpila do filmu Láska pod kapotou v poslednej fáze strihu a riešil som s ňou vynárajúce sa ženské otázky, napríklad keď Jitka, ktorá pôvodne fungovala ako postava v pozadí, vstúpila do filmu na väčšej ploche. Riešili sme aj názov filmu. Celý čas mi liezol na nervy a zdal sa mi príliš mäkký, na rozdiel od anglickej verzie (At Full Throttle– Na plný plyn, pozn. red.), ale vraj takto naň budú chodiť aj ženy. Postupne som si na ten názov zvykol, hádam nebude divákov miasť. Do kina totiž chodia najmä mladí ľudia – a Láska pod kapotou...? Neviem. Nie je to horšie ako Hriešny tanec? Ale film je naozaj o láske. Len tá láska vyzerá inak. Nie je to romanca ani road movie, ale ako vo filme hovorí Jaroslav o svojom synovi: „Láska je i úcta a on ju ku mne nemá.“ 

Na Láske pod kapotou si spolupracoval aj s Jurom Šlaukom. Jeho film Punk je hned! bol skvelou sondou do určitého prostredia a rovnako je to i teraz.

Je to sonda do duše opantanej vášňou. Spolupracujeme už od Comebacku. Tento film je však možno bližší Jurovým tendenciám odpútať sa od dokumentárneho filmu a využívať naratívne postupy hraného filmu. Už sme sa o to pokúšali, no nie vždy to bolo možné, ukázalo sa to ako nefunkčné. Tu sa zrazu darilo pracovať s postavami takým štýlom, že vo výsledku si Lásku pod kapotou niektorí mýlia s hraným filmom. Našli sme protagonistov, ktorí boli schopní spolupracovať so štábom v oveľa väčšej miere, ako býva zvykom, ale nedochádzalo pritom k inscenovaniu. Neherec ti aj viac dá. Postava značne prekonáva tvoju predstavu a to ma na dokumentárnom filme baví azda najviac.

Ako sa ti darí pri zháňaní financií na tvoje filmy? 

V poslednom čase je to bez väčších problémov, ale snažím sa mať všetky projekty naozaj precízne pripravené. Nerobím veľa projektov; dávam si pozor, aby to, čím sa prezentujem, bolo naozaj kvalitné. U nás je to však niekedy tak, že potrebujem potvrdenie „zvonku“. Ak film podporia v zahraničí, všetko je ľahšie. Pri filme o Richardovi Müllerovi si napríklad neviem predstaviť, že by mal najskôr slovenskú premiéru. Myslím si, že krátko po „kauze“ Cooltúra by to nedopadlo dobre. V Česku film získal aj Cenu českej filmovej kritiky, čo mu veľmi pomohlo a dodalo mu na kritickej legitimite. Pritom oba filmy sa nakrúcali tou istou metódou a rozprávali o tom istom. Len jeden z nich to rozprával na ploche intenzívneho zážitku s jednou postavou a druhý všetko rozdelil medzi kolektívneho hrdinu. Cooltúra bola väčší pank. 

Som veľmi rada, že si sa v Láske pod kapotou vrátil k protagonistovi, ktorý nie je mediálne známy. Cielene?

Niežeby som sa už nechcel vrátiť k portrétu osobnosti, ktorá ma zaujíma, irituje, ako napríklad Peter Sagan, ale vlastne nijako systematicky nepremýšľam o tom, čo budem robiť. Pre niečo sa nadchnem a idem do toho. Ak prvotné nadšenie postupne produkuje ešte väčšie nadšenie, tak prerastie do presvedčenia, že je to téma, ktorou sa chcem zaoberať, venovať jej čas a energiu. Je to, ako keď vzniká nové priateľstvo... A ľudia majú radi nové priateľstvá. 

Keď si zoberieme hrdinov tvojich filmov, môžeme povedať, že ťa nezaujímajú konvenčné postavy? 

Asi áno. Mám napríklad rád Kena Loacha, ktorý robí filmy o bežných ľuďoch – a sú vynikajúce. Takže nemôžem povedať, že ma nefascinujú, ale asi dokážem pracovať skôr s ľuďmi, ktorí vybočujú z rámca bežných postáv. Neviem, prečo to tak je, no napokon sa k nim vždy dopracujem. Možno som taký istý ako oni. 

Je v tom aj snaha pochopiť týchto a im podobných ľudí, smerujúca k divákovi?

Na začiatku Lásky pod kapotou mi o to vôbec nešlo. Riešil som skôr žánrovú stránku. Ale napokon sa to tam dostalo; s prehlbovaním vzájomného kontaktu prichádza nadhľad a pochopenie, rozum i cit. A prehlbuje sa aj samotná téma, pridávajú sa autorské stanoviská. Máš pravdu, tie filmy napokon produkujú tento typ pochopenia. Neviem však, či aj Cooltúra alebo Müller...

Myslím si, že Müller áno. Aj vďaka tomu, že si sa dotkol istej hranice bez toho, aby si ju nevhodne prekročil. 

Mám rád scénu, v ktorej leží na stole a povie: „... a takto si tu žijeme.“ Kamera je iba pár centimetrov od jeho tváre, a keď to Richard povie po troch rokoch nakrúcania, si ochotná to dať do filmu a neriešiš, čo si o tom bude kto myslieť, či to označí za provokáciu alebo niečo neetické. Iritujú ma tieto mantinely, nemám rád podobné racionálne výhrady, zvlášť tie o nevhodnosti prekračovania hraníc. Myslím si, že chybou je, naopak, to, že sa pred touto hranicou stále príliš zastavujeme, bojíme sa ukázať, čo si myslíme, aj keď to bolí. Napadá mi, či náhodou nie sme chorí z toho, čo všetko v sebe držíme... 

Je pre teba dôležitejšia emócia?

Áno. 

Tak hovorme ešte o empatii. Aj v Láske pod kapotou dáva filmu možnosť byť vtipný bez toho, aby jeho humor niekomu ubližoval.

To som rád. Väčšina ľudí si myslí, že nie som empatický. Je však pravda, že podľa mňa nie je dobré, ak empatia ovládne film. Bez nej sa filmy nedajú robiť, ale i keď je tento pocit v istých fázach veľmi dôležitý, v závere ide v mojom prípade často bokom, nechcem sa dať opantať jedným pocitom. Mám ho, ale viem ho potlačiť pre celkový výsledok filmu, opieram sa pritom o zážitok z nakrúcania. Táto mnohoročná skúsenosť je pre mňa pri výrobe filmu kľúčová, verím jej. Empatia je dôležitá vec, ale sú aj iné, rovnako dôležité, napríklad pravda. To je typický príklad rozporu rozumu a citu – je to súboj bez víťaza, neustály zápas. 

Okrem humoru je tu stále prítomný aj pocit frustrácie.

Rodina. Fungujúca rodina. Tieto primárne vzťahy sú základom nášho šťastia. Často si to neuvedomujeme, rýchlo zabúdame, sme sebci... Je to banálne, ale je to pre naše životy a naše smerovanie zásadné. 

Tu sa vlastne dostávame opäť k pochopeniu ľudí, medzi ktorými sa bežne nepohybujeme, ale sme nimi v bežnom živote konfrontovaní.

Je to tak. Sú veci, do ktorých neprenikáme, a tak ich odsudzujeme, bojíme sa nepoznaného, to je známe. Platí to pre mnohé vylúčené skupiny na oboch stranách polarizácie. Super je, že existuje film a vôbec umenie, to sa sem-tam nebojí ničoho, presahuje nás, zostáva tu po nás. 

Nad frustráciou stojí snaha Jaroslava, ktorý sa stále pokúša dať seba a svoj život dokopy, tak ako dáva dokopy rozbité autá. Vo výsledku je to až na záverečné minúty pozitívny film. Môžeme povedať, že väčšina tvojich filmov je pozitívna?

Pre mňa je to viac dráma ako komédia. Posledný pozitívny film, ktorý som režíroval, bol Arsy-Versy. A možno ešte televízny portrét mimoriadne otvoreného človeka Tibora Huszára, i ten považujem za pozitívny. Mám rád vášeň a vyhľadávam konflikt, ale nájsť dnes skutočného hrdinu s pozitívnym silným konfliktom pre filmové dokudramatické stvárnenie nie je jednoduché. Verím, že dokument je odrazom skutočnejšieho stavu, vypovedá o nás viac pravdivo. Happyendy sú skôr doménou láskavejšej hranej tvorby. Aj dospelí majú radi rozprávky, zvykli sme si na ten láskavý sebaklam. Lepšie sa po ňom zaspáva.

V našom predošlom rozhovore si povedal, že film je úprimnejší ako život. Stále si to myslíš? Páčila sa mi otázka, ktorú dal vo filme Raj na zemi protagonista Andrej Bán režisérovi: „Prečo robíš tento film?“ Ak by sa ťa to pri nakrúcaní opýtal tvoj hrdina Jaroslav, čo by si mu odpovedal?

To isté: že film je úprimnejší ako život. Môžeš sa zaň skryť.

Takže si odvážnejší vo filme ako v živote?

Myslím si, že áno. Keď sa hovorí o umení ako o pravde, tak presne toto je ten typ pravdy. Odvážnejšej ako život. Preto má umenie výsostné postavenie, lebo môže zostať pravdivé. To si myslím.

Je dobre, že sa to snažíš aj naplniť.

Ak by som toto stratil, neviem, čo by som robil.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta