Peter Debnár

„Herec môjho typu si nemôže vyberať, ale podarilo sa mi vytvoriť aj zopár obstojných charakterových postáv,“ vravel robustný dobrák Peter Debnár, ktorý bol majstrom menších úloh. Svoj falstaffovský zjav dokázal meniť zvnútra – podľa potrieb figúry, ktorú stelesňoval. Keby neodišiel predčasne, v októbri by oslavoval osemdesiatku. 

„Nechcel som sa stať hercom preto, aby som hral Romea. To by asi nešlo... prakticky od začiatku som sa sústredil na charakterové herectvo,“ povedal Debnár pre Prácu.  Každej zo svojich postáv v divadle, v televízii i vo filme však vždy vdýchol kus človečiny. Bol populárny, hral v dvoch stovkách divadelných inscenácií, desiatkach filmov a množstve televíznych projektov. Hlavných postáv mu osud veľa nenadelil, zato vedľajších nasypal ako maku. „Som realista,“ hodnotilv rozhovore pre Televíziu situáciu s úsmevom. 

Nemal ani dvadsať, keď jeho nezameniteľnú figúru objavila filmová kamera (Vždy možno začať, 1961, r. Ján Lacko), a nemal ani dvadsaťpäť, keď ho Paľo Bielik obsadil do historickej drámy Majster kat(1966). „Nikdy nezabudnem, ako stál za kamerou dlhý ako topoľ. V ruke mal palicu – zrejme už vtedy ho bolel chrbát – a každý na pľaci bol presvedčený, že by ňou neváhal hocikoho pretiahnuť. Nikdy sa to nestalo, ale fakt je, že Paľo Bielik mal vždy najlepší štáb na Kolibe. Raz za mnou prišiel a povedal: Ale vy ste pribrali! Zhodiť, diéta! A ja som veru od strachu zhodil.“ V príbehu o priateľstve, láske a nenávisti, odohrávajúcom sa v čase tureckej nadvlády, hral katovho nie veľmi bystrého syna Emilka. Náhla popularita mala aj tienistú stránku, ľudia na neho v meste pokrikovali: „Emilko!“ „Slováci sú veľmi jednoduché publikum, ktoré naozaj verí tomu, čo vidí. Boli presvedčení, že som skutočne mentálne retardovaný,“ citoval ho v roku 2001 Čas

Keď ho neprijali na herectvo, odišiel bratislavský rodák na rok učiteľovať do Štiavnika. Druhý pokus o štúdium na Vysokej škole múzických umení vyšiel – vzali ho na réžiu. Tej sa však venoval len sporadicky. Po tom, čo jeho herecké nadanie odhalil film, našlo si ho aj divadlo. 

Všetci ho volali Maco. Kde sa dôverná prezývka vzala? „Meno Maco mi prischlo z detstva, z modelárskeho krúžku. Strašne som tam chcel chodiť, ale keďže som bol ľavák a ešte k tomu nemotorný a ťarbavý, nakoniec som to nechal tak. Ale prezývka mi zostala,“ spomínal v rozhovore pre Život

Najkrajším obdobím jeho života boli vraj roky v legendárnom Divadle na korze, kde sa blysol v Beckettovom Čakaní na Godota, Mrożkových Stroskotancoch, Gogoľovej Ženbe či Ostrovského Lese. Ale populárne divadielko v podzemí komunistickí normalizátori v lete 1971 zakázali. Debnár bol potom až do roku 1990 členom bratislavskej Novej scény, ktorú v rokoch 1984 – 1986 viedol ako umelecký šéf. 

Debnár ako impozantný a nezameniteľný typ filmárov neustále lákal. Juraj Jakubisko ho obsadil do úlohy ženícha v poviedkovej dráme Zbehovia a pútnici (1968), Elo Havetta využil jeho drsnú monumentalitu a obsadil ho do roly mnícha poštára v tragikomédii Ľalie poľné (1972). Šesťdesiate roky, nesúce sa v atmosfére uvoľnenia, to nebola len filmová nová vlna, ale aj rozmach televíznej filmovej tvorby. Vido Horňák mu zveril jednu z hlavných postáv v romantickej komédii Román o base(1968) na motívy Čechovovej poviedky, o tri roky neskôr zas figúrku v poeticky ladenej dráme Zojka a Valéria (1971) na motívy Buninovej poviedky. Juraj Herz mal pre neho pôvabnú postavu bohémskeho maliara v poeticko-úsmevnom a rozmarnom filme Sladké hry minulého leta (1969). A František Vláčil Petra Debnára potešil úlohou v televíznej snímke Albert (1985) o univerzálnom probléme vzťahu výnimočného umelca a spoločnosti. 

Osobitnú kapitolu v Debnárovej filmografii zastupuje tvorba pre deti a mládež. Pre deti hral rád, oceňoval ich spontánnosť a otvorenosť. Účinkoval až na jednu výnimku vo všetkých seriáloch s detskou hviezdou Katkou Zatovičovou (Nikto nie je doma, 1972; Bola raz jedna záhrada, 1973; Leto s Katkou, 1975) aj v detských hitoch Spadla z oblakov (1978) a Safari (1986). Popri množstve televíznych titulov sa skvie vtipná filmová paródia na jánošíkovské legendy Pacho, hybský zbojník(1975, r. Martin Ťapák), v ktorej bol členom Pachovej družiny a stvárnil zbojníckeho siláka.

Nemal ani päťdesiatpäť, keď ho v polovici 90. rokov skolila mozgová príhoda. Z najhoršieho sa časom dostal, hoci ochrnutý naučil sa chodiť. Znova učil, vrátil sa na javisko i pred kameru. Poslednú, aj keď neveľkú rolu pred kamerou mu zveril Peter Krištúfek v televíznom režijnom debute Dlhá krátka noc(2003). Po deviatich rokoch dostal Petra Debnára infarkt: zomrel 8. júna 2004, mal 62 rokov. 

Jena Opoldusová
foto: archív SFÚ