Na okraj jednej cenzúry

Ako povedal básnik Vladimír Holan, „od skice k dielu sa ide po kolenách“ a pri niektorých filmoch to platí dvojnásobne. Scenár k filmu Pavilón šeliem (1982) mal niekoľko verzií a podľa scenáristov Jana Fleischera a Ondreja Šulaja si film o človeku, ktorý poštve proti druhému zviera, pýtal ešte jednu, záverečnú verziu. 

Už len fakt, že sa počas tvrdej normalizácie dostal scenár s takýmto námetom do výroby, bol zázrak. Výrobný násobok negatívnej suroviny celovečerného filmu bol v kolibských ateliéroch 1 : 4, teda okolo 10 000 metrov Fujicoloru. Dej sa odohrával v zoologickej záhrade a nakrúcanie so zvieratami a s deťmi sa zohľadňovalo mierne zvýšenou metrážou tohto prídelu. 

Do hlavnej roly som obsadil juhoslovanského herca Bekima Fehmiu, ktorého som si pamätal zo skvelých PetrovićovýchNakupovačov peria (1967). Na vtedajšie pomery to bol odvážny režijný ťah. Bekim spĺňal moje predstavy despotu, manipulátora s temnou tvárou, za ktorou sa skrýva zločinnosť. Bol to pôvodom bosniansky šiptar, zarytý bojovník za práva kosovských Albáncov v Prištine, čo zohralo svoju úlohu. V tom čase nemal veľa príležitostí, ak nerátame zopár pornografických snímok nakrútených v Taliansku. Netušil som však, že je aj typom narcistického herca, ktorý sa príliš kontroluje, čo sťažuje komunikáciu vo vzťahu režisér – herec. Z jeho sebakontroly vzišla námietka proti kameramanovi Vladimírovi Hollošovi. Vyhlásil, že mu pre nevhodné svietenie nevidno oči. Z dejín poznáme veľa príkladov frustrovaných herečiek, nespokojných s nasvietením tváre. Fotografov a kameramanov si často predchádzali, aby im rôznymi filtrami a svetlom zastreli chybičky krásy, vrásky a únavu. Medzi mužmi takých príkladov veľa nenájdeme. 

Do úlohy brigádnika, flákača, ktorý ošetrovateľa irituje zjavom aj správaním, som obsadil Mareka Brodského, neherca z iného sveta a inej generácie. Už po prvej klapke padla kosa na kameň a Bekim Fehmiu začal svojho protivníka psychicky deptať. Filmová dráma prerástla do reality. Marek sa vzoprel a chcel z filmu odísť. Okrem toho si Bekim nárokoval percentá z distribučných práv na území Juhoslávie, Talianska a Grécka. Urobil to premyslene. Film roztočil, až potom začal vyjednávať. Právnici kolibských ateliérov jeho nároky zamietli. Nedorozumenia pribúdali a Vladimír Holloš spolu s druhým kameramanom Zoltánom Weiglom museli z filmu odstúpiť. Chcel som ho dokončiť s Richardom Krivdom, v tom čase kameramanom v televízii. Vedenie štúdia bolo proti tomu. Navyše bolo 7 000 metrov Fujicoloru fuč, ale nebola nakrútená ani polovica motívov. Filmovanie sa zastavilo.

Štúdio pridelilo filmu kameramana Vladimíra Ješinu. Ten mal za sebou vyše 60 celovečerných filmov a jeho kredit voči mladému Krivdovi bol 100 : 1. Od prvého okamihu bolo jasné, že majú rozdielne obrazové videnie. Prejavilo sa to pri nakrúcaní v stodole, kde sa odohrávala kľúčová scéna znásilnenia. Cez brvná prenikalo do šera slabé svetlo. S Richardom sme sa dohodli, že vezme kameru do rúk a nakrúti všetko bez prerušenia a spontánne, hoci Ješina chcel scénu záberovať a hneď prvý záber zasvietil na clonu 5,6 až 8. Zviazalo mi to ruky: všetka intimita sa stratila. Richard navrhoval využiť prirodzené svetlo a vybral zo steny jedno brvno, aby z exteriéru prenikalo viac svetla. Bolo to o filozofii prirodzeného svetla na scéne, ktoré vychádza zo šera a zvyšuje jej tajomstvo. Ješina v spore napokon ustúpil. Bol to našťastie mierny a slušný človek, s ktorým sa dalo dohodnúť. 

Stále tu však bol problém so surovinou a bolo jasné, že film sa na zvyšok metráže nakrútiť nedá. Nad spotrebou materiálu vládnu asistenti kamery, ktorí dokážu niečo ušetriť a odložiť si to do rezervy na horšie časy. Snažil som sa teda materiál zohnať a prikúpiť z iných zdrojov. Na základe udania začala násobok filmovej suroviny preverovať polícia. V kolibských laboratóriách vo veľkom kontrolovali emulzné čísla filmového materiálu, aby zistili, odkiaľ pochádza. Okrem Fujicoloru narazili na Eastman. Získal som ho z Prahy a odrazu sa to považovalo za krádež. Argumentoval som, že nemôže byť mojím majetkom niečo, čo po skončení nakrúcania bude súčasťou národného kultúrneho vlastníctva. Vtedy ma psychicky podržal jedine Richard Krivda. 

Dnes prízvukujem študentom, aké dôležité je nakrúcať film so skutočnými priateľmi. Napriek zdrvujúcej kritike v Rudom práve, ktorá ambície filmu definitívne pochovala, zostáva práca môjho priateľa kameramana Richarda Krivdu aj po mnohých rokoch tým najlepším, čo možno vo filme Pavilón šeliem vidieť – je rozpoznateľná svojou kompozíciou, svetlom aj pravdivosťou.

Dušan Trančík, režisér
foto: archív SFÚ/Václav Polák