Osobný denník z výstupu na Kančendžongu

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie a sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), vďaka čomu ich možno premietať aj v digitálnych kinách. V tomto čísle upriamujeme pohľad na dokumentárny film Jána Piroha Kangchenjunga (1981). Digitálne reštaurovaný mal premiéru v auguste v rámci osláv storočnice Slovenského horolezeckého spolku JAMES.

Skupina po uši zababušených horolezcov stúpa za silnejúceho vetra na vrchol hory. Spod kapucní im trčia len uzimené nosy. Výprava sa spoločne fotografuje a po rozdelení smeruje do dvoch odlišných táborov. Prepojiť ich dokáže už len vysielačka. Napätie sa dá krájať. 

„Pre filmové a televízne spracovania bolo horolezectvo odjakživa témou príťažlivou nielen pre vizuálne vďačné objekty snímania – efektné a stále vzácne exteriéry veľhôr – ale i pre dramatický náboj, aký skrýva v sebe každý pokus zdolať dosiaľ neprekonaný či ťažko prekonateľný štít ľudskými silami,“ píše v dobovej recenzii Jana Mjartanová, ktorá presne vystihla úmysel dokumentu Kangchenjunga.

Režisér Ján Piroh v ňom zaznamenal prípravu a samotnú cestu na vrchol tretej najvyššej hory sveta (8 586 m n. m.), ktorá bola do roku 1952 považovaná za najvyššiu. Je to autentické svedectvo o výstupe štvrtej československej výpravy v roku 1981, ktorej dvom členom – Jozefovi Psotkovi a Ľudovítovi Záhoranskému – sa za dramatických podmienok podarilo dostať na vrchol. Názov masívu s piatimi končiarmi Kančendžonga, ktorý sa nachádza na hranici Nepálu a Indie, sa dá z tibetčiny preložiť ako Päť pokladníc veľkého sveta. Vrchol Kančendžongy zdolal človek prvýkrát v máji 1955.

Ján Piroh vyštudoval Strednú umeleckopriemyselnú školu  v Bratislave v odbore umelecká fotografia. Po dvoch rokoch od jej ukončenia ho prijali na FAMU na odbor filmová a televízna kamera a neskôr sa zamestnal v Spravodajskom filme v Bratislave. V roku 1976 tu natočil svoju prvú samostatnú reportáž Výstup na Rysy. O päť rokov neskôr mal premiéru jeho celovečerný debut. Je ním práve Kangchenjunga a patrí k vrcholom tvorby režiséra, ktorý spolupracoval ako druhý kameraman na filmoch Juraja Jakubiska Dovidenia v pekle, priatelia (1970/1990), Pehavý Max a strašidlá(1987) a Tisícročná včela (1983). Jakubisko bol supervízorom Pirohovho hraného debutu Sagarmatha (1988), ktorý sleduje výpravu na Mount Everest. 

V Kangchenjunge rozpráva Piroh o horolezeckej výprave formou denníka. Prináša svoj subjektívny pohľad, v ktorom sa nezaoberá súvislosťami a nesústreďuje sa na estetické zábery. Prezentuje surový materiál, cez ktorý dôkladne zaznamenáva všetky sprievodné fenomény výpravy, aj tie zdanlivo okrajové. V horolezectve nepoučenému divákovi predkladá aspekty mimoriadneho fyzického a duševného vypätia, ktoré musia horolezci pri výstupoch zvládnuť. 

Zábery na veľhory dopĺňa citlivý komentár, ktorý načítal Alfréd Swan: obyčajné vety, ktoré sa pravdepodobne stali vzorom pre komentáre k súčasným dokumentom Pavla Barabáša. Striedmosť týchto slov je fascinujúca; podčiarkuje autorský zámer, a nie povrchnú atraktivitu. Komentár prerušujú telefonáty, prostredníctvom ktorých sledujeme jednotlivé osudy a osobné príbehy členov výpravy. Suché fakty o samotnej výprave sú vynechávané. Ján Piroh sa nebojí na plátne prezentovať aj tienisté stránky horolezeckého života. 

Kvality filmu ocenili aj na festivaloch. Získal Osobitnú cenu a prvé miesto v diváckej ankete na 2. festivale horolezeckého filmu v Tepliciach nad Metují v roku 1982. Sugestívny dokument Kangchenjunga prináša zážitok, ktorý nás vracia do sveta horolezectva 80. rokov minulého storočia, a oprávnene sa nevieme ubrániť porovnávaniu vtedajšieho a súčasného horolezeckého výstroja či filmovej techniky, ale ani porovnávaniu so súčasnými filmami. V porovnaní s nimi sa snímka môže zdať miestami nevyvážená. Ak však prihliadneme na podmienky, v ktorých vznikala, musíme oceniť jej výnimočnú dokumentárnu hodnotu. Vypovedá o človeku, medziľudských vzťahoch, zdolávaní prekážok, ale aj o zmysle a pravde života.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/František Dostál, Ján Piroh