Keď som v roku 2000 ako čerstvá absolventka scenáristiky a budúca doktorandka filmovej vedy prišla do Paríža na ďalšie magisterské štúdium, môj tamojší školiteľ Jacques Aumont chcel vedieť, čomu sa plánujem pod jeho vedením venovať. Lakonicky dodal, že éra veľkých teórií, akou bola semiológia, sa už definitívne skončila. Zneistela som – jednak bola semiológia jediná teória, ktorú som vtedy ako-tak poznala, jednak som si z množstva interdisciplinárnych prístupov so svojím umeleckým vzdelaním nedokázala poriadne vybrať. A hoci som hltala prednášky svojho školiteľa, absolventa polytechniky, ktorý vytváral z filmových teórií systematický, „uprataný“ svet a pritom písal takmer básnické vyznania napríklad filmom Jeana-Luca Godarda, istý čas som sa na parížskej umenovednej pôde cítila trochu stratene. V orientácii mi vtedy veľmi pomáhali vedecké časopisy – L’Image, Cinémas, Théorème a mnoho iných. Navyše ich bolo možné rýchlo a efektívne porovnať s tým, čo v rovnakom čase ponúkali naše periodiká ­– a najmä Kino-Ikon pod čerstvým vedením šéfredaktora Martina Kaňucha.

Na moje veľké prekvapenie Kino-Ikon už vtedy poskytoval podobný priestor na hľadanie, bádanie (občas aj na tápanie), ale predovšetkým na nachádzanie a objavovanie iných a nových spôsobov myslenia o filme ako mnohé francúzske časopisy. Možno to bolo príklonom tak Kino-Ikonu, ako i francúzskych periodík k múzickejšiemu písaniu, než aké charakterizovalo väčšinu časopisov anglosaskej proveniencie. No mohol to spôsobiť aj obyčajný hlad malej domácej filmovovedeckej komunity – a to i napriek koncu veľkých teórií či napriek tomu, že slovenskej kinematografii sa v tom čase nedarilo najlepšie – po produktívnom a životaschopnom myslení o filme. 

Od článkov, v ktorých sa rodilo sebavedomie novej generácie filmových vedcov, a od čerstvých výstupov ešte prebiehajúcich výskumov už etablovaných filmových historičiek či teoretikov cez spočiatku váhavé a potom čoraz suverénnejšie preklady cudzojazyčných textov, v ktorých sa ustaľovala odborná terminológia, až po najnovšie štúdie domácich alebo zahraničných autoriek a autorov prešiel Kino-Ikon naozaj dlhú cestu. Dnes, keď má 25 rokov, je svet podstatne prepojenejší, než bol na prelome milénií. Zahraničná literatúra je dostupnejšia a slovenská kinematografia je v takej kondícii, v akej azda ešte nebola. Na rozdiel od domácej filmovej vedy je aj celkom dobre exportovateľná. Pre Kino-Ikon a jeho autorky a autorov možno práve toto predstavuje novú výzvu. 

Čo sa však v premenlivom svete už štvrťstoročie nemení – a vnímam to ako obrovskú hodnotu –, je ten úžasný priestor, ktorý Kino-Ikon mysleniu stále ponúka: komunitný, zvedavý, bezpečný aj riskantný. Myslím, že práve takýto by časopis o filme mal byť. Trochu ihrisko, trochu stavenisko. A trochu kabinet milovníkov.

Mária Ferenčuhová