Interpretačné oslobodzovanie národného hrdinu

Prihliadať na pôvodný materiál a jeho dobu alebo sa od neho autorsky oslobodiť? Ak vás vyzvú vytvoriť hudobný sprievod k nemému filmu, toto je otázka, ktorej sa v rámci tvorivého procesu zrejme nevyhnete. Položil si ju aj slovenský gitarista, hudobník a skladateľ David Kollar, ktorý prijal ponuku ozvučiť prvý slovenský dlhometrážny hraný film Jánošík Jaroslava Siakeľa. 

Jeho vynachádzavú interpretačnú odpoveď ste si mohli vypočuť 7. septembra v bratislavskom Kine Lumière. Na pomoc si prizval ďalšie zvučné mená – hudobného producenta Tomáša Mutinu a známeho francúzskeho trubkára Erika Truffaza. 

Pri uvádzaní nemých filmov so živým hudobným sprievodom sa takmer vždy objaví dilema: nastaviť sa na filmový zážitok a sledovať dianie na plátne alebo sa prepnúť do koncertného modu a zaostriť na pohyby hudobníkov? Kto sa počas špeciálneho premietania Siakeľovho Jánošíka priklonil len k prvej možnosti, zbytočne sa ukrátil o množstvo mikroscén, ktoré sa odohrávali mimo zúženého uhla projekčných svetiel. Osobitú pozornosť zasluhovali gestá a pohyby parížskeho džezového experimentátora, ktorý na Slovensko pricestoval na osobné pozvanie Davida Kollara. Kým jeho hostiteľ sa spolu s Tomášom Mutinom zabarikádoval notebookmi a syntetizátormi, Truffaz si doprial priestor a celý film sledoval z väčšieho uhla – niekedy ležérne opretý o travertínový obklad stĺpa, inokedy nenápadne pozorujúci reakcie publika. Cez zovňajšok skúseného umelca tak presvitala jemná zvedavosť. Bude reakcia ľudí v sále rovnako priaznivá ako divácky záujem o projekciu? Od rozuzlenia ho delilo približne šesťdesiat minút. 

Trojica sa rozbiehala veľmi pozvoľna. Ambientné zvuky miestami doplnené skreslenou gitarou či tónmi trúbky plynuli vlastným tempom bez ohľadu na jednotlivé scény a strih. Akoby si hudba udržiavala od filmového materiálu strategický odstup a namiesto deja sledovala iný cieľ, nastolenie atmosféry. Po úvodných sekvenciách už bolo celkom jasné, že si buduje svoj vlastný charakter, minimálne postavenie rovnocenného partnera, ktorý film nedopĺňa, neslúži mu, práve naopak, rozvetvuje ho do viacerých úrovní a významových vrstiev. 

Hudobná cesta Davida Kollara sa s nemým Jánošíkom neskrížila po prvý raz. Premiérovo ho sprevádzal už počas tohtoročného Art Film Festu v Košiciach. Už vtedy mal jasno, čo v hudbe chce, respektíve že nechce pristúpiť k filmu prvoplánovo ani využiť folklór spôsobom, ako to pri starších uvedeniach urobili Vladimír Merta s Júliusom Fujakom. Ľudových prvkov sa však celkom vzdať nehodlal. Rozhodol sa preto uctiť si autentický folklór zachytený v diele Ilju Zeljenku, Wojciecha Kilara či Jána Cikkera. Pozorní poslucháči tieto fragmenty určite zachytili aj počas projekcie v Kine Lumière napriek tomu, že mali dokonalé maskovanie technologickej úpravy. 

Jánošík optikou Kollara, Mutinu a Truffaza znel poeticky, znepokojivo, miestami dokonca hororovo, nálady však veľmi šikovne striedal s komickosťou niektorých scén, ktoré súviseli s produkčným pozadím filmu a vtedajšou popularitou grotesky. Kto by hudbu počúval so zavretými očami, pri konkrétnych motívoch by premietaný film možno odhadol skôr ako moderné sci-fi než ako príbeh, ktorý už storočia živí národný mýtus. 

Ako neskôr po koncerte prezradil David Kollar, s Erikom Truffazom sa o filme dlho zhovárali. Trubkára úprimne prekvapilo, v akých ťažkých pomeroch u nás ľudia žili, a preto vnímal postavu Jánošíka skutočne ako hrdinu utláčaného a zotročeného ľudu. Čo je však dôležité, vo svojej hudobnej polohe bol ovplyvnený bezprostrednými dojmami, nie historickými nánosmi legendy, ktorú zneužívala propaganda. 

Siakeľov Jánošík je do veľkej miery výsledkom interpretačnej variability, či už sú to slovenské reálie vykreslené s prihliadnutím na americké publikum, alebo samotný scenár, ktorý Jánošíka vykresľuje v retrospektíve cez spomienky starého baču. Pridaná hudobná zložka, prirodzene, nie je výnimkou. Osud slávneho zbojníka všetci veľmi dobre poznajú, jeho koniec v rámci špeciálnej jubilejnej projekcie však vôbec nebol tragický. Nový pohľad mu doprial reštart, oslobodil ho od pridružených významov a doprial mu vytúženú slobodu v rovine, ktorá presahuje osobný príbeh jednotlivca. 

Vladimíra Gahérová, publicistka
foto: Miro Nôta

Igric pre Hanáka, Šulíka aj Krivdu

Víťazov 32. ročníka udeľovania najstaršej filmovej a televíznej ceny na Slovensku Igric vyhlásili 26. septembra v bratislavskom Dome kultúry Zrkadlový háj. Záznam z udeľovania cien odvysiela RTVS. O držiteľoch ocenenia, ktoré zastrešujú Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond rozhoduje odborná porota. Jej predsedom bol režisér Ladislav Kaboš a členmi zvukový majster Štefan Baroš, animátorka a režisérka Gabriela Klaučová, herec František Kovár, kameraman Ivo Miko, režisér Karol Strážnický a filmový publicista Miro Ulman. 

Igrica za celoživotný prínos slovenskej kinematografii získal režisér Dušan Hanák. Porota ho v zdôvodnení vyzdvihla nielen ako autora výnimočných filmov, ktoré reprezentujú Slovensko i v zahraničí, ale aj ako priekopníka domácej filmovej avantgardy. Zároveň pripomenula, že mnohé z Hanákových diel boli v čase vzniku zakázané. „Počas celého života si zachoval umeleckú kontinuitu a osobitú autentickú výpoveď. Ako pedagóg – profesor na VŠMU v Ateliéri dokumentárnej tvorby vychoval mnohých významných filmárov, ktorí pokračujú v jeho diele,“ napísali o režisérovi celovečerných dokumentov, ako Obrazy starého sveta (1972) či Papierové hlavy (1995), ktorý sa presadil i v hranej tvorbe. Jeho debut 322 (1969), ocenili v Mannheime, poetická komédia Ružové sny(1976) bola diváckym hitom a tragikomédia z periférie Ja milujem, ty miluješ (1980) získala na Berlinale 1989 Strieborného medveďa za réžiu aj zvláštne uznanie FIPRESCI. Ďalšou Hanákovou umeleckou platformou je fotografia, organizátori ju pripomenuli výstavou. 

V kategórii hranej tvorby pre kiná udelili Igrica Mužovi so zajačími ušami režiséra Martina Šulíka. Cenu získal za „za umelecky podmanivo stvárnený tragikomický príbeh krízy starnúceho spisovateľa, ktorý sa ocitol v sieti nevyjasnených vzťahov“. Spisovateľ Jozef (Miroslav Krobot), šesťdesiatnik, ktorý nečaká, že by ho ešte niečo  prekvapilo, zistí, že jeho mladá partnerka (Alexandra Borbély) čaká dieťa, a musí sa konfrontovať nielen s novou realitou, ale i s minulosťou. V príbehu ožíva aj fikčný svet spisovateľovho diela. Scenár písal Martin Šulík spolu s Marekom Leščákom, za kamerou stál Martin Štrba. Cestu Muža so zajačími ušami do slovenských kín skomplikovala pandémia a diváci ho videli až tento rok v júli. Minulý rok získal cenu za réžiu na MFF vo Varšave. 

V oblasti televíznej dramatickej tvorby ocenili Juraja Štepku „za tvorivý režisérsky prínos vo filme Mlčanie, ktorý rieši spoločensky veľmi závažnú tému pamäti národa“. Mlčanie patrí do cyklu Moje povstanie. Na obrazovkách RTVS sa prvýkrát objavil v roku 2014, aby atraktívnym spracovaním aj obsadením populárnych tvárí priblížil Slovenské národné povstanie mladému divákovi. Mlčanie sa venuje jednému z posledných žijúcich účastníkov SNP Vladimírovi Strmeňovi.

V oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby získal Igrica kameraman Richard Krivda za námet a kameru portrétu Múdry blázon – Peter Scherhaufer, ktorý režíroval Juraj Nvota. Porota Krivdu ocenila „za obrazovo kreatívne stvárnenie životného príbehu avantgardného režiséra“, ktorý patril ku kľúčovým osobnostiam brnianskeho divadla Husa na provázku. „Som šťastný, že som mohol s týmto divadlom spolupracovať tridsať rokov,“ povedal Krivda pred dvomi rokmi v rozhovore pre Film.sk a pripomenul, že od Scherhauferovej smrti uplynulo už dvadsať rokov. 

Za animovanú tvorbu ocenili študentky Súkromnej školy umeleckého priemyslu animovanej tvorby v Bratislave. Andrea Pátková a Veronika Valentová zaujali „vtipným a originálnym spracovaním témy a znamenitou dynamickou animáciou“ vo videoklipe k piesni Petra Lipu Problémy s problémami. 

Igric za ženský herecký výkon vo filmovom alebo v televíznom diele patrí Zuzane Kanócz „za sugestívne stvárnenie postavy vojvodkyne Henriety“. Chamtivú „záporáčku“ hrá v rozprávke Jána Sebechlebského O liečivej vode. Premiéru mala vlani na Vianoce v RTVS. Medzi hercami bodoval Juraj Loj. Igrica získal „za brilantné stvárnenie postavy Františka vo filme Šarlatán s prihliadnutím na jeho účinkovanie v seriáli Slovania.“ V Šarlatánovi ho Agnieszka Holland obsadila do úlohy životného partnera hlavnej postavy, liečiteľa v podaní Ivana Trojana. V Slovanoch hrá cudzinca, ktorého zachráni hlavná ženská hrdinka a on si neskôr v boji získa dôveru miestnych.

Súčasťou udeľovania Igricov bol aj 29. ročník vyhlasovania Cien slovenskej filmovej kritiky. Členovia Klubu filmových novinárov, ktorí o nich rozhodujú, zvolili v hlasovaní za najlepší slovenský celovečerný hraný alebo animovaný film pre kiná Šarlatána Agnieszky Holland. Kritici mohli hlasovať aj za menšinové koprodukčné tituly, ktoré mali v kinách premiéru v roku 2020. Kritici vyberali z inej zostavy filmov ako porota Igrica, keďže ten sa riadil rokom vzniku uvedeným v copyrighte. V kategórii dokumentov pre kiná ocenili kritici FREM Viery Čákanyovej. Cenu za publikačnú činnosť a audiovizuálne aktivity získala filmová a literárna bádateľka Jelena Paštéková. Spolu s Václavom Macekom je autorkou Dejín slovenskej kinematografie a v poslednom období sa ako editorka podpísala pod dva zborníky súčasnej filmovej teórie z dielne VŠMU. V kategórii zahraničný film v slovenských kinách v roku 2020, z ktorej priamo vyplýva aj následné ocenenie distribučnej spoločnosti, si cenu rovnakým dielom rozdelili dva filmy aj dve spoločnosti. Kritici ocenili ex aequo poľskú snímku Corpus Christi Jana Komasu z distribúcie Asociácie slovenských filmových klubov a dánsky Chlast Thomasa Vinterberga, ktorý do kín uviedla Film Europe. 

mak

Cinematik predstavil maďarský film, ocenil Rema aj Pinčíkovú 

Šesť dní premietaní, stovku filmov, diskusie o nich aj stretnutia s ich tvorcami priniesol od 14. do 19. septembra 16. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch, už druhý, ktorého podobu ovplyvnila pandémia. Vstup na projekcie mali iba zaočkovaní diváci. 

Sprísnené pravidlá vstupu sa neprejavili na množstve hostí. Okrem slovenských tvorcov išlo, samozrejme, prevažne o filmárov z Česka, prišla však aj maďarská režisérka Ildikó Enyedi. Jej tvorbu festival predstavil v samostatnej sekcii. Okrem starších diel, medzi ktorými nechýbali jej Moje 20. storočie (1989), ocenené v Cannes, Šimon kúzelník (1999), zastretý snovým tajomnom a nedopovedanosťou, s atmosférou Paríža končiaceho sa 19. storočia, ani Krt (1987), rozkročený medzi snom a realitou, či stredometrážna Invázia (1987), sa, samozrejme, premietal aj film O tele a duši (2017), kde režisérka objavila pre slovenských divákov aj filmárov Alexandru Borbély. Slovenskú premiéru mala na festivale jej adaptácia ľúbostného románu Milána Füsta Ľúbil som svoju ženu, do ktorej obsadila hviezdy ako Léa Seydoux či Louis Garrel. „Film hovorí o mužovi z pohľadu ženy režisérky. Je to príbeh súcitu a porozumenia, v každom prípade sa úplne vymyká strednému prúdu. Bolo pre mňa dôležité vyrozprávať ho práve takto,“ povedala režisérka pre festivalový videodenník o snímke, ktorá sa v júli uchádzala o Zlatú palmu v Cannes. Podľa Ildikó Enyedi je kľúčom ku všetkému komunikácia. „Druhom komunikácie je aj film a najsilnejšou formou komunikácie je láska. Preto keď chcete komunikovať, najlepším prostriedkom na to je nakrútiť film o láske.“

V predstavovaní maďarskej kinematografie zašiel Cinematik ďalej a nezúžil ju iba na tvorbu oceňovanej režisérky. V sekcii Maďarsko pod lupou predstavil pestrý výber súčasných maďarských filmov, často žánrových, ako bola miestami „uletená“ upírska komédia zo socialistického Maďarska 70. rokov Súdruh Drakulič (r. Márk Bodzsár, 2019), triler Škrtič z Martfű (r. Árpád Sopsits, 2016), pohľad do sveta dnešných tínedžerov FOMO: Svorka (r. Attila Hartung, 2019), pokus o sci-fi Slučka(r. Isti Madarász, 2016) či komorná rodinná štúdia, ohraničená stenami bytu, Rodinné šťastie (r. Szabolcs Hajdu, 2016). Divácke obzory rozširovala i sekcia venovaná dielam amerického nezávislého filmára Larryho Fessendena či Výber umeleckého riaditeľa s najnovším dielom Joachima Triera Najhorší človek na svete či snímkou Muž, ktorý predal svoju kožu tuniskej režisérky Kaouther Ben Hania.

Prvá z dvoch súťažných sekcií Meeting point Europe predstavila tradične to najlepšie z európskych celovečerných filmov vo výbere filmových kritikov z trinástky krajín. Išlo najmä o snímky, ktoré sme na Slovensku v kinách, ani v artovej distribúcii, zatiaľ nevideli. Za víťaza vybrali kritici film Andreja Končalovského Drahí súdruhovia!. V snímke, ktorá získala vlani v Benátkach Zvláštnu cenu poroty, sa ruský režisér vracia k lokálnemu povstaniu v časoch Sovietskeho zväzu. V roku 1962 ho komunisti krvavo potlačili a celý incident ututlali. V tej istej sekcii vyberali svojho víťaza aj diváci, ktorí dali hlas príbehu prekladateľky v službách OSN Quo vadis, Aida?, v ktorom sa bosnianska režisérka Jasmila Žbanić vracia k masakru v Srebrenici. 

Slovenským dokumentaristom tradične patrí druhá súťažná sekcia Cinematik.doc. Porota, ktorú tvorili česká filmová publicistka Kamila Boháčková, poľský filmový historik Maciej Gil a slovenský režisér a producent Peter Kerekes, v nej za držiteľa Ceny Literárneho fondu vybrala Lásku pod kapotourežiséra Mira Rema. Ocenila, že ide o divácky príťažlivý a zábavný film,. ktorý však nabáda k hlbším úvahám a ponúka autentickú a komplexnú výpoveď nielen o komplikovaných životoch svojich hrdinov, ale o zložitosti súčasného sveta celkovo. Cenu primátora mesta Piešťany udelila porota debutu Márie Pinčíkovej Na značky!. „Podarilo sa jej zachytiť takú obrovskú a anonymnú akciu, akou je všesokolský slet, a podať ju s humorom formanovského strihu, keď sa nesmeje na protagonistoch, ale s nimi,“ napísala porota v zdôvodnení a ocenila aj posolstvo filmu o potrebe spolupráce. 

mak
foto: Cinematik/Marek Szold