Kino-Ikon: idea a kontext

Časopis Kino-Ikon oslavuje 25. výročie svojho vzniku. Pre väčšinu tých, ktorí ho poznajú, musí byť náročné písať text, ktorý by mal reflektovať jeho existenciu z odstupu. Je veľa dôvodov, ktoré bránia každému neosobnému a nezaujatému postoju. Časopis Kino-Ikon sa totižto systematicky zaoberá filmovou vedou v jej všetkých troch podobách: teóriou, históriou a kritikou. 

Pre vedca to predstavuje výzvu podobnú tej, ktorú prežíva každý z nás, keď je konfrontovaný s otázkou o sebe samom. Všetci cítime naliehavosť otázky, dôležitosť odpovede, ale málokto je schopný rozumnej odpovede. Skoro nik, obzvlášť pri oslave jubilea, neodolá pocitom sentimentality a pokušeniu skĺznuť do obdivného laudácia. Na druhej strane suchý výpočet rubrík časopisu, jeho zámeru, historických záznamov a faktov je nielen ľahko dostupný každému záujemcovi, ale ani nevyjadruje jeho podstatu. Preto, obzvlášť pri oslavách výročia, je potrebné byť čo najosobnejší. 

Kino-Ikon má podivuhodný príbeh. Dôležité je, že nevznikol z nariadenia, ale z potreby a túžby nadšencov, ktorí si chceli overovať svoje vedecké hypotézy, informovať o stave bádania nielen svojho, ale aj svetového a zaznamenať si vlastné dosiahnuté vedecké výsledky. Túto úlohu, ktorá je stále živá, plní Kino-Ikon dodnes. Uverejňuje nielen domáce vedecké texty, ale aj dôležitú prekladovú literatúru, ktorá sa stáva kánonom filmovej vedy. 

Časopis Kino-Ikon v sebe nesie niekoľko implicitných málo doznaných zásluh. Po prvé ide o tvorbu pevnej a spoločnej platformy slovenskej filmovej vedy. Tá našla po priekopníckej činnosti Petra Mihálika spoločné pravidelné periodikum, ktoré umožnilo nadviazať na Mihálikovo priekopnícke teoreticko-historické dielo. Ako platforma prekladových textov núti Kino-Ikon slovenskú filmovú vedu pravidelne reagovať na impulzy a podnety zo zahraničia, kde sa cibrí filmový teoretický jazyk, ktorý sa vo svete od sedemdesiatych rokov 20. storočia stal značne zložitým. Príklon k francúzskej filmovej teórii, tradične zameranej na pojmotvorbu, znamená, že Kino-Ikon plní neoceniteľnú funkciu budovania a ustaľovania špecifickej teoretickej terminológie. Kino-Ikon je arénou, kde sa rozvíja slovenčina, a tým prekračuje rámec filmovej vedy a dosahuje celospoločenský význam. 

Treťou veľkou zásluhou časopisu je nepochybne jeho cezhraničný a medzinárodný presah. Časom sa stal miestom, kde nachádzajú priestor napríklad českí autori a formulujú v ňom svoje stanoviská. Pôvodné štúdie Miroslava Petříčka, Vlastimila Zusku, Martina Čiháka a ďalších nielenže patria do zlatého fondu slovenskej vedy, ale aj prekračujú hranice regionálneho významu. Časopis sa v neposlednom rade stáva aj rovnocenným partnerom zahraničných periodík podobného zamerania, predovšetkým českého filmologického časopisu Iluminace, ktorý je paralelnou platformou u našich západných susedov. 

Spomenuté momenty, či už uskutočnené, alebo prítomné len ako možnosti, tvoria azda myšlienku časopisu. Nejde však o ideu, ktorá by bola naplnená, a tak ukončená, ale o proces, neustálu činnosť. Spočíva v napĺňaní účelu, obhajobe a reformulácii už dosiahnutých pozícií. Preto je napríklad možné a dokonca relevantné, že sa dve čísla venovali rovnakej téme –napríklad samostatnej slovenskej kinematografii po rozpade Československa (č. 1/2008 a 2/2014). 

Možno ešte dôležitejším momentom ako napĺňať počiatočnú ideu Kino-Ikonu je zabezpečiť kontinuitu jeho vývinu a periodicitu jeho vydávania. Idea časopisu spočíva v uvedomení si tejto procesuality i dejinnej dočasnosti. V okamihu, keď časopis vyjde, je totiž otvorený ďalším číslam. Minimálne rovnaká hodnota sa teda skrýva v 25-ročnej histórii Kino-Ikonu. Vďaka za to patrí predovšetkým šéfredaktorovi Martinovi Kaňuchovi, ktorý je od roku 1999 jeho dôverným a starostlivým kurátorom. Jeho zásluha nespočíva ani tak v udržovaní a neustálom napĺňaní idey či vo výbere tém, ale predovšetkým v pestovaní filmologickej obce na Slovensku a v starostlivosti o ňu: v neúnavnom hľadaní nových autorov a ich zapájaní do neveľkej prispievateľskej komunity. V nej sa stretávajú a navzájom komunikujú už pomaly tri generácie prispievateľov. Obdivuhodné je i to, že časopis rozšíril svoje pôsobenie o knižnú edíciu Cinestézia, kde vychádza zaujímavá a dôležitá domáca a prekladová literatúra. Kino-Ikon si popri tom všetkom nielen zachoval kvalitu, ale v ostatnom desaťročí sa dokonca posunul medzi recenzované časopisy, čo predstavuje povýšenie z odbornej úrovne na úroveň vedeckú. 

Pred Kino-Ikonom stojí veľa výziev, či už vychádzajú zo všeobecného procesu digitalizácie, zasahujúcej celú našu civilizáciu, alebo z transformácie, ktorou prechádza nielen turbulentný odbor filmovej vedy, ale aj čoraz ťažšie uchopiteľný film ako umenie i médium. Špecifickú výzvu predstavuje aj scientometrický prístup k ohodnocovaniu stupňa vedeckosti, ktorý časopis priam núti zaradiť sa aspoň do nejakej z vedeckých databáz. Kino-Ikon ako dôležitý kultúrny fenomén spoluvytvára kultúrnu identitu nás všetkých. A preto je možno našou morálnou povinnosťou zabezpečiť, aby časopis v budúcnosti zvládol prekonať spomínané výzvy a oslávil ďalších dvadsaťpäť rokov nepretržitého fungovania. 

Juraj Oniščenko, filmový teoretik a vysokoškolský pedagóg 
foto: archív SFÚ/Martin Kianička

Anketa

Ako dnes vnímate časopis Kino-Ikon a ako podľa vás ovplyvnil uvažovanie o slovenskej kinematografii a vývoj slovenskej filmovej vedy?

Peter Michalovič, estetik a filozof

Kino-Ikon vnímam pozitívne, dokonca veľmi pozitívne a toto hodnotenie si vyslúžil za dlhoročné účinkovanie v oblasti reflexie filmu. Jeho vplyv na uvažovanie o slovenskej kinematografii je už zložitejšia vec a zaslúži si primerane zložitú odpoveď. Vo formovaní filmovej vedy zohral a zohráva významnú úlohu. Ak filmovú vedu chápeme ako konglomerát histórie, teórie a kritiky, tak ovplyvnil najmä prvé dve disciplíny. Jednou z úloh histórie filmu je ponúkať nové interpretácie a prehodnocovať hodnoty. Každá generácia musí nielen interpretovať a hodnotiť novú tvorbu, ale aj reinterpretovať a prehodnocovať diela považované predchádzajúcou generáciou za klasické. Zásluhou Václava Maceka a Jeleny Paštékovej máme Dejiny slovenskej kinematografie – referenčný text o dejinách tohto druhu umenia. To nielenže nevylučuje písanie nových interpretácií starších filmov, ale naopak, priam vyzýva ďalších písať o nich inak, ponúkať nové interpretácie, ktoré môžu tie existujúce zdvojovať, podporovať, polemizovať s nimi alebo ich otvorene falzifikovať. Kino-Ikon vytvoril týmto tendenciám adekvátny rámec, vďaka čomu sa pluralita interpretácií zásadným spôsobom podieľa na zmnožovaní zmyslu filmových diel a tak dokazuje, že filmy sú schopné účinkovať aj v inom kontexte, než v ktorom vznikli. 

Naopak, filmovej teórii sa na Slovensku bohvieako nedarilo, čo bolo dané aj úzkym okruhom ľudí, ktorí sa ňou profesionálne zaoberali a zaoberajú. Treba pripomenúť iniciačnú rolu Petra Mihálika, ktorého dielo stále tým či oným spôsobom vrhá tiene na súčasné teoretické myslenie. Popri rozvíjaní Mihálikovho odkazu sa však práve na stránkach Kino-Ikonu objavujú tendencie, ktoré sú alternatívne a neraz aj interdisciplinárne. Práve interdisciplinárnosť je jedným z prostriedkov, ako sa zbavovať „fachidiotizmu“, otvárať sa novým podnetom, využívať rôzne metódy a prehovárať niektorým z dialektov vedeckého jazyka, schopným pomenovať to, čo iný dialekt nepostihuje.

Filmová kritika má v Kino-Ikone oproti prvým dvom disciplínam marginálne zastúpenie. Jednou z jej úloh je totiž vyberať z prítomnosti diela, ktoré sa môžu stať súčasťou budúcnosti, teda dejín kinematografie, a to je podľa mňa veľmi riskantná záležitosť. Možno aj preto sa oveľa lepšie cíti na stránkach časopisu Film.sk a v internetových periodikách, kde môže operatívnejšie reagovať na aktuálne dianie v našej kinematografii. Ale Kino-Ikon sa kritike nevyhýba: stačí spomenúť kritické dialógy o filmoch, o ktorých je redakcia a redakčná rada presvedčená, že môžu byť zaujímavé pre budúcich divákov. 

Kino-Ikon už prekonal detské choroby, dožil sa v zdraví dospelého veku a v súčasnosti je prinajmenšom v stredoeurópskom intelektuálnom priestore významným vedeckým periodikom. Túto pozíciu potvrdzuje každým novým číslom. Nie je to ľahké, šéfredaktor Martin Kaňuch by o tom dokázal hovoriť hodiny, ale zatiaľ sa to darí. Dúfam, že to tak zostane aj v budúcnosti a Kino-Ikon prežije všetky nástrahy nášho komplikovaného veku, ktorý intelektu rozhodne nežičí.

Jelena Paštéková, filmová a literárna historička 

Kino-Ikon nebol v čase vzniku iba novou publikačnou platformou s moderným názvom a dizajnom, ale predovšetkým dával vedieť, že filmová veda na Slovensku po rozdelení spoločného štátu existuje. Mihálikovská éra publikačnej výpomoci SFÚ so zaklínacou formulkou „LEN PRE VNÚTORNÚ POTREBU!“ sa rokom 1989 skončila: z odborných článkov sa musela stať vec verejná, tak ako muselo byť nevyhnutným ďalším krokom zaradenie časopisu do kategórie „recenzované“. Kino-Ikon dozrieval so svojou vydavateľskou a redakčnou profesionalizáciou, rástol s vrstvením tém a repertoárom autorov, spojených s výskumom nielen dejín slovenskej kinematografie. Okrem neho vždy dostávali priestor aj teória, analýzy a interpretácie, ktoré pracovali s materiálom zahraničným. Kino-Ikon je odborný časopis, vychádzajúci v slovenčine. V tomto zmysle je to časopis komunitný, s nadštandardným publikačným odborným priestorom. Aj v súčasnosti to pokladám za prednosť tejto platformy.

Jana Dudková, filmová teoretička

Kino-Ikon registrujem od prvých čísiel, keď som k nemu ešte ako študentka obdivne vzhliadala. Čísla, na ktorých som, stále ako študentka, participovala už aj redakčne, sú pre mňa priam srdcovou záležitosťou. Boli postavené najmä na kombinácii prekladov dosiaľ nepreložených diel (spomínam najmä na fázu prekladania Bergsonovej Hmoty a pamäti či Rodowickových úvah o Deleuzovi) a pôvodných textov, ktoré mali vyplniť priestor pre viaceré generácie autorov vrátane tých najmladších. V Kino-Ikone som sa učila redakčnej práci, ale aj odvahe písať, vďaka pozornej a empatickej redakcii Martina Kaňucha som si v ňom cibrila výber tém i spôsob vedeckého uvažovania. Postupne sa časopis čoraz viac otváral výskumu slovenskej kinematografie a spolu s týmto otváraním som sa slovenskej kinematografii začínala venovať aj ja. Pre mňa Kino-Ikon zostal jednou z najdôležitejších škôl, ktoré som mohla absolvovať. Priala by som si, aby túto funkciu plnil naďalej. Veď už teraz je jasné, že vychoval niekoľko generácii filmových vedcov, a pevne verím, že ich bude vychovávať aj v budúcnosti. 

Katarína Mišíková, filmová teoretička

Kino-Ikon vnímam ako otvorenú platformu filmovovedeckého bádania: tak publikačnú, ako aj inšpiračnú. Má bohatý záber tém i textových formátov a jeho kvalitu tak do veľkej miery určuje kvalita domáceho filmologického prostredia. Pre uvažovanie o slovenskej kinematografii je jeho rola priam nezastupiteľná, a to tak pre pôvodné historiografické či poetologické štúdie, ako aj pre prepis diskusií o filmoch a zverejňovanie archívnych materiálov. Časopis môže byť priestorom na prezentáciu výsledkov filmovej vedy, už ťažšie jej organizátorom. Jeho vplyv tak vidím najmä v priestore a editorskej podpore, ktoré ponúka stále novým generáciám autorov.

Eva Filová, filmová historička

O význame a užitočnosti Kino-Ikonu sa toho popísalo dosť už pri zhodnotení prvej dekády pôsobenia tohto časopisu. Preto radšej osobne, keďže za kvalitou treba hľadať človeka. Šéfredaktora Martina Kaňucha. Keď som v roku 2004 ešte ako bakalárka na filmovej vede dostala možnosť prispieť do Kino-Ikonu, zistila som, že pupkom SFÚ je práve jeho redakcia. Z knižnice na prvom poschodí som vystrelila na siedme, kde sme si podávali kľučky všetci, ktorí sme potrebovali konzultovať, cizelovať texty, objavovať archívne materiály. Martinovi patrí vďaka za veľa užitočných rád a pripomienok. Napokon, taká domáca polica s Kino-Ikonmi je nielen estetická, ale aj praktická. 

Marek Šulík, režisér dokumentárnych filmov

Kino-Ikon mám rád ako jedno z mála periodík, ktoré vnášajú do nášho nie veľmi živého kultúrneho priestoru komplikovanejšiu rozpravu o filme, širšie kontexty. Predpokladám, že čitateľská základňa časopisu je veľmi malá, ale napriek tomu som presvedčený, že časopis tohto formátu je mimoriadne dôležitou súčasťou filmového umenia. Jeho čitatelia, ale aj prispievatelia totiž ďalej pôsobia na iných úrovniach kultúrneho života. Napríklad ja nie vždy všetkým textom rozumiem, dokonca nie všetky témy ma zaujímajú, no takmer v každomčísle nachádzam inšpiratívne texty z oblasti dokumentárneho, strihového či experimentálneho filmu, ktoré mi pomáhajú v pedagogickej praxi. Pre mňa samého je dôležité aj to, že som – ako autor – mohol pre seba formulovať isté teoretické východiská, pomenúvať tvorivé princípy. Prial by som si, aby tento časopis disponoval prostriedkami, ktoré mu umožnia ak nie častejšiu periodicitu, tak aspoň kvalitné rozšírenie autorskej základne a nových prekladov zahraničných filmologických textov.

Petra Hanáková, filmová historička a kunsthistorička

Som asi viac „pisateľkou“ ako čitateľkou Kino-Ikonu, za čo sa trochu hanbím, ale naša disciplína je medzičasom taká diferencovaná, že mnohé jej zákutia už vnímať nedokážem a sledujem si hlavne líniu (reflexie) domácej kinematografie: viac historiografiu ako teóriu, viac „vyargumentovanejšie“ žánre ako recenzentské reflexie. Kino-Ikon je vlastne – a to najmä zásluhou jeho dlhoročného šéfeditora a hlavnej „múzy“ Martina Kaňucha – základom krehkého sebavedomia našej disciplíny. V druhej oblasti mojej práce, v kunsthistórii, takáto inšpiratívna bytosť ani taký časopis neexistuje. Naozaj si myslím, že Kino-Ikon stojí na Kaňuchovi, jeho intelektuálnej otvorenosti, tvorivosti a – čo je v takých malých rybníkoch, ako je ten náš, zvlášť cenné – prajnosti. Kaňuch z nás „vyryžuváva“ to najlepšie a určite sa mu za to treba poďakovať.

Juraj Malíček, teoretik popkultúry

Vždy ma bavili také tie filmy zdanlivo viac na prvú. Do veľkej miery aj preto, že tým druhým filmom, tým iným, som nerozumel. Respektíve myslel som si, že im nerozumiem. Kino-Ikon zohral dôležitú úlohu v tom, že na tie iné filmy už neverím. 

Kino-Ikon je zároveň jediný časopis, ktorý mi odmietol čosi publikovať. Martin Kaňuch mi vtedy zabránil strápniť sa – vlastne mi zabránil strápniť sa už toľkokrát, že začínam zvažovať, či mu na korekcie nepošlem aj tento text. Takže inak: Jenkins, Fiske, Johnson, je toho veľa. Mien, faktov, interpretácií, informácií, ktoré dnes považujem za samozrejmé, ale dozvedel som sa o nich práve z Kino-Ikonu. Bez ohľadu na to, ako veľmi mám Kino-Ikon spojený s Martinom, je to v prvom rade časopis, ktorý mi sprostredkúva nové poznanie. Ale priateľstvo s Martinom je rovnako dôležité, bolo by absurdné predstierať, že nie. 

Václav Macek, filmový historik

Myslím si, že pre časopis nemôže byť väčšie uznanie ako fakt, že ak sa chcete venovať predmetu, okolo ktorého sa krúti jeho svet, musíte ho mať poruke. Je prvou voľbou, od ktorej postupujete ďalej. Vďaka autorom, témam, vďaka kvalitnej redakčnej práci máte istotu, že časopis bude spoľahlivou pomocou. Pre Kino-Ikon to platí rovnako pri číslach ročníka 2001, 2012 alebo 2020 či ktoréhokoľvek iného. A je jedno, či pracujete na monografii, alebo na druhej časti Dejín slovenskej kinematografie.

Keď sme v roku 1996 časopis zakladali ako „inicatívu zdola“, nevedeli sme, kam naša snaha dospeje ani ako dlho vydrží. Určite by sme boli radi, keby sme tušili, že aj po dvadsiatich piatich rokoch od založenia to bude živý, premenlivý a stále hľadajúci časopis.

Chvalabohu, že ho máme.

Kam ďalej, slovenské humanitné vedy?

Rád by som sformuloval pomerne trúfalú predstavu: slovenské humanitné vedy môžu byť najlepšie na svete. Môžu nielen nasledovať najnovšie trendy, ale priamo tieto trendy predurčovať. Môžu nové myšlienky nielen skúmať, ale priamo ich vytvárať. Môžu byť tým, čo sa nazýva cutting edge, prekračovať hranicu ľudského poznania a posúvať ju vpred. 

Pre istotu to povedzme ešte raz: slovenské humanitné vedy môžu byť najlepšie na svete. Stačí v zásade jediné. Urobiť z tejto predstavy cieľ, naplánovať kroky, ktoré k tomuto cieľu povedú, a systematicky ich plniť. Nechápte ma zle. Tá cesta bude zaplavená krvou, potom a oceánom sĺz. Lenže povedzme si to úprimne. Nikto asi nečaká, že stať sa najlepším na svete je jednoduché. 

V anglosaskom svete existujúce delenie na humanitné a spoločenské vedy predstavuje pre argumentáciu v tomto texte dobré východisko. Filmová, ale i literárna či hudobná veda, estetika, filozofia, kultúrna antropológia a mnohé iné odbory patria pod humanitné vedy. Psychológia, sociológia a napríklad ekonómia spadajú pod vedy spoločenské. Humanitné vedy sú definované voľnejším prístupom k metodológii, píše sa skôr esejisticky, spolieha sa na erudíciu, intuíciu a odbornú skúsenosť autora. Spoločenské vedy považujú samy seba za vedy exaktné, články majú jasnú štruktúru: toto už vieme, toto sme priniesli my a takto to spolu súvisí. 

V anglosaskom svete sa delenie na humanitné a spoločenské vedy poctivo dodržiava. Jeden tábor zvádza drsný boj s táborom druhým, klanová príslušnosť sa potvrdzuje na konferenciách, kde sa pália pomyselné bábiky oponentov. Ak náhodou pošlete svoj vedecký článok do časopisu, ktorý spadá do opačného tábora, prídu vám posudky plné síry a spravodlivého hnevu, pretože ste sa rozhodli prekročiť starodávne hranice dvoch nezmieriteľných svetov. 

Pochopiteľne, toto nie je cesta hodná nasledovania. Ak chceme uvažovať nad tým, ako sa stať najlepším na svete, musíme začať myslieť inak. Viesť ľudí do neznáma neznamená opakovať zažité vzorce správania, ale skúsiť ich prekračovať. Ponúkať alternatívu. Čo keby sme si vzali z oboch svetov to najlepšie a opustili škriepky spojené so spoločenskými konvenciami? Samozrejme, túto otázku nekladiem ako prvý, približne pred desiatimi rokmi na ňu odpovedali ľudia na Harvarde. Digital humanities zatiaľ predstavujú to najlepšie z oboch táborov. Zdôrazňujem, že zatiaľ, pretože rýchlosť aktuálneho vývoja vyráža dych. Digital humanities prevzali rôzne metodologické prístupy a analytické nástroje zo spoločenských vied a aplikovali ich na vedy humanitné. Umelá inteligencia tak analyzuje filmy a divadelné hry, štatistické metódy vyhodnocujú, ako je konštruovaný gender v učebniciach pre deti, a rôzne zobrazovacie algoritmy na príkladoch receptov na kung-pao sledujú, či sa sociálne skupiny imigrantov a majoritnej spoločnosti približujú k sebe, alebo sa od seba vzďaľujú. Ak by nám stačilo byť druhí najlepší na svete, nie je nič jednoduchšie, ako adaptovať prístupy digitálnych humanitných vied a začať sa pozerať na predmet nášho výskumu tak, ako sa to robí povedzme na tom Harvarde. Lenže my chceme byť najlepší. Preto musíme ísť ešte ďalej.

Ak chceme posúvať poznanie za tú úplne najvzdialenejšiu hranicu, musíme začať viesť dialóg s ľuďmi, ktorí na tej hranici stoja. Na to potrebujeme mať spoločný jazyk, musíme vedieť, čo títo ľudia robia, a musíme mať priestor, kde sa s takýmito ľuďmi môžeme stretnúť. Samozrejme, dialóg to môže byť vášnivý a plný emócií, ale tak to je, keď sa človek snaží presadiť niečo zásadné odlišné. V organizačnej psychológii sa preto o takomto dialógu hovorí ako o tvorivom konflikte. Tvorivý konflikt nepredstavuje túžbu vyhrať nad oponentom, ale snahu nájsť tú najlepšiu cestu, ako dosiahnuť spoločný cieľ. 

Aby sme mohli tvorivý konflikt zažiť, potrebujeme na to médium, v ktorom sa môžeme stretávať. V zahraničí sú napríklad dobrou praxou tematické čísla odborných časopisov, kde sa stretne medzinárodná skupinka odborníkov, zamerajú sa na jeden fenomén (majú spoločný cieľ) a rozoberú ho zo všetkých možných strán. Články si potom z vedeckých databáz stiahnu vedci z celého sveta. Samozrejme, ak poviem niečo podobné, zovšadiaľ počujem otázku, prečo by mal niekoho zaujímať taký lokálny fenomén, ako je slovenský film, literatúra či divadlo. 

Tu by som sa však pozastavil, pretože na túto otázku som odpovedal už stokrát a napriek tomu ju počúvam znova a znova. Treba sa preto skôr zamyslieť, čo za ňou stojí, z čoho pramení. Nevyjadruje naše obavy z toho, že nedokážeme uspieť na medzinárodnom poli? Obavy z toho, čo sa stane, ak medzi seba pustíme zahraničných expertov? Obavy z toho, že sa nedokážeme naučiť algoritmy strojového učenia na analýzu filmov, kvantitatívnu lingvistiku na analýzu textov pre deti a multidimenzionálne škálovanie na analýzu receptov na kung-pao? 

Pochybnosti, ktorým čelíme často bez toho, aby sme si ich vôbec priznali, sú paralyzujúce. Môžeme si ich predstaviť ako sklený strop, ktorý máme nad hlavou. Nevidíme ho, ale stále cítime jeho prítomnosť. Na jednej strane nás chráni pred vonkajším svetom, na strane druhej nám dovolí dorásť iba do istej výšky. Pozor. Tá ochranná funkcia nášho skleného stropu skutočne funguje. Snažiť sa presadiť v západnom svete zo Slovenska je asi to isté, ako keby sa snažil na Slovensku presadiť niekto z Afganistanu. Vedecký očistec, v ktorom s vami budú zaobchádzať ako s deťmi, budú vám písať hnusné veci a pozerať sa na vás skrz prsty. Práve tu nastupuje tá krv, pot a oceány sĺz. Lenže toto utrpenie má v sebe niečo skutočné. Vytiahne z človeka to najlepšie, dovolí mu dorásť do seba. Prekonať klinickú smrť malého akvária. 

Poviem to teda tretíkrát. Slovenské humanitné vedy sa môžu stať tými najlepšími na svete. Máme vynikajúcich vedcov a naši študenti majú úplne rovnaký potenciál ako študenti kdekoľvek inde. Nemáme však spoločný cieľ. A konflikt, ktorý zažívame, nie je tvorivý. Ten sklený strop nad našimi hlavami však začíname vidieť. Otázka teda je, čo s ním spravíme. Rozbijeme ho? 

Marek Urban, spoločenský a humanitný vedec