Jurko, kam ideš? Do hôr!

V súvislosti so sto rokmi, ktoré čoskoro prejdú od nakrútenia a prvého verejného uvedenia filmu Jánošík, sa zamýšľam nad tým, o aké výročie vlastne ide v našom historicko-filmovom kontexte. Lebo skutočnosťou je to, že pred storočím vznikol jeden film, ktorý sa nakrúcal aj na území Slovenska. Z hľadiska „producentského“ bol však väčšmi americký a z pohľadu národnej príslušnosti tvorcov aj miesta nakrúcania bol česko-slovenský. Celý sa vyvolal v pražských laboratóriách a tam mal aj výrobné zázemie. Typicky slovenský však bol nielen témou či hlavným hrdinom, ale najmä vlastným „životným príbehom“.

Skupinka amerických Slovákov, z ktorých sa zopár obšmietalo okolo rodiaceho sa filmového priemyslu, sa rozhodla, že by bolo dobré priniesť ich krajanom na filmové plátno nejaký slovenský, pokiaľ možno primerane nostalgický obsah. Dali teda dokopy hlavy aj trochu peňazí a podľa vzoru amerických filmových štúdií založili aj registrovali účastinnú spoločnosť. Síce s malou účasťou, ale s veľkým odhodlaním. Po krátkych prípravách sa vybrali do Európy a počas cesty kúpili druhú kameru aj dopisovali scenár, ktorý sa im vlastne nikdy nepodarilo dokončiť. Nemali veľa času ani prostriedkov, tak narýchlo našli účinkujúcich aj lokácie, nakrútili pre istotu dve verzie filmu, zanechali po sebe viacero dlhov a vrátili sa do Ameriky. A keďže s výsledkom, ktorý z toho celého vznikol, naozaj neurobili dieru do sveta, jedna verzia filmu napokon skončila v chicagskej garáži a druhá bohvie kde. Spoločnosť “Tatra” Film Corporation zanikla a protagonisti tohto príbehu sa tak trochu rozkmotrili.

To všetko sa stalo v čase, keď bratia Lumièrovci aj Georges Méliès už boli na filmárskom dôchodku a David W. Griffith sa piaty rok spamätával zo svojej Intolerancie. Carl Th. Dreyer rozmýšľal nad scenárom Utrpenia Panny Orleánskej, Victor Sjöström sa tešil z Furmana smrti a Sergej M. Ejzenštejn bol na najlepšej ceste opustiť divadlo kvôli montovaniu svojich atrakcionov na filmovom páse. V Nemecku sa naplno rozbiehali filmové štúdiá v Babelsbergu, premietal sa Kabinet doktora Caligariho, na svet sa chystal Upír Nosferatu a kdesi v diaľke sa črtal Metropolis. Francúzi experimentovali, Taliani oživovali históriu a Briti už vtedy rozmýšľali nad podporou filmovej produkcie z verejných zdrojov. Česi zahrnuli film do svojho tradičného priemyslu ľahkej zábavy, až sa z jarmočnej srandy postupne stala Lucerna. Samozrejme, Mack, Frigo, Charlie, Fatty a mnohí ďalší v tom čase už roky zabávali milióny platiacich divákov nielen v Amerike, ale na celom svete.

My sme sa však s partiou Siakeľovcov vrátili k paperbackovému románu z konca 19. storočia a skúsili sme – ako inak? – oživiť filmom našu tak trochu meravú zbojnícku legendu. Síce sa nám tá resuscitácia celkom nepodarila, no aj napriek tomu sa po polstoročí začali o jej znovuobjavenie sporiť asi všetci dvaja filmoví archivári, ktorých sme tu vtedy mali... Nie, táto krátka úvaha nechce byť dehonestáciou spontánneho nadšenia a skorého vytriezvenia členov filmového štábu pôvodného Jánošíka. Ba ani výsmechom usilovného pátrania po jeho osude či tvrdohlavej výroby jeho rekonštruovanej podoby. Je iba rozmýšľaním nad tým, čo vlastne môžeme pri tejto príležitosti ak už nie celonárodne oslavovať, tak aspoň si náležite pripomenúť. Ten jeden film spred sto rokov totiž naozaj neznamenal vznik slovenskej kinematografie. Preto z neho nerobme neživú legendu. Veď sme ten film urobili asi tak, ako sme vtedy najlepšie vedeli – remeselne celkom zručne, témou aj stvárnením tak „našsky“ či divadelno-ochotnícky a producentsky úplne naivne. Pripomeňme si ho teda ako milú, v mnohom úsmevnú a vlastne stále živú epizódu z obdobia, keď sa v mnohých kútoch sveta zrodilo a mohutne rozvíjalo filmové umenie. Na to si však naša krajinka musela ešte nejaký čas trpezlivo počkať.

Martin Šmatlák, riaditeľ Audiovizuálneho fondu a pedagóg FTF VŠMU
foto: archív SFÚ