Katarína Moláková

scenáristka

Bola som poslušná tínedžerka. Jednotkárka. Môj najdivokejší výstrelok bolo piatkové večerné kino s kamarátkou v susednej dedine. Ponuka bola obmedzená. Sám doma. Sám doma 2. Robin Hood. A tak ďalej. Nevadilo nám to. Do kina sme nechodili kvôli filmom. Bol to náš rituál. Po filme sme trkotali celou cestou až k zastávke autobusu. O hercoch, herečkách, móde, spolužiakoch a chudnutí – prosto o živote. Jedného dňa sme zavítali na akýsi kostýmový film o nemej žene, ktorá hrá na klavíri. Zrejme žiadna sláva v porovnaní s Osobným strážcom, myslela som si. Z kina som však vyšla ako v tranze. Celú cestu domov som mlčala. Katarzia po Piane Jane Campion bola mojím neplánovaným prechodovým rituálom. Až fyzicky som pocítila, ako silno dokáže film rezonovať s vnútornými, neprebádanými svetmi ľudskej bytosti. Bola to mágia. Od toho momentu som ju neustále vyhľadávala. Najprv v Kinoklube na Dvojke, potom v bratislavských filmových kluboch a napokon v malej kinosále na VŠMU. Tam som spoznala Viscontiho a jeho Smrť v Benátkach a Súmrak bohov. Antonioniho Noc. Bergmanove Scény z manželského života a Felliniho Cestu. Tie filmy očarúvali a boleli, všetky veľmi intenzívne a každý inak.

Špeciálne miesto mám vyhradené pre Trainspotting, ktorý ma očaril nielen celkovou štylizáciou a spôsobom rozprávania, ale aj energizujúcou silou antihrdinov. Milujem Thelmu a Louise, ich cestu za oslobodením sa, aj tragického, sebadeštruktívneho Hendrika Höfgena z Mefista. Často sa vraciam k pätici lúzrov z filmu Do naha!, ktorí síce zhadzujú šaty, ale nachádzajú svoju hodnotu. K dvojici krutých rodičov zo Zviagincevovho filmu Bez lásky a ich zúfalému popieraniu. Ku skvelému Hanekeho filmu Utajený. K Billymu Elliotovi, ktorý transformuje svoje okolie iba tým, že sa uvzato roztancuje. Zo slovenských filmov sú môjmu srdcu najbližšie Havettova Slávnosť v botanickej záhrade a Trančíkov Víťaz.

Okrem filmov sú tu ešte aj zásadné filmové situácie. Výjav s jeleňom v Markete Lazarovej. Volanie chladného severného mora, ktoré sa ozve v snoch Ondřeja v Údolí včel. Odlievanie zvona v Andrejovi Rubľovovi či radostný krst na konci filmu Fanny a Alexander. Často sa k tým situáciám v mysli vraciam a čerpám z nich energiu.