Ako to bolo naozaj

Ad: Rozhovor s Eduardom Grečnerom – Film.sk 9/2021

Vyrastal som v atmosfére šesťdesiatych rokov. Čítal som českú Světovú literaturu, amerických beatnikov, Vonneguta, Borgesa, Márqueza, Iľfa a Petrova, Babeľa, Bulgakova. Sme generáciou rockovej hudby a nového filmu. Fascinovali ma Godardove filmy Na konci s dychom a Bláznivý Petríček. Videl som v amfiteátri Felliniho Sladký život, naším filmom bola Antonioniho Zväčšenina. Chodili sme na Formana, Chytilovú, Juráčka, na Hrabalove filmové poviedky. Videl som Uhrovo Slnko v sieti, ktoré si komunisti interpretovali ako komunistickú stranu chytenú v sieti, podobne ako si interpretovali mladých mužov vo Vášovej a Herzových Sladkých hrách minulého leta ako stelesnenie „bratských armád“. Komunisti boli takí – čomu nerozumeli, pokladali za nepriateľské. 

Poznal som Solanove, Hollého, Barabášove filmy. Nylonový mesiac Eduarda Grečnera bol pre mňa spojený s hudbou Deža Ursinyho, vo filme Každý týždeň sedem dní som robil komparz, a keď sme sa nevedeli dočkať atómového výbuchu na Námestí SNP, vtrhli sme hlboko v noci do pokladnice kina Slovan, kde sa vyplácali honoráre. Grečnera som osobne nepoznal, on bol pán režisér a my komparzistické uchá. Ako ryba vo vode som sa cítil pri Jakubiskových, Hanákových, Havettových filmoch. Bolo vylúčené, že by som s takouto skúsenosťou kedykoľvek vstúpil do komunistickej strany. 

Odporné sedemdesiate a osemdesiate roky rozmetali v kultúre všetko, čo sme mali radi. Mali sme s Eduardom Grečnerom podobný osud. Mladú tvorbu, do ktorej som písal, najprv pozastavili a potom zrušili. Z vydavateľstva Smena som musel odísť, bol som redaktorom dobovo neprijateľných próz rovesníkov ako Dušan Dušek, Dušan Mitana, Peter Repka, Anton Baláž. Z televíznej filmovej tvorby musela odísť moja manželka Alta Vášová, scenáristka Horňákovho Románu o basea Herzových Sladkých hier minulého leta

Podarilo sa mi uchytiť na Pedagogickej fakulte v Nitre. Znamenalo to koniec môjho krátkeho literárnokritického šťastia, ale neľutoval som. U Františka Mika a Oskára Čepana som sa naučil literárnovednej práci. A vyhol som sa ideologickým nezmyslom.

Úprimne som sa tešil z ponovembrovej možnosti slobodne bádať. Sloboda a tvorivosť bola napokon najhlbším zmyslom môjho angažovania sa v Novembri 1989.

Osobne som sa s Eduardom Grečnerom stretol jediný raz v živote v bratislavskej Novej Cvernovke, kde spolu s nami diskutoval výtvarník Daniel Fischer. Diskusia bola kritická a myslím, že to bolo jej plus. Nebol by som si však pomyslel, že z úst Eduarda Grečnera zaznejú v rozhovore pre časopis Film.sk výroky, že som „bol známym komunistom“, že som karierista a rozhojnený „komunista rýchlo prezlečený za demokrata“

Nikdy som nebol komunista, rozhojnený, ba ani rozhnojený. Mrzí ma, že si Eduard Grečner nedal v seniorskom veku námahu overiť fakty z môjho života. Keďže ma však vedie rešpekt k jeho veku, želám mu ešte dlhý a pokojný život.

Peter Zajac, literárny vedec