Hraný dokument o väzenských matkách

Po celovečernom koprodukčnom dokumente BATAstories (2018) a viacerých televíznych filmoch či častiach dokumentárnych cyklov prichádza režisér Peter Kerekes s novým projektom pre kiná Cenzorka (2021). Divákov v ňom zavedie do ženskej väznice v Odese na Ukrajine, kde sa väzenkyne starajú o svoje deti, ktoré porodili počas výkonu trestu. Po premiére na festivale v Benátkach, odkiaľ si odniesol cenu za scenár, sa Kerekesov hraný debut dostáva aj do slovenských kín. 

Pôvodne sa tvorcovia filmu neplánovali zamerať na uväznené matky. Na samom začiatku projektu bola téma cenzúry, no nie nevyhnutne väzenskej. „Kameraman Martin Kollar raz strávil asi päť hodín v tranzite na letisku v Abu Zabí,“ hovorí režisér Peter Kerekes o genéze svojho filmu. „Sedel v kaviarni, čakal a – ako všetci muži, keď sú sami na letisku – pozeral si módne časopisy. Myslím, že to bola Elle alebo Marie-Claire. A všimol si, že niekto začiernil modelkám fixkou dekolty, odhalené nohy, ramená. Všetky časopisy boli takto ručne scenzurované. Ukázal to Ivanovi Ostrochovskému a mne. Hneď nám napadlo, že by to bol skvelý film. O cenzoroch, ktorých prácou je osem hodín denne čmárať po poodhalených ženských prsiach. Zavedú deti do školy a škôlky, vezmú si tisíc kusov módnych časopisov a začierňujú a začierňujú.“

Od nápadu pozrieť sa na prsty cenzorom v najširšom zmysle slova až k filmu o trestaných matkách viedla dlhá cesta. Tvorcovia najskôr uvažovali o cenzoroch v nigérijskom Nollywoode či o úradníkoch, ktorí udeľujú súhlas hudobníkom, aby mohli vyhrávať v parížskom metre. „Potom Ivanovi napadli cenzori listov vo väzení. Začali sme s rozsiahlymi obhliadkami na Ukrajine, pretože tá je k nám jednak najbližšie a jednak tam nakrúcaniu vo väzniciach nepredchádza taká zložitá byrokracia ako v Európskej únii,“ vysvetľuje pre Film.sk Peter Kerekes.Tvorcovia navštívili viac ako desať väzníc, mužských aj ženských. „Obhliadky boli veľmi dôkladné. Rozprávali sme sa s cenzorkami, dozorcami, odsúdenými, prepustenými na slobodu. Nakoniec sme v Odese spoznali Irinu Alexandrovnu, jednu z hlavných hrdiniek nášho filmu. Ženu, ktorá denne číta ľúbostné listy a sama je single. Dokumentárny film sa preklopil do hraného. Zo štyroch poviedok zostala jedna. A téma listov a ich cenzúry nakoniec ustúpila téme materstva. Irina totiž pracuje vo väzení, kde sú umiestnené matky s deťmi. Po dovŕšení tretieho roku života musia deti väzenie opustiť, idú k príbuzným alebo – častejšie – do detského domova,“ spresňuje Kerekes.

Cenzorka sa spôsobom snímania i filmovým rozprávaním radí k hybridným snímkam, akých vzniklo na Slovensku v poslednom desaťročí viacero (Až do mesta Aš, Zamatoví teroristi, Zázrak, Koza) – a všetky tvorivo využívajú potenciál dokumentárno-fikčného rozprávania. V prípade Cenzorky práve označenie „hraný film“ umožnilo tvorcom prehĺbiť i farbisto spracovať tému: „Keď sme film rešeršovali ako ,dokumentʻ, boli väzni aj personál vo vyjadreniach opatrní. Len čo sme začali robiť hraný film, rozprávali nám absurdné príbehy z väzenského života úplne otvorene,“ hovorí režisér. Napriek hybridnej forme sa však Cenzorka pokúša ukázať väzenský svet a jeho obyvateľov čo najautentickejšie. „Scenár vznikal na základe príbehu ženy, ktorá prichytila manžela pri nevere a zabila jeho milenku. Nastúpila do väzenia tehotná, tam porodila a starala sa o svoje dieťa, až kým ho neodviezli do detského domova. My sme sa s ňou rozprávali dva mesiace po prepustení. Pôvodne mala hrať samu seba, na poslednú chvíľu sme to zmenili. Vo filme však ostala, hrá kamarátku hlavnej postavy. Bola pre nás skvelou poradkyňou, strážila autentickosť všetkých prejavov väzenského života. Takmer všetky postavy vo filme hrajú samy seba, profesionálnych hercov je tam málo. Vyberali sme ich tak, aby zapadli medzi nehercov, niektoré scény sme preobsadzovali a pretáčali aj niekoľkokrát,“ približuje režisér pracovnú metódu.

Scenár k filmu napísal Peter Kerekes spolu s Ivanom Ostrochovským, ktorý je nielen producentom filmu, ale aj autorom námetu. Autorský tím dopĺňa dramaturg Marek Leščák a za kamerou stál ďalší Kerekesov i Ostrochovského dlhoročný spolupracovník Martin Kollar. Film vznikal v slovensko-česko-ukrajinskej koprodukcii. „Mal som vynikajúceho asistenta réžie, z Ukrajiny sme mali aj produkciu, maskérku, kostymérku, výpravu. Museli si zvyknúť na náš zvláštny modus natáčania – na správne gesto, moment, atmosféru sa čakalo aj niekoľko hodín –, no pre mňa to bola skvelá spolupráca a rád by som s nimi robil aj v budúcnosti,“uzatvára režisér.

Cenzorka (r. Peter Kerekes, Slovensko/Česko/Ukrajina, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 954 000 € (podpora z Audiovizuálneho fondu: 300 000 eur, vklad RTVS: 150 569 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: Punkchart films

Vytváral pocit istoty v neistom svete a chcel, aby sa nezabudlo...

Život a dielo významného brazílskeho architekta, slovenského rodáka Hansa Broosa aj pohnutý osud karpatských Nemcov po druhej svetovej vojne tematizuje Ladislav Kaboš v Architektovi drsnej poetiky. Slovenskú premiéru mal na Cinematiku v Piešťanoch. V októbri ho čaká medzinárodná premiéra na festivale filmov o architektúre v Rotterdame aj domáca kinodistribúcia.

„Keď som v prvý deň produkcie prišiel do architektonickej kancelárie Hansa Broosa v São Paule, všetky projekty, fotografie, plány boli v úhľadne zabalených a popísaných škatuliach. Dvaja archivári práve popisovali obsah poslednej z nich. Zostala prázdna miestnosť s haldou čiernych škatúľ. Povedal som im, aby všetko vybalili a vrátili na miesto. Nakoniec sme sa dohodli, že zrekonštruujeme aspoň časť kancelárie, podľa uhlov kamery. Celý deň potom vykladali škatule a zariaďovali kanceláriu podľa fotografií a záberov z obhliadky, ktorú sme urobili dva roky predtým. Táto surrealistická scéna ma inšpirovala tak ako mnohé iné situácie, ktoré priniesol výskum a samotné natáčanie,“ spomína režisér Ladislav Kaboš.

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov modernej brazílskej architektúry Hans Broos sa narodil vo Veľkej Lomnici. V októbri by oslávil sto rokov. „Ako karpatský Nemec musel s celou rodinou opustiť Veľkú Lomnicu, kde žili jeho predkovia celé stáročia. Rodičov a dvoch bratov transportovali do východnej zóny rozdeleného Nemecka. On sa dostal do západnej,“ približuje pre Film.sk Ladislav Kaboš. Dodáva, že aj na základe toho sa Broos rozhodol emigrovať do Brazílie a tam sa preslávil dielami v štýle tzv. brutalizmu.

„Do Veľkej Lomnice chodím už roky. V blízkej rómskej osade som nakrútil dva filmy. Dlho som nevedel, že v obci tvorili kedysi prevažnú väčšinu obyvateľov Nemci. Potom som sa dostal k mediálne známemu príbehu Lomničana Adolfa Burgera a neskôr prostredníctvom profesora Šlachtu, ktorý so mnou spolupracoval na dokumente Zmenil tvár Šanghaja (o architektovi Ladislavovi Hudecovi), aj k príbehu Hansa Broosa,“ ozrejmuje režisér, ktorý je aj autorom námetu a scenára. Zaujímala ho nielen Broosova profesionálna kariéra, ale aj osud karpatského Nemca, ktorý musí hľadať nový domov a priestor na realizáciu.

Ďalšou témou filmu je pamäť a zabúdanie. Broos trpel na sklonku života Alzheimerovou chorobou. Snažil sa dokončiť rozpracované projekty a zrekapitulovať všetko, čo si pamätal. Jeho denníkové zápisky sú dôležitou súčasťou filmu. Podrobne si zapisoval nielen svoje povinnosti, ale aj rôzne úvahy a spomienky. Tvorcovia objavili aj jeho farebné zápisky, ktorými si pomáhal uchovávať a triediť myšlienky. Táto rovina postupného zabúdania jednotlivca sa podľa tvorcov prelína s rovinou straty historickej pamäti. „V čase, keď v Európe rastie nacionalizmus a xenofóbia, sa ukazuje, že človek by mal za každých okolností zostať človekom,“ zdôrazňuje v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond režisér Kaboš.

Broos zanechal aj bohatú projektovú dokumentáciu a množstvo realizovaných stavieb. Odrážajú i jeho životnú skúsenosť z druhej svetovej vojny. „Benediktínsky kláštor vo Vinhede v Brazílii, to nie je len umne naprojektovaný chrám na kontempláciu, ale aj pevnosť. Akoby ho inšpirovali betónové obranné valy, pevnosti, kryty. Stavia budovy pevné, nezničiteľné a zároveň prepojené s prírodou tak, aby poskytovali istotu v neistom svete, ale s prekvapivo útulným interiérom, ktorý vytvára pocit domova,“opisuje Kaboš.

Okrem rôznych archívnych materiálov film čerpá aj z autentických spomienok pamätníkov. Tvorcovia spolupracovali s viacerými odborníkmi z oblasti histórie a architektúry. Producentkou filmu je Darina Smržová (EDIT Studio), ktorá ho spolu s Michalom Kondrlom aj strihala. Koproducentmi sú RTVS, česká spoločnosť KABOS Film & Media a brazílska spoločnosť Embaúba Produções. Hlavným kameramanom bol Martin Šec, vedúcou produkcie Zuzana Bieliková a dramaturgmi Martin Peterich, Dagmar Ditrichová a Svatava Maria Kabošová.

„Rozhodol som sa pre kombináciu hraného a dokumentárneho filmu. Postavu Hansa Broosa stvárňuje charizmatický Imre Boráros. Chcel som, aby sa herec na Broosa podobal, bol uveriteľný ako architekt a zároveň aby to nebol herec, ktorého diváci dobre poznajú z televíznych seriálov. Imre sa zhostil roly tak presvedčivo, že mnohí, ktorí videli film na prvých projekciách, si vôbec neuvedomili, že to nie je architekt Broos,“ vysvetľuje režisér. Mladého Broosa stvárnil jeho veľký obdivovateľ, brazílsky architekt João Serraglio.

Architekt drsnej poetiky (r. Ladislav Kaboš, Slovensko/Česko/Brazília, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 175 500 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 79 500 eur, podpora z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín KULT MINOR: 7 000 eur, vklad RTVS: 29 900 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4, DVD, blu-ray

Jaroslava Jelchová
foto: EDIT Studio, archív Ladislava Kaboša/Cristiano Mascaro

Animovaný príbeh o láske, rodine a Afganistane

„Vznikol výnimočný animovaný film, ktorý si získava divákov po celom svete. Bohužiaľ, pre súčasnú spoločensko-politickú situáciu je jeho téma ešte aktuálnejšia ako v čase, keď sa nakrúcal,“ hovorí Peter Badač zo spoločnosti BFILM, ktorá je slovenským koproducentom filmu Moja afganská rodina (pôvodne Moje slnko Maad) českej režisérky Michaely Pavlátovej. Premiéru mal na prestížnom festivale animovanej tvorby v Annecy, kde získal Cenu poroty. V októbri prichádza do slovenských kín.

Česko-francúzsko-slovenský celovečerný animovaný film Moja afganská rodina vznikol na motívy knihy Frišta novinárky Petry Procházkovej. „Písala ju okolo roku 2004, keď v Afganistane zavládol na chvíľu pokoj. Náš dej sa odohráva neskôr, okolo roku 2011, keď to už začalo trochu hustnúť. Každý by asi knihu interpretoval inak. Pre mňa je to hlavne intímny príbeh vzťahov v rodine, ktorý je svojím spôsobom univerzálny, ale je jasné, že akýkoľvek film odohrávajúci sa v takom nepokojnom a nebezpečnom prostredí, ako je Afganistan, má politický podtext,“ ozrejmuje režisérka v presskite.

Hlavnou hrdinkou filmu je mladá Češka Helena. Opúšťa Prahu, aby sa v Kábule vydala za Afganca Nazira, s ktorým sa zoznámila na univerzite. Pod menom Herra začína novú životnú etapu – prijíma spôsob života manželovej rodiny i celej komunity a hľadá si v nej miesto.

„Vďaka humoru hlavnej postavy, jej ľahko ironickým komentárom z pohľadu Európanky, som sa ocitla na mieste, kam by som sa bez nej nikdy nemohla pozrieť, v intimite moslimskej rodiny, kde je napriek mnohým rozdielom mnoho vecí podobných a dôverne známych,“ opisuje Pavlátová a dodáva, že si vybrala predlohu, ktorá nebola vytvorená pre animovaný film, aby dokázala, že aj prostredníctvom animácie je možné rozprávať komplikované príbehy. „Pri animovaných filmoch sa postavy i dej často zjednodušujú, čo sme čiastočne robili aj my, ale zároveň sme sa snažili zachovať mnohovrstevnosť príbehu a plastickosť postáv,“ vysvetľuje.

„S režisérkou Michaelou Pavlátovou sme spolupracovali už na predchádzajúcom filme Fifi Fatale a vtedy som sa dozvedel o jej práci na projekte Moja afganská rodina. Veľmi ma zaujal námet, v ktorom ide o zoznámenie sa s inou kultúrou veľmi prirodzenou cestou, presne tak, ako sa s ňou zoznamuje hlavná postava. Po chvíli divák úplne zabudne, že pozerá animovaný film, pretože príbeh je veľmi pútavý a úplne ho vtiahne do deja, zároveň však nezabúda na humor a úsmevné rodinné situácie, ktoré zažívajú rodiny hádam po celom svete. Je to dôležitý film, pretože nemoralizuje, ale naopak, učí nás spoznávať inakosť veľmi príjemnou, nenásilnou cestou,“ ozrejmuje slovenský producent Peter Badač a pochvaľuje si aj spoluprácu s českou spoločnosť Negativ, ktorá je hlavným producentom filmu.

„Slovensko sa na celkovom rozpočte 3 300 000 eur podieľalo približne desiatimi percentami. Náš vklad spočíval hlavne v práci animátorov a ostatných členov štábu na animácii a na postprodukcii filmu. Hlavné tvorivé profesie boli rozdelené medzi Česko a Francúzsko. Hoci účasť slovenských tvorcov nebola veľmi rozsiahla – zodpovedala pomeru našej účasti na koprodukcii –, verím, že tvorcovia získali veľmi cenné skúsenosti s realizáciou dlhometrážneho animovaného filmu, ktorých sa u nás nerealizuje veľa, a tieto skúsenosti využijú pri svojich ďalších projektoch, napríklad aj nových slovenských dlhometrážnych animovaných filmoch,“ uzatvára Badač.

Moja afganská rodina (r. Michaela Pavlátová, Česko/Francúzsko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 3 300 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 145 00 eur, podpora z programu 5: 28 512 eur, podpora z Eurimages: 340 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: BFILM

Aj malá myška môže pohnúť svetom

Mami, zomrieš niekedy? Nevinná otázka trojročného dieťaťa bola jednou z prvých pohnútok, ktoré stáli na začiatku úvah o animovanom filme Myši patria do neba. Vznikol podľa bestselleru Ivy Procházkovej a v širokej medzinárodnej koprodukcii s účasťou Slovenska ho nakrútili Denisa Grimmová a Jan Bubeníček. Premiéru mal na festivale v Annecy. Do slovenských kín mal pôvodne prísť v októbri, premiéru však posunuli na neskôr.

Spisovateľku Ivu Procházkovú už v detstve škrelo, že na zvieraciu dušu sa upiera oveľa menej pozornosti ako na dušu človeka. Keď so sestrou ako malé pochovali škrečka, vymyslela príbeh o jeho ceste do neba a snívala, že keď bude veľká, napíše o zvieracej duši knihu. Tá sa volá Myši patria do neba a v roku 2007 získala prestížnu českú cenu Magnesia litera v kategórii kníh pre deti a mládež. To, ako prirodzene Procházková pracuje s témou smrti, zaujalo aj režisérku, animátorku a čerstvú mamičku Denisu Grimmovú. Odvtedy pribudli do jej života ďalšie dve deti. Dnes ich vychováva spolu s Janom Bubeníčkom, ktorého pred rokmi oslovila na spoluprácu. Bubeníček však musel najskôr dokončiť svoj poviedkový debut Smrteľné historky (2016). Film Myši patria do neba sa začal nakrúcať v roku 2018, ale predchádzala mu dlhá príprava.

Keď okolo roku 2010 začala Grimmová o filme uvažovať, producent Vladimír Lhoták a scenáristka Alice Nellis sa pre projekt nadchli, no zároveň vedeli, že kniha nebude na celovečerný animovaný film stačiť. Dej bolo treba rozšíriť, zdramatizovať a dodať mu potrebné napätie. 

Príbeh nielen o smrti, ale tiež o odvahe a nádeji, že aj malé stvorenie môže „pohnúť celým svetom“, mal podľa tvorcov zhruba osem verzií scenára. Na prvé tri, o ktoré sa postarala Alice Nellis, nadviazal Richard Malatinský. Scenár tvorcovia konzultovali s autorkou predlohy aj s koprodukčnými partnermi. Film spojil Vladimíra Lhotáka a českú spoločnosť Fresh Films s Alexandrom Charletom z francúzskej spoločnosti Les Films du Cygne ako hlavných producentov, koproducentmi sú ďalší českí, francúzski i poľskí partneri, Slovensko zastupujú Marek Jeníček a Tomáš Janísek zo CinemArtu. Na Slovensku spolupracovali tvorcovia pri produkcii a postprodukcii s animačným štúdiom plaftik a so zvukovým štúdiom DIMAS. V slovenskom znení účinkujú Zuzana Šebová, Daniel Fischer, Richard Stanke, Marián Labuda či Patrik Vyskočil.

Film kombinuje klasickú bábkovú stop motion animáciu a počítačovú 3D animáciu – tú tvorcovia využili napríklad pri postavičkách, ktoré lietajú alebo plávajú, ako motýle či veľryby. Aby urýchlili časovo náročné nakrúcanie, točilo sa paralelne viacero scén. Bábky hlavných hrdinov myšky Šupito a lišiaka Bielobruška preto vyrobili v desiatich, resp. ôsmich exemplároch. Celkovo vzniklo pre potreby filmu vyše 100 bábok. Predstavujú 80 rôznych filmových postavičiek, ktoré rozpohybovalo osem animátorov. Ako povedala v diskusii na festivale v Karlových Varoch koproducentka za Českú televíziu Alena Müllerová, produkčne išlo  o časovo a koordinačne podobne náročný projekt, ako bolo svojho času Pomaľované vtáča (2019) Václava Marhoula. 

Grimmová a Bubeníček sa podpísali aj pod výtvarnú koncepciu snímky spolu s Janom Kurkom. Pre Grimmovú sú Myši patria do neba celovečerným debutom. „Formálne to vyzerá ako nekomplikovaný detský príbeh. Nás na ňom baví, že je nabitý zdanlivo neprekonateľnými konfliktmi a ťažkými a skutočne zásadnými témami, ako sú smrť, strata blízkej bytosti a celej vlastnej doterajšej existencie,“uviedli v tlačových materiáloch Grimmová a Bubeníček. V príbehu sa úhlavní nepriatelia myška a lišiak stretávajú po nešťastnej udalosti vo zvieracom nebi a neskôr sa vrátia na zem v koži toho druhého. „Je to film o hľadaní lásky a pravdy, ktoré sú často oveľa bližšie, než by ste ich čakali,“dodali filmári. V príbehu ide podľa nich aj o prekonávanie seba samého. „Zároveň je to príbeh o obetovaní sa pre niekoho druhého, o spolupráci, ktorá vo výsledku vždy nájde cestu k víťazstvu, o moci bezmocných a hrdinstve tých najmenších.“

Myši patria do neba (Myši patří do nebe, r. Denisa Grimmová, Jan Bubeníček, Česko/Francúzsko/Poľsko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 3 221 428 (podpora z Audiovizuálneho fondu: 111 800 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Matúš Kvasnička
foto: CinemArt SK

Čriepky pamäti a filmová archeológia

Jan Šikl, český dokumentarista s vášňou pre súkromné filmové archívy a objavovanie malých príbehov vo veľkých dejinách, uviedol svoj nový dokumentárny film Rekonštrukcia okupácie na festivale v Karlových Varoch presne v deň 53. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. 

Príprava filmu bola rovnako fascinujúca ako samotné objavenie profesionálne nasnímaných záberov invázie v auguste 1968. Jan Šikl získal triapolhodinový 35 mm filmový materiál od zberateľa starých predmetov súvisiacich s vojenským letectvom – kotúče si nemal ako premietnuť a desať rokov ležali v garáži. Režisér ich zdigitalizoval a v spolupráci s Českou televíziou vyhlásil pátranie po osobách a miestach, ktoré sa v záberoch objavili. Začalo sa veľké zbieranie svedectiev, ale aj získavanie ďalších filmových záberov, tentoraz amatérskych. 

Tým, že sa Janovi Šiklovi začali ozývať ľudia, ktorí v ukážkach spoznali seba alebo svojich blízkych, a ďalší mu začali posielať vlastné zábery, nazbieral až neuveriteľné množstvo materiálu. Prehŕňal sa tisíckou svedectiev, zábermi rôznej zrnitosti aj kvality a dokonca váhal, či bude možné spojiť profesionálne nasnímané zábery s amatérskymi, nakrútenými „spoza kandelábra“ a v ohrození života. No práve konfrontácia rôznych pohľadov sa ukázala ako rétoricky produktívna. 

Projekt sa postupne menil na „archeologický výskum“, pri ktorom sa do rozsiahlej mozaiky skladali útržky vizuálnych stôp s čriepkami ľudskej pamäti, aby nanovo nasvietili udalosti, ktoré traumatizovali krajinu, poznačili množstvo životov a ďalšie priamo ukončili. 

Nájdený materiál pochádzal z viacerých českých miest, nie však zo Slovenska. Napriek tomu sa vo filme objavuje aj silná slovenská „stopa“, ku ktorej sa režisér dostal vďaka televíznej výzve. „K Honzovi Šiklovi sa dostali aj zábery z Košíc a príbeh zastreleného chlapca Miška Hamráka. Jeho sestra pani Katarína Rubínová je jedným z dvoch slovenských protagonistov filmu,“ hovorí pre Film.sk koproducentka filmu Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes o genéze slovenskej línie filmu.

Kým mnohé predchádzajúce dokumentárne projekty Jana Šikla poskladané z archívnych materiálov, akým bol aj oceňovaný televízny cyklus Soukromé století (2003 – 2007), prinášali príbehy ľudí zachytených amatérskymi kamerami v 30., 40. či 50. rokoch 20. storočia z historického odstupu, a teda oživovali už uzatvorené, minulé rozprávanie, v Rekonštrukcii okupácie postupuje Šikl odlišne. Púšťa sa do stále živej témy a živej pamäti. Vyše päťdesiatročné zábery kombinuje s aktuálnymi svedectvami stále živých ľudí, zmnožuje uhly pohľadu a ponúka širší kontext i väčšiu hĺbku poľa, nielen pokiaľ ide o udalosti okupácie, ale aj o ďalšie osudy pamätníkov, a teda aj o vývoj československej spoločnosti. Každý spätný pohľad na vývoj dejín z aktuálneho hľadiska nám totiž veľa prezrádza aj o našej súčasnosti, českej i slovenskej.

Film pôvodne najmä s českým (filmovým) nábojom tak ponúka výsostne československú tému. Tá však podľa slov slovenskej koproducentky Zuzany Mistríkovej nebola jediným dôvodom na spoluprácu – koprodukcia sa totiž odvinula od dlhodobejšie previazaných produkčných aj tvorivých vzťahov. „S producentkou Alicou Tabery sme paralelne spolupracovali na majoritne slovenskom filme Na značky! a majoritne českom filme Rekonštrukcia okupácie,“ vysvetľuje Mistríková. „Na Rekonštrukcii okupácie pracoval slovenský kameraman Adam Oľha, s ktorým sme spolupracovali na filme Hmyz Jana Švankmajera a na dokumente Alchymická pec – na ktorom sa podieľala aj Alice Tabery i dramaturgička Rekonštrukcie okupácie Lucie Králová.“

Film koprodukčne zastrešila okrem ČT aj RTVS a na Slovensku ho distribuuje Asociácia slovenských filmových klubov.

Rekonštrukcia okupácie (r. Jan Šikl, Česko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 136 924 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 20 000 eur, vklad RTVS: 10 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: ASFK

Zostalo len more piesku a sĺz

Režisérka, výtvarníčka a animátorka Joanna Kożuch vytvorila krátky animovaný dokument Bolo raz jedno more... Ponúka v ňom autorský pohľad na jednu z najväčších ekologických katastrof sveta – vysychanie Aralského mora. Snímka vznikla v poľsko-slovenskej koprodukcii a do kín príde spolu s Cenzorkou Petra Kerekesa ako jej predfilm. 

Joanna Kożuch debutovala v roku 2014 filmom Fongopolis, ktorý získal aj ocenenie Slnko v sieti ako najlepší slovenský animovaný film. Podobne ako jej ďalšie tituly je dôkazom toho, že autorka vie kombinovať rôzne animačné techniky, ale má na zreteli aj výpoveď. Jej nový film Bolo raz jedno more... je kolážou reálneho – nafotografovaného a natočeného materiálu, obrazového aj zvukového, s kreslenou animáciou.

„Námet na film Bolo raz jedno more... mi napadol počas výletov vlakom do Strednej Ázie, keď som po prvýkrát zastala v podivuhodnom, surrealisticky pôsobiacom meste Mujnak – prístave bez mora,“približuje v autorskej explikácii pre Audiovizuálny fond režisérka Joanna Kożuch. „Stála som na vysokom útese a pozorovala mŕtvy, púštny terén a vraky obrovských lodí ležiace v piesku, predstavovala som si rušný prístav, ktorý sa presne na tomto mieste ešte pred niekoľkými rokmi nachádzal,“ dodáva režisérka, ktorá by svojím filmom chcela vzbudiť pocit zodpovednosti za svet, v ktorom žijeme, a prispieť do spoločenskej diskusie o škodlivosti umelých zásahov človeka do prírody a o dôležitosti múdrych ekologických opatrení.

Aralské more, respektíve jazero, bolo kedysi štvrtým najväčším na svete. Keď v jeho blízkosti vybudovali bavlníkové plantáže so systémom zavlažovacích kanálov, začali okolité rieky, ktoré sa doň vlievajú, postupne strácať silu. Jazero začalo vysychať. A stále vysychá. Na kedysi rušný prístav odkazuje už len cintorín lodí na jeho dne a spomienky starších obyvateľov, ktorých životné osudy táto tragédia poznačila. Film prináša mozaiku príbehov reálnych postáv z uzbeckého mesta, bývalého prístavu, s ktorými režisérka strávila veľa času – viedla rozhovory, fotografovala, filmovala, robila skice, písala denník – spoznávala. „Chcem veriť, že práve ich príbehy nám pomôžu robiť v budúcnosti lepšie rozhodnutia,“ ozrejmuje autorka.

„Všetky postavy, ktoré sa objavujú vo filme, boli vytvorené na základe autentických osôb, ktoré som stretla. Avšak menila som ich mená a vzhľad (nakreslila som im nové, iné tvare). Na účely scenára som menila aj niektoré udalosti zo života protagonistov a okolnosti našich stretnutí, spájala som situácie, ktoré sa stali počas mojej prvej a druhej návštevy v Mujnaku. Takto chcem chrániť súkromie ľudí, s ktorými som hovorila. A z toho istého dôvodu som sa rozhodla, že všetky postavy vo filme budú kreslené,“ vysvetľuje režisérka v explikácii a dodáva že, „animácia slúži aj na zobrazenie sveta, ktorý už reálne neexistuje, zostal iba v snoch, spomienkach a túžbach obyvateľov Mujnaku“.

Na filme spolupracovali scenáristka Katarína Moláková a dramaturgovia Phil Parker a Barbora Budinská, v neskoršej fáze aj strihač Marek Šulík, zvukový majster Dušan Kozák a hudobný skladateľ Martin Hasák. Slovenským producentom snímky je Peter Badač zo spoločnosti BFILM, ktorý s režisérkou spolupracoval už pri jej filme 39 týždňov, 6 dní. Koproducentmi snímky Bolo raz jedno more... sú plackartnyj a RTVS, poľská spoločnosťou Anima-Pol a poľská verejnoprávna televízia TVP. Tvorcovia projekt konzultovali a prezentovali na fórach ako Pitching du Réel v Nyone, Cartoon 360 v Lille alebo Euro Connection v Clermont-Ferrande.

Na podporu filmu, ktorý bude mať aj rozšírenú televíznu verziu, vznikol interaktívny vzdelávací projekt na stránke oncetherewasasea.com. 

Bolo raz jedno more... (r. Joanna Kożuch, Poľsko/Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 210 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 82 000 eur, vklad RTVS: 10 000 eur, podpora z Bratislavského samosprávneho kraja: 5 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: BFILM