Dokumentarista Miro Remo v rozhovore čísla prezrádza, že isté mantinely ho iritujú. „Nemám rád niektoré racionálne výhrady, zvlášť tie o nevhodnosti prekračovania hraníc. Myslím si, že chybou je, naopak, to, že sa pred hranicou stále príliš zastavujeme, bojíme sa ukázať, čo si myslíme, aj keď to bolí. Napadá mi, či náhodou nie sme chorí z toho, čo všetko v sebe držíme...“

Remov film Láska pod kapotou zvíťazil v sekcii domácich dokumentov na festivale Cinematik v Piešťanoch a bol jedným zo štyroch slovenských zástupcov v hlavnej súťaži tohtoročného karlovarského festivalu, ktorý sa výnimočne konal až koncom augusta. Hlavnú súťaž prvýkrát otvoril aj dokumentárnym filmom a odrazilo sa to aj na oceneniach. Zvláštnu cenu poroty si odniesla slovenská koprodukčná snímka Eriky Hníkovej Každá minúta života. Rozpráva o výchove dieťaťa a diskusie, ktoré vyvolala, takisto súvisia s hranicami a s otázkou, kam až môžu rodičia zájsť pri túžbe po dokonalom potomkovi. 

Recenziu na oba filmy, ktoré po uvedení v Karlových Varoch zamierili do distribúcie, nájdete v tomto čísle. Rovnako aj recenziu Správy Petra Bebjaka, ktorej sa darilo zaujať i za hranicami Slovenska, cestu k domácemu publiku však dráme o hrdinskom úteku z koncentračného tábora skomplikovala pandémia. Podľa Petra Bebjaka nám chýbajú hrdinovia, vďaka ktorým môžeme pochopiť, že aj my sa môžeme kedykoľvek zachovať hrdinsky, a on chcel v Správe takýchto „obyčajných“ hrdinov ukázať. Recenzujeme aj životopisný film o Emilovi Zátopkovi, pri ktorého osude sa dá takisto vo viacerých ohľadoch uvažovať o téme hraníc. 

Otázka, kde sú hranice lásky, bola jednou z tých, ktoré zaujímali Petra Kerekesa pri nakrúcaní filmu Cenzorka. S producentom a so spoluscenáristom Ivanom Ostrochovským sa nedali obmedziť tým, že film začal vznikať ako dokumentárny, a keď zistili, že ich tvorivému zámeru by ponúkol viac priestoru hraný film, nezľakli sa a spravili krok od dokumentu k hranej snímke. Cenzorka sa ako historicky prvý slovenský celovečerný film dostala do benátskej súťažnej sekcie Horizonty, navyše sa z festivalu v Benátkach vrátila s cenou za najlepší scenár. 

Prekračovať hranice sa už roky snaží aj Filmový festival inakosti. Jeho 15. ročník sa koná začiatkom októbra v Kine Lumière a organizátori si ako motív na plagát prehliadky zvolili občiansky preukaz ako symbol prepájania osobného so spoločenským. „FFi sníva o krajine, ktorá bude rešpektovať aj LGBTI+ ľudí ako plnohodnotných členov spoločnosti a kde budú môcť oni prežívať prvé lásky a objavovať seba samých bez zbytočného skrývania sa, obáv či strachu. Veríme, že FFi už bude vo svojich 15 rokoch hlasom, ktorý bude vypočutý,“ napísali organizátori festivalu, ktorý chce bojovať proti nenávisti a predsudkom prostredníctvom filmových príbehov. 

O desať rokov viac má časopis pre vedu o filme a pohyblivom obraze Kino-Ikon. Začal vychádzať pred štvrťstoročím a vychádza dodnes. Venujeme sa mu v téme čísla, v rámci ktorej Marek Urban uvažuje nad humanitnými vedami a o tom, ako prekračovať hranicu ľudského poznania. Poprajme Kino-Ikonu, nech sa mu to darí i v ďalšom štvrťstoročí jeho fungovania. 

Matúš Kvasnička