Martina Červenková

maliarka

Prvý film, ktorý mi pri slove obľúbený napadol, sú Jakubiskovi Vtáčkovia, siroty a blázni. Výber je to asi jasný – režisér-výtvarník a film, ktorý sa svojou farebnosťou, neviazanosťou a energiou ľahko vryje do pamäti. Neskôr sa začali vynárať spomienky na jemnejšie filmy. Solanov Kým sa skončí táto noc má špecifickú citlivosť a aj po takmer šesťdesiatich rokoch je podľa mňa dosť cool. Tichá radosť Dušana Hanáka je filmom, ktorý je každým pozretím bohatší.

Na škole som mala blízko k experimentálnemu filmu, dielam na pomedzí filmového a výtvarného, a preto mám zrejme najviac zafixované práve snímky, ktoré ma zaujali z formálnej stránky. Film Drak sa vracia Eduarda Grečnera ma vždy fascinoval prácou so zvukom a s hudbou – zvláštne šepotanie a nezrozumiteľné zaklínadlá v spojení s rytmickým bubnovaním dodávajú psychologickému námetu Dobroslava Chrobáka až mýtický charakter. Ťapákovu Nevestu hôľ nenazvem vyslovene obľúbeným filmom, no experimentovanie s formou je tu pre mňa výraznejšie než nedostatky a výsledkom je niekoľko naozaj jedinečných záberov. Do tretice spomeniem Barabášove Zvony pre bosých, kde zasnežená tatranská krajina nie je len pozadím pre skvelé herecké výkony, ale funguje ako kľúčový vizuálny prvok.

Z filmov posledných rokov ma komplexnosťou práce s obrazom a so zvukom (spolu aj proti sebe), asi najviac zasiahol dokument FREM Viery Čákanyovej. Vytváranie nových významov cez odchýlky a trhliny a spôsob, akým sa cez filmovú reč obracia na samotného diváka, sa mi v niečom spojil s vlastným premýšľaním pri tvorbe obrazov. Ekológia a posthumanizmus sú v jadre filmu, no zároveň akoby preň neboli úplne nevyhnutné – FREM je pre mňa unikátnym dielom.

Z kategórie „oddychoviek“ by som zvolila film Na krásnom modrom Dunaji Štefana Semjana, ktorý mi trochu lezie na nervy, no je absurdne dobovo vtipný. A nakoniec ešte Zlo od Petra Bebjaka – guilty pleasure, ktoré vlastne vôbec nie je guilty.