Vojna je prekročením hraníc etiky

Dokumentarista Pavol Pekarčík je jedným z režisérov filmu Zamatoví teroristi (2013), autorom dokumentárneho filmu Hluché dni (2019) i režisérom jednej z epizód televíznej série ŠtB: Prísne tajné. Od roku 2016 navštevoval obyvateľov Donbasu a sledoval, v akých podmienkach žijú a pracujú. Dnes sa na Ukrajinu vracia a opäť zostupuje „pod zem“. Z donbaských „baní“ sa presunul do charkovského metra, ktoré sa pre obyvateľov stalo nielen miestom prežitia.

Keď vzniká tento rozhovor, si doma v Košiciach, no veľa času tráviš aj na Ukrajine. Začnime však projektom Diera, ktorý si nakrúcal na Donbase už od roku 2016. V akom je štádiu?

Film s pracovným názvom Diera je pred dokončením. Trochu sa zmenil jeho námet a zmení sa aj názov, pretože pôvodne som zbieral materiál v zóne ovládanej separatistami. Dostali sme sa tam spolu s Ivanom Ostrochovským pred rokmi – z Ukrajiny, cez všetky frontové checkpointy. Divným spôsobom. S divnými bumážkami. V tom čase ma tam zaujali ilegálne malé bane. Dyrky sú v princípe len diery v zemi, ktoré si vykopali malé skupiny väčšinou čerstvo prepustených baníkov. Banský priemysel je totiž v Donbase v recesii. Veľké bane sa zatvárajú. A tak v krajine pribúdajú dyrky či kopanky. S jednou z takýchto malých skupín baníkov som chcel nakrúcať observačný dokumentárny film. Na týchto územiach sú však akékoľvek pravidlá veľmi fluidné – ilegálne dyrky tam byť môžu, no legálny dokumentarista nie. Tak sa stalo, že som už žiadnu ďalšiu bumážku od separatistov nedostal.

Prečo si sa vlastne na Ukrajinu vybral?

Nemám rád sterilné priestory. Mám rád, keď v krajine cítiť človečinu. Keď je tam blato. Zemiaky. Zafúľané tváre. Opadaná omietka. Hádky. Ľudskosť. Podaná pomocná ruka. Či pocit neistoty z neznámeho priestoru. „Stogramové“ poháre vodky… Toto všetko sa dá zažiť počas jednej krátkej prechádzky s rukami vo vreckách v ktoromkoľvek mestečku v Donbase. Myslím si, že to tam takto funguje už zhruba sto rokov, odkedy sa rozbehla divoká industrializácia tohto kúska krajiny a zbehla sa tam s vidinou dobrého platu kopa rozličných ľudí. Je zaujímavé sledovať, ako sa králi Donbasu, baníci, vyrovnávajú s poklesom záujmu o uhlie. Niekto ide montovať Krymský most, ďalší kope dieru na poli za mestom, ostatní ostávajú mysľou kdesi v socialistickom Sovietskom zväze. Poznáme to dobre aj u nás.

Spomínaš si ešte na svoju prvú myšlienku, na pocit z 24. februára?

Táto otázka mi pripomína scénu z nakrúcania v stanici charkovského metra. Naši hlavní hrdinovia, deti, sa hrajú na reportérov, ktorých vidia medzi lôžkami v metre denne desiatky. Pýtajú sa sami seba – tak detsky, hravo, so smiechom –, prečo reportérov vždy zaujíma prvý deň. Stále tá istá otázka. Oni sú v metre už osemdesiaty siedmy deň a nikto sa ich nepýta, aký bol druhý, piaty alebo ôsmy deň, každý je zvedavý len na ten prvý. Ale nie, asi každý z nás si pamätá na svoj pocit z 24. februára. Myslím si, že u mňa bude tento deň už navždy spätý s Ruskom, rovnako ako dátum VOSR, napadnutia Fínska alebo podpísania Molotovovho-Ribbentropovho paktu. Jednoducho „ruský svet“. Je mi Rusov ľúto, že majú také vedenie, ktoré chce, aby sme ich videli či pamätali si ich práve takto.

Bol si hneď rozhodnutý vrátiť sa na Ukrajinu? A aj ako filmár?

Samozrejme. Bolo to pre mňa aj pre mojich kolegov úplne samozrejmé.

Aký to bol návrat?

Bolo pre mňa veľmi ťažké pozorovať civilistov bojujúcich o prežitie. Je to boj aj v tých najbanálnejších situáciách, ako je cesta na nákup potravín či útek do bezpečia pred dopadajúcimi raketami po kratučkej chvíľke na cigaretu.

Donbas i vojnu na Ukrajine intenzívne mapuje aj fotograf a filmár Juraj Mravec. Obaja prinášate zábery a príbehy z vojnovej každodennosti, ktoré však ukazujú vojnu ešte intenzívnejšie a naliehavejšie ako drastické zábery z bojiska.

Každodennosť asi dokáže priblížiť vojnu tým, ktorí ju nezažili, najlepšie. Každý z nás si nabíja telefón. Deti sú doobeda v škole. Keď zostarne chlieb, kúpime si nový. Poväčšine nájdeme ráno neporušené auto tam, kde sme ho večer zaparkovali. Čo sa však udeje v mysli slovenského občana, keď si predstaví situáciu, že kým je v práci, jeho deti sa plazia z kuchyne do bezpečia pivnice? Alebo celkom jednoducho: čo sa udeje, keď týždeň nie je voda? Máte pre každý prípad napustenú vaňu? Ste zvyknutí sprchovať sa v teplej vode? Čo keď chcete ujsť z miesta konfliktu a po celodennom čakaní v rade vám natankujú 10 litrov? Čo sa s vami stane, keď sa staráte o imobilného príbuzného a počas bombardovania ho neviete zniesť do pivnice v paneláku? Pre toto je každodennosť silnejšia ako zábery z frontovej línie. Tam vojaci predsa len akoby mali svoj osud trochu vo vlastných rukách. Civilisti sú vo svojej každodennosti v plnom rozsahu vystavení náhodnosti, mechanickosti a odľudštenosti vojny.

A tak si protagonistov aj príbeh svojho nového filmu našiel v charkovskom metre.

Príbeh ľudí v konečnej stanici metra sa začal presne 24. februára. Vtedy sa tam ukrývalo pred dopadajúcimi ruskými raketami a vojakmi jazdiacimi po meste v obrnených vozidlách zhruba 2 500 ľudí. Asi dva týždne sa tam spalo na striedačku. Keď sme tam s Ivanom Ostrochovským prišli, prebývalo tam zhruba 1 500 ľudí, čiže už sa v priestore stanice dalo pomerne pohodlne spať. Záchodov bolo osem – to bolo na ten počet ľudí menej pohodlné. Keď sme odtiaľ niekedy v polovici júna odchádzali, bolo v metre stále 200 až 300 ľudí. Teraz ich je tam sto. Hlavným hrdinom je dvanásťročný chlapec Nikita. Pozorujeme jeho život, peripetie a hádam aj náznak nejakého vzťahu...

Opäť teda sleduješ deti vrhnuté do inej reality. Z tvojich skúseností – z Donbasu aj z Charkova – ako sa s ňou vyrovnávajú?

Vo filme bude vidno, že detstvo a bezstarostnosť sa nedajú zastaviť. Deti nepozorujú vývoj na fronte. Aj keď ich strašia explózie prenikajúce do metra, obavy sa o chvíľku rozplynú a začína sa naháňačka, skrývačka či hra, kto dlhšie vydrží nezasmiať sa. To, samozrejme, neznamená, že si so sebou nenesú nejaký typ traumy.

Ak niečo dlho trvá, príde istá forma zvyku. Sleduješ to aj ty u ľudí, ktorí zostali na Ukrajine a od februára žijú svoje životy poznačené vojnou? Spisovateľka Irena Brežná napríklad spomína, že ženy už na výbuchy a streľbu reagovali pomerne flegmaticky.

Sú rôzne typy ľudí. Niektorí si zvyknú, iní nie. Niektorí bývajú v paneláku, iní v stanici metra. No zvykáme si na všetko. V mestách blízko frontu neustále hučia sirény oznamujúce letecký poplach. Je to nepríjemný a silný zvuk, najmä ak ste niekde blízko sirény a snažíte sa zaspať. Postupne sa však organizmus vyčerpá tak, až zaspíte. Rovnako je to so zvukmi výbuchov. Človek sa naučí rozlišovať typy nebezpečenstva podľa zvuku. Keď je to ďalej, ostáva flegmatický.

Zhruba 60 ľudí u nás zomrie ročne na priechodoch – prestali sme preto prechádzať cez cestu? Zvykli sme si na to? Keď sa nadychujeme, sme zvyknutí na pocit, že na Slovensku zomrie ročne 6 000 ľudí len preto, že dýchajú mikročastice rozptýlené v ovzduší? Jednoducho, človek o tom vie a nejako si zvykne, lebo inak sa nedá. Nemá kde inde spať. Nemá kam ujsť.

S Jurajom Mravcom som sa rozprávala napríklad aj o „červenej nostalgii“ za časmi Sovietskeho zväzu: stretol ľudí, ktorým Rusi zbombardovali domy a oni aj tak verili viac ruskej propagande. Potom sa už naozaj nečudujeme, že ľudia žijúci v Rusku neveria svojim príbuzným z Ukrajiny, keď im hovoria o vojne. Zažil si aj ty niečo podobné?

Na Slovensku vôbec netušíme, aký rozmer má propaganda smerujúca na Rusov. Starší si to môžu pamätať z obdobia socializmu, ale aj tak si myslím, že naši propagandisti boli len slabým odvarom toho, čo je tam. V Donecku sa kontroluje každá informácia, ktorá sa vypúšťa smerom k obyvateľom: od ranného prehľadu správ v televízii až po komentovanie ceny vajíčok a presviedčanie, že je všetko v poriadku a sú lacné.

Neviem, či ide práve o červenú nostalgiu. Ide skôr o istotu, ktorú človek stráca. Jeden politik sa u nás pred rokmi snažil veľmi šikovne preraziť heslom „ľudia potrebujú istoty“. Máš pocit, že keď nás ruská propaganda nazýva zhnitým Západom a diablom a o vojne, ktorú vedie na Ukrajine, hovorí ako o svätej vojne, vojne dobra so zlom, je za tým len červená nostalgia? Máš pocit, že súčasná slovenská nacionálna pravica operuje červeným sentimentom? Skôr je to niečo, čo vyjadruje tekutosť tejto doby, to, že sa časť ľudí bojí globálne prichádzajúcich zmien. A propagandisti akéhokoľvek typu to využívajú. To je aj jednou z tém filmu, ktorý som začal nakrúcať v roku 2016.

Otázka, na ktorú je vždy zaujímavé počuť odpoveď: ako pracuješ so strachom?

Normálne, ako každý človek. Strach je nato, aby sme boli dlhšie nažive. Dôležité na prežitie v akejkoľvek situácii je mať aspoň trochu nacvičené „protokoly“, ako sa správať, aby z nej človek vyviazol živý. Keď sa niečo zomelie, deje sa to väčšinou veľmi rýchlo a práve vtedy by mala byť aspoň časť činností zautomatizovaná a reagovať na typ nebezpečenstva. A je jedno, či je človek šoférom malého fiatu, skialpinistom, alebo pri ňom práve niekto dostal infarkt a ide o minúty.

Na filme z Charkova spolupracuješ s Ivanom Ostrochovským, stretli ste sa už aj pri filme Zamatoví teroristi. Ako vyzerá vaša spolupráca teraz?

Ivan má za sebou vojenskú strednú školu. Je to odborník na podmienky reálneho ohrozenia. Bol chvíľu aj v Iraku, nie je to jeho prvá skúsenosť. Je mimoriadne pokojný pri čomkoľvek. Čiže spolupráca s ním je pre mňa už dlhé roky veľmi podnetná.

Táto vojna je extrémne pokrytá reportérmi z celého sveta. Pre väčšinu je, samozrejme, dôležité priniesť o nej svedectvo. Už od vojny vo Vietname sa hovorí, že vojny sa nebudú rozhodovať iba na bojisku, ale aj v televízii a dnes aj na internete. Aký je tvoj názor?

Mám pocit, že na internete sa rozhoduje len o voľbách. Rozmýšľal som, aký ročný zisk má Zuckerberg z Facebooku na Slovensku a či sa mu na to neposkladáme v nejakom crowdfundingu, ak ho na Slovensku na rok pred voľbami vypne. Myslím si, že krajine by to pomohlo. Ale všetky naozaj rozhodujúce veci závisia od toho, aké silné máme inštitúcie. Vypukla pandémia? Zachránia nás pred ňou lekári, ktorí budú ťahať polozaplatené nočné služby a starať sa o pacientov. Napadli nás? Statusom na Facebooku sa nedá odkloniť balistická krivka mínometného granátu. Zase tu rozhodne len inštitúcia.

Rozhodujúce je a všímať by sme si mali zdravie inštitúcií, aby nimi neprerastali „bratranci a sesternice“, ale aby tam robili kompetentní ľudia. Samozrejme, aj internet je dôležitý. Práve na ukrajinskej vojne vidíme, ako sa Ukrajine darí informovať o nej a komu je naklonená svetová verejnosť. Myslím si, že je to komplexnejšia vec a nedá sa zhrnúť do otázky, či o niečom rozhoduje televízia alebo internet.

Aké miesto v tom všetkom má umenie, film? Čo je pre teba najdôležitejšie aj v súvislosti s      pripravovanými filmami? Svedectvo?

Podľa mňa je hlavnou úlohou filmu aspoň trochu spomaliť tok informácií, ktoré sa na človeka valia. Je to niečo ako kniha. Absorbovanie trvá dlho, ale keď sa tvorcovi podarí zachytiť emócie, tak je vám ľúto, keď je koniec. Pre mňa je najdôležitejšie pochopiť nejako situáciu, v ktorej nie som doma, a pokúsiť sa ju nejakou zaujímavou formou zaznamenať. Niekedy sa mi to darí viac, niekedy menej. Pokojne to môžeme pracovne volať aj svedectvo.

V dokumentárnom filme ide vždy o hranice etiky, môžu sa posúvať, ale nesmú sa prekročiť. Ako je to pri nakrúcaní v realite vojny? Mal si takéto dilemy pri niektorých situáciách, záberoch?

Samotná vojna je prekročením hraníc etiky. Ak dilema spočíva v tom, či v nejakej krízovej situácii pomáham, alebo nakrúcam, tak som dilemy nemal. V takých situáciách je pre mňa film vždy druhoradý. Zároveň si stále myslím, že má väčšiu silu ukázať každodennosť človeka v odľudštenosti okolitého konfliktu. Surovosti vojny, ktoré sú za hranicou etiky, vnímavého človeka prenasledujú v mysli – prečo by mali ešte aj diváka?

Mariana Jaremková, filmová publicistka
Miro Nôta

Zvuk si všimnete, keď niečo nesedí

So smiechom vyťahuje jednu historku za druhou a s ľahkosťou približuje, ako rozprávať príbeh prostredníctvom zvuku. Na konte má vyše 70 titulov, medzi nimi Pink Floyd: The Wall, Casino Royale, Batmana či Harryho Pottera a Kameň mudrcov. Britský zvukový majster Eddy Joseph, ocenený BAFTA, bol vlani v Bratislave na podujatí Visegrad Film Forum.

Aj v slovenských kinách sa vlani premietal film C’mon, C’mon, v ktorom zahrali hlavné úlohy Joaquin Phoenix a Woody Norman ako chlapec, ktorý spoznáva okolitý svet prostredníctvom zvukov. S akým zvukom sa spája vaša prvá spomienka?

Na konci jednej prednášky na festivale v Portugalsku v roku 2014 som požiadal jej účastníkov, aby cestou von zo sály smerom k baru na pláži pozorne načúvali, čo tam vonku počujú. Pýtali sa prečo. Odpovedal som, že preto, lebo budú počuť veci, ktoré nikdy predtým nepočuli. Jeden mladý muž si teda nahral na svoj iPad, čo počul, a potom sa čudoval, čo všetko zachytil – tu brechal pes, inde sa vzďaľoval zvuk motora, pod tým znel vlak a všade na ulici bolo počuť ľudí. Povedal, že si nikdy predtým tieto zvuky neuvedomoval. Myslím si, že o tom to je. Súčasťou mojej práce je prinútiť ľudí počúvať. Ale aby som odpovedal na otázku, nemám žiadnu prvú konkrétnu zvukovú spomienku, ale už v začiatkoch svojej kariéry som pri čítaní scenára film počul. To je moja špecialita. Aj dnes, keď som už na dôchodku, si pri čítaní scenárov stále robím poznámky a vyberám zvuky. Každá scéna má svoj osobitý zvuk, a keď ho konečne nájdete, všetko do seba zapadne.

Diváci si pri pozeraní filmu zväčša uvedomujú zvuk oveľa menej než obraz. Deje sa to koniec-koncov aj v bežnom živote.

Zvuk si podľa mňa všimnete, keď niečo nesedí. Ak je v poriadku, vtedy si ho nevšimnete, jednoducho ho akceptujete. Nechcem, aby ma všetci velebili za ten či onen zvuk. Ale prekáža mi, keď za mnou ľudia chodia a hovoria mi, že konkrétny zvuk neznášajú, že znel zle a radia mi, ako som to mal spraviť správne.

Aký je váš vzťah k tichu vo filme?

Ticho je omnoho dôležitejšie, komplexnejšie než zvuk. Ak sa použije správne, je to brilantný nástroj. Svetlo a tieň sú vo zvuku nesmierne dôležité. Ak nič nepočujete, zatajíte dych. Ak to trvá dostatočne dlho, môžete počuť, ako vám bije srdce. Nahráva sa v priestore nazvanom anechoická komora. Tá je ako vysávač, ktorý vysaje všetok zvuk. Ak do tejto komory vojdete čo i len na minútu, začne vám byť fyzicky zle, pretože počujete veci, ktoré ste nikdy predtým nepočuli, počujete čistý zvuk. Je to strašidelné. Vo filme ho môžete využiť, ale nie nadlho. Je to fantastický efekt.

Ktorá časť práce na filme vás baví najviac – tvorba konceptu, nahrávanie, strih...?

To je rozsiahla otázka. Prvá vzrušujúca vec je už to, keď vám ponúknu prácu. Viem, znie to pochabo, ale je to tak. (smiech) Keď som v 80. rokoch začal robiť strih zvuku, nebolo veľa filmových príležitostí a trávil som veľa času bez práce. Pritom som mal ženu, hypotéku a tri deti, ktoré bolo treba živiť. Nikdy som nevedel, kedy príde nejaká práca, a keď prišla, bolo to úžasné. Keď sa presunieme k akcii, tak je to určite moment, keď nájdete ten správny zvukový efekt, to je nesmierne upokojujúce. A ako viem, že to je ten správny zvuk, ktorý bude znieť vo finále? Nemám ani tušenia! Jednoducho to viem. Je to niečo ako prieskum vo vlastnom mozgu, vďaka ktorému viete, keď je niečo správne. Preto si myslím, že veľa zvukových majstrov nie je dobrých, lebo sú mechanickí, pracujú ako počítač. Veľa mladých, ktorí chodia na filmové školy, sa učí, ako technicky používať stroje, počítače atď., ale to posledné, čo sú schopní urobiť, je nad všetkým premýšľať a zistiť, čo pre danú scénu potrebujú. Najviac ma asi baví sedieť v kinosále. Ale stále je tu ten strach, že niečo bude nesynchronizované, že sme to nezosynchronizovali perfektne. Na svoje filmy sa dívam s odstupom a stále premýšľam, čo som mohol urobiť lepšie.

Aká je vaša skúsenosť, pokiaľ ide o spoluprácu s režisérmi?

Niektorí režiséri – nebudem spomínať ich mená, najmä preto, že väčšina z nich ešte žije – nemajú žiadny koncept zvuku, až kým sa nedokončí. Vtedy zrazu majú nejaké námietky, ale keď sa ich vopred pýtate, ako by to chceli, neodpovedajú. Často to zdôvodnia tým, že sú zaneprázdnení. Jasné, sú zaneprázdnení, lebo ich zaujíma viac hudba než zvuk. Pre nich sú expertmi skladatelia. Koľkokrát ste však boli v kine na filme a pomysleli ste si, že hudba bola nevhodná?

Mnohokrát.

Presne, mnohokrát. A to je chyba režiséra, že nepovedal skladateľovi, že to nie je to, čo by chcel. Ako zvukový majster by ste mali mať dobrý vzťah so strihačom, ale nie vždy to klapne. Niekedy je strihač na míle ďaleko, na druhej strane oceánu. Každý film je iný. Ale keď sa bavíme o režiséroch, mal som naozaj šťastie, že som mohol robiť s Alanom Parkerom, ktorý bol fantastický a dovolil mi urobiť môj prvý veľký film. Dokopy som s ním urobil jedenásť filmov, reklamy a množstvo iných vecí. Mali sme spolu vzťah, ktorý sme budovali roky.

Ešte predtým, ako ste sa stali zvukovým majstrom, ste sa vraj venovali hudbe.

Keď som bol dieťa, písal som piesne a chodieval v Soho do Tin Pan Alley, kde bola mekka hudby, a snažil som sa tam preraziť so svojimi nahrávkami. Samozrejme, nemal som úspech. Raz som mal pohovor s manažérmi The Who a odmietli ma. Takže bol som niečo ako hudobník, ale nie veľmi dobrý.

Pomohlo vám to neskôr v profesii?

Samozrejme, aj keď som si to vtedy neuvedomoval. Všetko, čo som v živote robil, vlastne vyplynulo z príležitosti. Nikdy som si nemyslel, že budem robiť strih zvuku, myslel som si, že budem skôr na strane produkcie. Lenže na to, aby ste v tých časoch mohli byť v produkcii, ste museli byť v odboroch a ja som nebol. Takže som začal pracovať ako runner na filmoch, kde sa to nevyžadovalo. Potom prišla ponuka byť asistent strihu a ja som sa jej chytil. Lenže potom prišla do štúdia inšpekcia a ja som nemal preukaz. Boli dve možnosti, ako sa dostať do odborov – pracovať v reklame alebo v laboratóriách. Chemikálie mi „nevoňali“, tak som šiel do reklamy, kde však hľadali účtovníka. Za to, že som im za pol roka dal do poriadku účtovníctvo, mi dali možnosť praxovať u nich.

Odvtedy prešli štyri dekády. Ktorý z vašich filmov bol najväčšou výzvou?

Jednoznačne Malý Buddha s Bernardom Bertoluccim. Odporučili ma, keď potreboval nového zvukového majstra. Okrem jedného malého výletu do Ríma, aby sme prebrali potrebné veci, som bol celý čas u nás v štúdiu a snažil sa dať dokopy to, čo som od nich dostal. Nemal som žiadny kontakt s Bernardom až do momentu, keď sme robili prvotný mix. Prišli sme do Paríža, aby sme sa s ním mohli stretnúť. Keď k tomu konečne došlo, vymyslel si, že chce počuť zvuk cvrčka, ktorým sa film začne. Akurát že predtým nikdy nič také nespomenul. Na to, čo sme mali pre neho pripravené, sme mohli zabudnúť. Cvrček, ktorého sme našli, sa mu nepáčil. Absolútna agónia. Takýmto štýlom sa robil celý film. Až prišlo k príšernej roztržke. Počas nej všetci opustili sálu a my sme na seba kričali strašné veci, až kým Bernardo zrazu neskríkol: Ty tomu nerozumieš, ja som Talian! Začal som sa smiať a rozosmial sa aj on. Dodnes mám pre ten film vysoký tlak, lebo som počas jeho tvorby nemohol spať. Keď sme boli na konci a pustili si Malého Buddhu, Bertolucci si uvedomil, že je to akési vodové, riedke. A tak sme mu pustili to, čo sme mali namixované na samom začiatku. A to sa mu zrazu páčilo. Použili sme z toho asi 90 percent. Ďalšou nočnou morou bol film Stratení vo vesmíre Stephena Hopkinsa, ale nemáme toľko času, aby sme to poriadne rozobrali. (smiech)

Na záver jednoduchá otázka: Aká je vaša definícia zvuku?

Podľa mňa je to 50 percent filmu a vo svete mimo filmu tiež. Viete si predstaviť svet bez zvuku? Ja určite nie. Potrebujeme ho. Ak nepočujete – a je mi úprimne ľúto ľudí, ktorí nemôžu počuť –, ste stratení.

Zuzana Sotáková
foto: Visegrad Film Forum