Hviezda z trezoru

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Portrét. Jarmila Košťová (1969) Milana Černáka mal byť pôvodne pilotným dielom seriálu o úspešných slovenských ženách pre západonemeckú televíziu.

Portrétov žien medzi slovenskými non-fiction filmami, ale ani týždenníkovými šotmi veľa nenájdeme. Samostatné filmy venované konkrétnym ženským osobnostiam by sa v rokoch 1945 až 1989 dali porátať na prstoch dvoch rúk. Portrétov mužov či mužských kolektívov pritom vznikli stovky.

Pred rokom 1989 mali nárok na filmový medailón najčastejšie vzorné pracovníčky, úderníčky, hrdinky socialistickej práce, ktoré sa objavovali v náborových filmoch, aby prilákali záujemkyne o prácu napríklad v textilných fabrikách či v poľnohospodárstve. Z dejín kinematografie si spomíname aj na Uhrovu Učiteľku, skupinový portrét budúcich kaderníčok v Hanákovom Učení či – dosť atypicky – na trestankyňu v Sýkorovom filme Spoveď. Vzniklo aj niekoľko portrétov zdravotných sestier, športovkýň, umelkýň, spisovateliek a, samozrejme, portréty známych herečiek.

K portrétom celebrít možno zaradiť aj osemminútový film o televíznej hlásateľke Jarmile Košťovej od Milana Černáka. Portrét. Jarmila Košťová však nie je typicky profesijný portrét – záberov, kde je Košťová v televíznom štúdiu alebo na pódiu v úlohe konferencierky je vo filme menej než tých, čo zachytávajú jej súkromie, všedné aktivity či čas mimo pracoviska. Už z úvodných záberov je zrejmé, že Jarmila Košťová je nielen celebrita, ale aj „žena ako každá iná“: vidíme ju parkovať pred panelákom v bratislavskom Ružinove a počujeme ju identifikovať sa s anonymnými ženami na ulici. „Toto som ja,“ hovorí, keď kamera sníma peknú mladú ženu v obchode s textilom. „Aj toto som ja,“ zaznie pri zábere inej ženy s kyticou kvetov na trhovisku. „To som tiež ja,“ povie napokon, keď sa dívame na paniu, ktorá prišla do opravovne elektrospotrebičov s pokazeným mixérom. Jarmila Košťová je skrátka úspešná žena s výnimočným povolaním, no s celkom bežnými radosťami i starosťami: má málo času, jazdí na lade, ale v centre mesta nevie nájsť voľné parkovacie miesto. Má rada Toma Jonesa a pečie hovädzinu na prírodno podľa francúzskeho receptu, no v práci zažíva napätie, trému aj otupnosť. Strohé slušivé kostýmy zo štúdia vymieňa za nablýskané róby na večer. Možno by zvládla aj náročnejšiu prácu, no zostáva hlásateľkou, lebo diváci ju milujú. Vo voľnom čase sa učí so súkromným lektorom po francúzsky alebo sa prechádza so synom a s mužom v prírode. Z konferovania televíznych galavečerov vidíme len jej nástupy bez zvuku – mimiku, gestá, jemnú nervozitu a očarujúci, prirodzený úsmev.

Film Portrét. Jarmila Košťová má v sebe dômyselne namiešanú civilnosť, štipku hravosti aj istú mondénnosť. Nečudo, že bol zamýšľaný ako pilotný projekt objednávkovej série. Košťová je totiž v každom zábere nádherná ako modelka z katalógu a jej zamatový hlas v komentári má vždy dokonalú farbu aj tón. Film však napokon neskončil ako vývozný artikel. Jarmila Košťová, kedysi modelka i lúčničiarka, vyštudovaná etnologička a kunsthistorička, príležitostná herečka, módna redaktorka a napokon hlásateľka ovládajúca niekoľko svetových jazykov, takže ju nechávali moderovať aj veľké medzinárodné podujatia a galakoncerty, totiž v auguste 1968 z televízie vysielala protesty a výzvy proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy a po obsadení televízie vojakmi pokračovala v ilegálnom rozhlasovom vysielaní, ktoré organizoval jej manžel. Začiatkom normalizácie preto obaja prišli o miesto a Košťová na osemnásť rokov zmizla z obrazoviek.

Milanovi Černákovi sa vo filme Portrét. Jarmila Košťová podarilo zachytiť žiarivú hviezdu, no práve pre ňu jeho film nakoniec skončil v trezore.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ