Začiatok stránky, titulka:
Pokračovanie obsahu:
Denis Dobrovoda
režisér
Keď som rozmýšľal, ktoré filmy v tomto texte spomenúť, uvedomil som si, že sa mi výraz zásadné páči viac ako najlepšie. Tie zásadné sú totiž, aspoň v mojom prípade, asi trochu iné. Je dosť veľký rozdiel vyberať tie, ktoré na mňa v rôznych životných obdobiach mali najväčší vplyv, a tie, ktoré z nejakých objektívnych dôvodov považujem za filmovo najdokonalejšie. Preto začnem detstvom.
Prvým zásadným zážitkom v kine bol Leví kráľ, ktorý ma ako šesťročného rozplakal tak veľmi, že smútok zo smrti Mufasu prekryl aj záverečný obligátny triumf dobra nad zlom. Navyše sa mi páčila Nala a dodnes sa mi zdá, že na nej niečo je. Rozplakal ma aj E. T. – Mimozemšťan a Spielberg mal na mňa vplyv aj v nasledujúcom období, keď som na VHS dookola pozeral druhý a tretí diel Indianu Jonesa. Úspešný boj jednotlivca s nacistami, navyše podaný s humorom, sa mi zdal nasledovaniahodný. Určite aj preto mám ešte dnes k Spielbergovi a jeho schopnosti pracovať s diváckymi emóciami rešpekt.
Na strednej škole sa u mňa začal prerod z detsky nekritického vnímania filmov k snahe objavovať niečo hlbšie ( samozrejme, aj v snahe pôsobiť intelektuálne ). Absolútne zlomový moment prišiel asi v pätnástich, keď som na prázdninách u babky v utorok asi o jedenástej večer zachytil na STV2 vysielanie Solarisu. Film som náhodou zapol, keď bol už takmer v polovici, a síce som nerozumel zápletke, ale unikátny jazyk, s akým som sa nikdy predtým nestretol, ma úplne uchvátil a napriek totálnemu nepochopeniu som Solaris v úžase dopozeral. Nasledoval Stalker, začiatok pravidelného sledovania STV2 a prvé návštevy klubového kina. Ešte v tom istom roku som videl Sladký život . A začiatok čítania o filmoch a záujmu o tie kontroverzné, samozrejme, viedol aj k stiahnutiu filmu Saló alebo 120 dní Sodomy, ktorý ma dosť šokoval, a teda bol asi takisto zásadný .
Potom som už film vnímal ako niečo, čomu by som sa možno mohol aj v nejakej (v tom čase neznámej) forme raz venovať. Prešiel som rad radom veľké množstvo diel, ktoré kritici považujú za najlepšie – niekedy pre mňa boli zásadné, niekedy menej. V posledných rokoch mal na mňa ako filmára vplyv Werner Herzog napríklad s Krajinou ticha a tmy a Stroszekom, Jasudžiró Ozu s Tokyo Story, Raz dva Edwarda Yanga, Asif Kapadia s filmami Senna a Amy, Robert Bresson a jeho A čo ďalej, Baltazár alebo Blade Runner Ridleyho Scotta. Z nemých boli pre mňa jednoznačne zásadné filmy Napoleon od Abela Gancea, Muž s kinoaparátom Dzigu Vertova a veľa, veľa ďalších. Ale na tých sa asi s väčšinou filmárov a filmáriek celkom zhodneme.