Mária Kráľovičová

Mária Kráľovičová

(7. 6. 1927 – 5. 12 2022)

Mária Kráľovičová bola v niečom podobná kráľovnej Alžbete, a to nielen vysokým vekom, ktorého sa dožili. Podobne ako väčšina britských občanov si ani veľká časť Slovákov nevie spomenúť na časy, keď v slovenskom divadle nefigurovala. Prvá dáma Slovenského národného divadla zomrela vo veku 95 rokov 5. decembra 2022.

Narodila sa 7. júna 1927 v obci Čáry a k svojmu záhoráckemu pôvodu sa hrdo hlásila. Kariéru začínala ako osemnásťročná v Komornom divadle v Martine. Neskôr herectvo študovala na bratislavskom konzervatóriu v rokoch 1947 až 1950. Už počas štúdia sa stala členkou prvej scény. Na doskách Slovenského národného divadla, v ktorom sa začala objavovať od roku 1948, pôsobila neuveriteľných sedemdesiatštyri rokov. Členkou Činohry SND bola až do januára 2022. „Pre mňa je sviatočný deň, keď môžem stáť na javisku. Aspoň stáť, minulá sláva a počiny sa nerátajú. Lebo u herca platí len ten moment TERAZ. Jednoducho verím v silu umenia,“ hovorievala. A práve táto sila jej dávala znovu a znovu energiu predstúpiť večer pred publikum.

Neskôr, keď jej herecké umenie presiahlo divadelnú scénu, sa začala objavovať aj na televíznych obrazovkách. Spolu s kolegom Elom Romančíkom si v roku 1957 zahrali v historicky prvej slovenskej televíznej inscenácii Dovidenia, Lucienne. Pre Mladú frontu opísala Kráľovičová herectvo ako povolanie, ktoré „sa musí prelínať do súkromného života. (...) Človek denne prežíva osudy iných. Viac hodín zo dňa vlastne žijeme cudzie životy. Preto sa ľahšie dokážeme vžívať do situácií druhých. Ospravedlňujeme ich chyby a omyly, pretože sme ich na javisku mnohokrát prežívali. Ale na druhej strane potrebujeme asi ešte viac než ľudia iných profesií rodinné zázemie, pochopenie detí i životných partnerov. Aspoň o tom snívame.“ Manželom Kráľovičovej bol básnik, spisovateľ a novinár Miro Procházka, s ktorým prežila viac ako päťdesiat rokov. Od roku 1976 bola členkou KSČ a ku komunistom sa hlásila aj po revolúcii.

Mária Kráľovičová si počas dlhej kariéry pripísala na konto množstvo významných ocenení, ako napríklad hneď vo svojej prvej hereckej sezóne ako talent roka na prehliadke Divadelná žatva v Prahe (1946), ďalej titul zaslúžilej umelkyne (1967), národnej umelkyne (1979) či umiestnenie svojho mena na Chodníku slávy pred Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava. Získala i medailu prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry (2012), ako aj Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia (2014).

Režisér a herec Martin Huba o talentovanej herečke na poslednej rozlúčke vo svojom príhovore povedal, že v Márii Kráľovičovej odišla herečka, ktorá „sa dotýkala hviezd a pritom stála na zemi“. Jeho kolega Roman Polák pripomenul, že pani Kráľovičová prežila nádherný život. Bola jedna z posledných, ktorá za svojho života zažila množstvo významných ľudí z divadla, o ktorých sa dnes učia mladí ľudia v školách. Bola vždy plná energie, radosti a životného optimizmu. Podľa filmovej režisérky, scenáristky a spisovateľky Evy Borušovičovej zostáva Marína Kráľovičová pre kultúrne dedičstvo národa ikonou, nesmrteľnou prvou herečkou televízie, hviezdou divadla, filmu aj rozhlasu. „Pre tých, ktorí ju poznali osobne, zostane navždy inšpiráciou, ako byť optimistická, noblesná a vľúdna.“

Svojím všestranným umením, skvelými výstupmi, ktoré vytvorila v divadle, vo filme i v televízii, zasiahla viaceré generácie divákov. Vytvorila takmer päťsto postáv. Za všetky divadelné úlohy spomeňme Salome v inscenácii Herodes a Herodias, Širínu v Hikmetovej Legende o láske, dievča v Piesni našej jari, Amáliu v Schillerových Zbojníkoch, Elmíru v Tartuffovi, grófku Chlestovovú v Gribojedových Útrapách z rozumu. Ako osemdesiatpäťročná si zahrala postavu Cissy Robsonovej v divadelnej hre Ronalda Harwooda Kvarteto, ktorá pomyselne prepájala operu s činohrou. Svoj operný debut zažila ako Excelencia Hardeggová v Lehárovej Zemi úsmevov (2015).

Vo filme debutovala v Bielikovej budovateľskej Priehrade (1950), Peter Solan ju obsadil do prvej slovenskej filmovej detektívky Muž, ktorý sa nevrátil (1959), účinkovala v komédiách Jána Lacka Skalní v ofsajde (1960) a Výlet po Dunaji (1962), v Ivanovovi (1963) Jozefa Budského a Eva Borušovičová ju obsadila do snímky Vadí nevadí (2001). Oveľa viac príležitostí dostala Kráľovičová v televízii a rozhlase.

Mária Kráľovičová zanechala v slovenskej kultúre jedinečnú stopu. Jej oslava života ostáva pre nás inšpiráciou.

Soňa Valentová

Soňa Valentová

(3. 6. 1946 – 10. 12. 2022)

„Soňa, ty si taká zakliata princezná, máš na očiach smútočný závoj,“ vravel mladej adeptke herectva jej pedagóg Ladislav Chudík. Soňa Valentová patrila k najobsadzovanejším slovenským herečkám a svoj pôvab prepožičiavala často komplikovaným charakterom. Na doskách prvej scény, ktorá ju charakterizovala ako „krehkú pôvabnú dámu, nezabudnuteľnú tragickú heroinu – presvedčivú v drámach, spontánnu a hravú v komédiách“, strávila vyše päť dekád. Zomrela vo veku 76 rokov.

 „Bola to veľmi vnímavá charakterová herečka a dodnes ma mrzí, že príležitostí na spoluprácu nebolo viac,“ povedal o Soni Valentovej pre Film.sk režisér Dušan Trančík, ktorý ju obsadil do jednej z úloh v Koncerte pre pozostalých (1976). „Pravda, je to ozaj dávno a boli sme mladí. Film, ktorý napísal Tibor Vichta, bol zároveň mojím debutom. Soňa v ňom hrala mladú ženu, ktorý prišla na pohreb otca-generála z Moskvy. Predstavovala prvú generáciu sovietskej buržoázie, ktorá sa narodila hrdinom druhej svetovej vojny. Chceli sme priblížiť spoločenskú vrstvu povstaleckých detí, ktoré  v budúcnosti zohrajú, ako napríklad dnes, nemalú úlohu v politickom pokrytectve Ruska. Soňa predstavovala distingvovanú, ale zároveň neurotickú ženu a spomínam si, že svoj part odohrala skvele. Vzal som prvú dobrú, ktorú zahrala,“ spomínal Trančík.

V tom čase mala už Soňa Valentová za sebou štúdium herectva na VŠMU, zoznámenie sa a svadbu s režisérom a častým spolupracovníkom Pavlom Hasprom, takmer desaťročné pôsobenie na doskách prvej scény, niekoľko desiatok televíznych úloh aj filmový debut v Kladive na čarodějnice (1969) Otakara Vávru. Nahá scéna prispela k jej statusu sexsymbolu. Ďalšou výraznou úlohou v jej filmografii je chamtivá macocha v Jakubiskovej Perinbabe (1985). „Bála som sa, že keď hrám  zlú macochu, svojim detským priateľom (získala si ich početnými úlohami princezien – pozn. red.) sa znepáčim. No ich naozaj zaujímalo najmä to, ako som letela na perine a spadla do smolného jazera a či to naozaj bola smola a či som sa nebála padať z takej výšky,“ spomínala Valentová v autobiografii Prelet nad životom.

Z jej divadelných úloh spomeňme Salome vo Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias (1970), Ximénu v Cidovi (1972) Pierra Corneilla, Smrť v muzikáli Na skle maľované (1974), Cordéliu v Shakespearovom Kráľovi Learovi (1975) alebo Slepé dievča v Kováčikovej Krčme pod zeleným stromom (1976). Excelovala aj ako Elsa v hre Jany Kákošovej Sto hodín do zatmenia (1978), Grušenka v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch (1981), Tatiana v Gorkého Meštiakoch (1982), Kristína v Strindbergovej Slečne Júlii (1986), Slúžka v Lorcovej Krvavej svadbe (1987) či Lady Elisabeth v Karvašovom Zadnom vchode (1987), ale aj ako Bjeta Šálinka v Tajovského Ženskom zákone (1996) v Hasprovej réžii po záhorácky, ako vrchná sestra bažiaca po moci v Prelete nad kukučkiným hniezdom (1998) či ako Lýdia Ivanovna v Anne Kareninovej (2009). V rozlúčkovom medailóne na webovej stránke SND vyzdvihli z jej televíznych úloh napríklad titulnú postavu v Beatrice Cenci (1968), Lavíniu v trilógii Smútok pristane Elektre (1971), Nilu v Bubeníčke (1973), Hanu v Trasovisku (1974) alebo Robertu v Americkej tragédii (1976).

Vo filme dostala príležitosť ako manželka strážmajstra v podaní Radoslava Brzobohatého v Nočných jazdcoch (1981) Martina Hollého, Karel Kachyňa ju obsadil po boku Karla Heřmánka do filmu Kam, pánové, kam jdete? (1987), účinkovala aj v snímke Jiřího Weissa Marta a já (1990), Vladimír Michálek jej zveril úlohu lekárky v dráme Zapomenuté světlo (1996), po boku Jürgena Prochnowa si zahrala v trileri Oko ve zdi (2009). Popri Kladive na čarodějnicePerinbabe patrí k jej najvýraznejším filmovým úlohám vychovávateľka v ústave pre mentálne postihnutých v snímke Filipa Renča Requiem pro panenku (1991). „Film bol dvojnásobným debutom – Filipa Renča aj kameramana Juraja Fándliho. A od oboch som na pani Soňu počul iba chválu a vďaku za to, že im veľmi pomohla. Bola vlastne filmársky najskúsenejšou osobou z celého štábu, okolo nej mladé, začínajúce dievčatá, pre Aňu Geislerovú aj Báru Hrzánovú to boli takisto debuty a pani Soňa ich ľudsky aj profesijne všetky usmerňovala. Filip sa o nej vyjadroval s úctou a charakterizoval ju ako absolútnu profesionálku,“ povedal pre Film.sk dramaturg Renčovho filmu Jan Gogola starší. „A vnímali sme ju aj ako nádhernú ženu. S tajomstvom, ktoré vychádzalo z jej očí a tváre.“

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Václav Polák – Perinbaba (1985)