Romantické komédie, toxický patriarchát a štipka nádeje

Po dvoch pandemických rokoch poznačených zavretými kinosálami a odkladaním premiér malo publikum v roku 2022 možnosť vidieť v kinách 13 celovečerných hraných filmov nakrútených vo výlučne alebo v majoritne slovenskej produkcii, jeden paritný slovensko-český film a 11 filmov, kde bola slovenská strana zastúpená minoritne. Tieto údaje sa už približujú k číslam z predpandemických čias a vyzývajú formulovať aj zopár téz o trendoch v slovenskom filmovom priemysle.

O zdravom fungovaní kinematografie svedčí aj jej žánrová pestrosť, možnosť vybrať si spomedzi mainstreamových titulov i artových snímok či schopnosť zacieliť na čo najširšie divácke spektrum. Tohtoročné slovenské filmy – hoci s výdatnou pomocou minoritných koprodukcií – tento predpoklad v podstate napĺňajú. Nájdeme medzi nimi komédie aj filmy načierajúce hlbšie do histórie, nechýba psychologická dráma, rozprávka, detský film, gangsterka, triler. Viaceré snímky majú za sebou úspešné festivalové turné.

Každý deň budú vraj Vianoce...

Vlani ovládli slovenské kiná najmä filmy zábavného či únikového charakteru, napríklad romantické komédie. Po uvoľnení protipandemických opatrení zavítal do kín okrem vianočnej „evitovky“ V lete ti poviem, ako sa mám v réžii Marty Ferencovej aj zľahka oneskorený Šťastný nový rok 2 – Dobro došli Jakuba Kronera. V máji ich napokon doplnil debut českého režiséra Jakuba Machalu Láska hory prenáša.

Film V lete ti poviem, ako sa mám sedí na zjednodušenom pôdoryse britského vianočného hitu Láska nebeská (2003), no chýba v ňom generačná rôznorodosť: deti sú len figurantmi a jediná príslušníčka staršej generácie sa ocitá v stereotypnej role babky babysitterky a kuchárky. Premiér sa tu nezaľúbi, naopak, opúšťa ho manželka, vidíme aj rozchod jednej z ústredných manželských dvojíc, ďalšie však svoju lásku utužujú. Základné posolstvá sú jasné: občas stojíme svojej láske v ceste sami, klamstvá veci komplikujú a väčšinu problémov s pomocou priateľov zvládneme. Keby postavy podchvíľou netancovali do rytmu nediegetickej hudby a keby sa ich charaktery nevyvíjali tak prosto, ako keď obraciate kartičky pexesa, mohol by tento film spríjemniť vianočný večer aj rozmaznanejšej diváčke či divákovi.

Filmu Šťastný nový rok 2 uvedenie na konci marca veľmi neuškodilo, dal sa totiž chápať ako first moment inzerát na dovolenku v Chorvátsku: odohráva sa v nablýskanom hoteli, ktorý manažuje jedna z postáv a kde sa chystá svadba ústrednej dvojice. Načrtáva aj vzťahy staršej generácie (tá pripláva do letoviska na luxusnej jachte), charakterom však najviac pripomína produktové video s atraktívnymi lokáciami a so slušivými kostýmami. Po slede komplikácií, zauzlení a viac či menej vtipných situácií sa všetky postavy upracú tam, kde ich scenáristi potrebujú mať, a Šťastný nový rok 2 sa končí tak, ako sa na romantickú komédiu patrí: sobášom.

Podobnú zápletku ako Šťastný nový rok 2 má film Láska hory prenáša. Neodohráva sa síce v chorvátskom, ale v tatranskom hoteli (tak ako Šťastný nový rok z roku 2019), no aj tu sa chystá svadba. Film, našťastie, osviežujúco pracuje s filmovou naráciou, vracia sa v čase, strieda perspektívy a dokonca využíva priam marivauxovskú zámenu postáv. Tvorcom sa napriek ošúchanej zápletke darí vyhýbať stereotypom a šikovne pracovať s pomerom nadsádzky a uveriteľnosti. Je preto škoda, že divákov pritiahli do kín najmä prvé dva filmy, kým Láska hory prenáša nimi prešla takmer bez povšimnutia. Ostáva dúfať, že ju čaká aspoň úspešná televízna cesta.

K vianočným filmom možno zaradiť aj rozprávku Mariany Čengel Solčanskej Zakliata jaskyňa, postavenú na skĺbení motívov z viacerých klasických rozprávok. Plusom scenára sú aktívne ženské postavy – najmä jedna z dcér soliara, ktorú nevedie túžba po láske, ale po vyššom dobre, ale i chamtivá kráľovná-macocha, ktorá, naopak, neváha drancovať krajinu v záujme sebeckých chúťok. Mínusom sú ploché mužské postavy a pokrivkávajúca logika zbierania soli z potoka, ktorá, žiaľ, narúša uveriteľnosť celého rozprávkového univerza. S výnimkou niektorých naozaj zle nakrútených scén (pád princa do jazera, skok vlčice za ním, lov hlucháňa) si však Solčanská s rozprávkovým žánrom poradila lepšie než v Láske na vlásku (2014). K rodinným filmom vhodným pod vianočný stromček prirátajme aj minoritnú detskú Čiapku a Cirkus Maximum, ktorý sa pokúsil nadviazať na úspešné televízne produkcie z čias socializmu.

Po smiechu býva plač

Kým nad množstvom vianočných filmov v popandemickom období sa dá zhovievavo pousmiať, pri nevianočných komédiách môže úsmev na tvári na chvíľu aj zamrznúť.

Predstavenie dolnozemských Slovákov prostredníctvom filmu Vitaj doma, brate! síce prináša do slovenskej kinematografie viacero neopozeraných tvárí, no množstvom balkanizujúcich klišé, ktorými režisér obostiera postavy, je skôr hlučným vtrhnutím našich vlastných predstáv o vojvodinských Slovákoch na ich kultúrne územie. Nechcene zaujímavým momentom filmu, profilujúceho sa ako dedinská komédia, je jeho prevrátenie sa do takmer psychologickej drámy v dôsledku odhalenia mimomanželských rodinných väzieb a následnej smrti otca hlavnej ženskej postavy.

Ani Stand up, voľne inšpirovaný príbehom istého slovenského komika, vlastne nie je komédia – skôr mapuje mentalitu egocentrického, emocionálne nezrelého štyridsiatnika. Navyše, z pár javiskových výstupov hlavného hrdinu i z fragmentov čísel skutočných slovenských standupistov môže byť človeku skôr úzko než radostne. Film zachraňuje len postava americkej tínedžerky Julie, ktorá síce – a právom! – stratí ilúzie o slovenských chlapoch (vrátane vlastného strýka), no znova nájde cestu k svojej mame, hoci tá ju pre kariéru zanedbávala.

Najnovší slovenský komediálny prírastok, Superžena Karola Vosátka, vznikal dlhých desať rokov a je to na ňom aj vidno. Nie na technickej stránke, tá je uspokojivá, s vyblýskanými obrazmi Tomáša Staneka a Petra Bencsika, skôr na uchopení témy: šesť scenáristov, mužov, ponúka publiku svoju predstavu Ženy. Asi neprekvapí, že má najčastejšie podobu sexuálneho objektu, pseudovampa, potvory či karikatúry pornohviezdy. Humorom hodným temných deväťdesiatych rokov a rámcom, ktorým je nakrúcanie paródie pornofilmu, sťahuje ku dnu aj dve o triedu lepšie poviedky Jozefa Kolejáka a Petra Kolečka. Zatiaľ sa zdá, že u divákov, odchovaných dennými televíznymi seriálmi, by tento film mohol mať úspech...

Istý pôvab, naopak, nechýba romantickej gangsterke Rasťa Boroša Čierne na bielom koni. Film využíva estetiku zľahka nostalgických farbotlačových pohľadníc a s takmer tarrantinovským humorom načrtáva príbeh dvoch regionálnych gaunerov z Rimavskej Soboty, ťahajúcich sa za prsty s Lučenčanmi i s dvoma českými votrelcami a ich naivným „bielym koníkom“. Aj v tomto filme sú ženy spodobnené stereotypne – jedna ako femme fatale a druhá ako mačička na hladkanie, no treba uznať, že figúrkovitosťou sa tu vyznačujú aj mužské postavy. Druhý plán však filmu dodáva irónia a najmä hyperbolizované, no presné vykreslenie mimoriadne rozšírených ľudských slabostí, čím Čierne na bielom koni vnáša do pomerne tristného obrazu slovenských veselohier cennú štipku lokálneho aj univerzálneho korenia.

Pre poriadok už len dodám, že medzi komédiami minulý rok preblysol aj tvorivo takmer výsostne český Indián s Karlom Rodenom v hlavnej úlohe.

Na vážne témy: toxická maskulinita, politický útlak a dva malé veľké filmy

Spomedzi umelecky ambicióznejších filmov sa hneď dva dotýkajú problému systémového násilia na ženách. Film Piargy českého filmára macedónskeho pôvodu Iva Trajkova sa otázke venuje skôr nevdojak, prostredníctvom súčasnej reinterpretácie predlohy Františka Švantnera. Svetlonoc Terezy Nvotovej, naopak, jasne ukazuje vzburu dvoch mladých žien proti toxickému patriarchátu na slovenskom vidieku. Oba filmy si už stihli vyslúžiť žánrovú nálepku folkhororu, a hoci majú viacero spoločných prvkov, ich orientácia je protichodná: Piargy svojou historizujúcou ornamentálnosťou násilie na ženách estetizujú a konzervujú, Svetlonoc sa proti nemu otvorene búri. No kým Piargy drží pohromade dôsledne vystavaný scenár, Svetlonoc má v príbehu až priveľa medzier, okyptených či nespoľahlivo vedených línií, ktoré jej celkové vyznenie podkopávajú. Napriek tomu sa zdá, že medzinárodné festivaly, ale i domáce publikum preferujú práve pohľad Terezy Nvotovej pred novým čítaním Švantnera, ku ktorému Trajkovovi dopomohla – prekvapivo – žena, scenáristka Jana Skořepová.

Vážnu tému spracúva aj tlmená historická dráma Kryštof Zdeňka Jiráskeho. Zachytáva prízračnú atmosféru šumavského pohraničia na začiatku 50. rokov 20. storočia, keď počas akcie K štátna moc za jedinú noc rozmetala väčšinu mužských rádov. Skrz introvertnú, mĺkvu postavu Kryštofa, ktorý nielenže ašpiruje na mníšsky život, ale je aj prevádzačom tých, čo utekajú za slobodou, kreslí skôr minimalistický, hoci v detailoch nie vždy presvedčivý portrét jednej z tvárí československých dejín.

Minimalistický základ má aj nový film Juraja Lehotského Plastic Symphony, ktorý rozohráva zápas medzi túžbou po úspechu a umením nájsť uspokojenie v zdanlivo malých veciach života. Významnú rolu vo filme hrá krásna, otvorená tvár poľského herca Bartosza Bieleniu, ktorý stvárňuje violončelistu Matúša, ale aj reálne a zároveň symbolicky nízky vzrast hrdinovho nevlastného brata, schopného napriek hendikepu žiť svoj malý život plnšie ako Matúš, hoci ten na istý čas dosiahol to, čo dnešná spoločnosť definuje ako úspech.

Obeť Michala Blaška sa zasa vyznačuje čistotou a úspornosťou rozprávania i filmárskeho štýlu. Zároveň je vzácnym príkladom slovensko-českého filmu, ktorý v sebe nesie ozvenu kina morálneho nepokoja. Obeť necháva hlavnú postavu, ukrajinskú imigrantku usilujúcu sa získať české občianstvo, nielen utajovať pravdu o zranení syna, ale mení ju aj na nástroj v rukách populistov. Film otvára hneď niekoľko tém – rasizmus v súčasnej spoločnosti, etiku sebazáchovného konania v hraničnej situácii, ale i otázku viny, neviny či občianskej „bezúhonnosti“. Oba filmy, Lehotského i Blaškov, patria spolu s minoritnou koprodukciou Správa o záchrane mŕtveho Václava Kadrnku k tomu najlepšiemu z minuloročnej úrody domácich filmov.

A aby bol obraz úplný, pripomeniem aj minoritné koprodukcie, ktoré dokresľujú pestrosť tém aj štýlov minuloročných filmov: Buko Alice Nellis spracúva tému starnutia a vyrovnávania sa so stratou i strachom, Slovo Beaty Parkanovej je ďalším zdanlivo malým retrofilmom o hodnotách, etike rozhodovania a pokusoch žiť v pravde, temné tóny zase prináša historický Arvéd Vojtěcha Maška i formálne prepracovaná Tieňohra, psychologická dráma s prvkami trileru v réžii Petra Bebjaka.

Zhrnuté niekoľkými slovami: slovenská kinematografia na tom v roku 2022 nebola vôbec zle. Vďaka komédiám (mimochodom, až pričasto zobrazujúcim pitie alkoholu) však pomáhala v prvom rade unikať pred realitou... Vážnejšie filmy naznačujú ďalšie oblasti, kde má naša spoločnosť problém – v dvoch z nich sa zrkadlia súčasné impulzy z ultrakonzervatívnej časti politického spektra, obávajúcej sa žien, inakosti i slobodného zmýšľania, iné ukazujú, že sa stále potrebujeme vyrovnávať s minulosťou aj s morálnymi dilemami, pred ktorými sa ocitáme.

Niektoré filmy, našťastie, dávajú aj štipku nádeje, že to nejako zvládneme. O rok vám možno poviem, či je to naozaj tak.

Mária Ferenčuhová
foto: nutprodukcia, ARYTMIA, Fulfilm/Jan Mihalíček, Karel Cudlín