Pasolini 100

Pasolini 100

Roma racconta Pasolini. Celý rok na neho spomína nielen Rím. Pri príležitosti 100. výročia narodenia tohto spisovateľa, básnika, publicistu, maliara, scenáristu a režiséra sa v Taliansku stále koná mnoho retrospektívnych podujatí. Rozpráva sa o ňom, je všade prítomný. Jeden z najvplyvnejších intelektuálov 20. storočia zanechal v talianskej kultúre svojou všestrannosťou, kontroverziami, myslením či víziami pozoruhodne živý, stále aktuálny odkaz.

„Všetko je sväté.“ V prírode nie je nič prirodzené ani zavrhnutiahodné. Svätosť je zároveň prekliatím. Neexistuje bez rozporu a škandálu. Pasoliniho fascinovala tajomná posvätnosť archaického a religiózneho sveta spodiny, najchudobnejších z okraja spoločnosti, ktorý ostro kontrastuje s konzumným, racionálnym, sekulárnym svetom buržoázie. Citát múdreho kentaura Cheiróna z úvodu Pasoliniho Médey (1969) aj preto zastrešuje unikátny trojjediný výstavný projekt viacerých rímskych múzeí a galérií. Motívom, ktorý prepája hlavnú trojicu výstav, je obraz tela (autora), korpus diela, telesnosť, figuratívnosť (v kontexte myslenia Ericha Auerbacha), ako aj praktiky ich podriaďovania, normalizácie, „liečenia“.

Podľa zamerania prvej z výstav, nazvanej Poetické telo, neexistuje básnik, ktorý by bol tak deklaratívne telesný, tak stelesňoval svoje slovo ako Pasolini (zúrivosť výsmechu). Mnohé fotografie z tlače či nakrúcania (obhliadky na zanedbaných perifériách Ríma) svedčia o tom, ako vlastným telom odporuje konvenciám a štandardizácii, ktoré chcú ovládnuť inakosť, nekontrolovateľné formy erosu („svätosť reálneho“). Vidiace telo, z hľadiska Pasoliniho eklektizmu vizuálne najpozoruhodnejšia výstava, diváka ohuruje jeho rozhľadom v dejinách umenia a vo filozofii, inšpiráciami (Giotto, Masaccio, Bacon, Klossowski, Foucault) pri koncipovaní figuratívnosti, expresivity či podvratnosti vo vlastnej tvorbe. Projekt Politické telo vyznačuje jeho vyhrotenú spoločenskú angažovanosť v posledných rokoch života, ako aj rôzne podoby dialógu, ktorý s ním vedú súčasní vizuálni umelci. Výstava sa obzvlášť zameriava na rok 1975, keď kulminovala Pasoliniho umelecká i žurnalistická aktivita, v ktorej vyhrocoval svoje provokatívne polemiky a obžaloby rôznych centier moci (štát, cirkev) – v množstve rozhovorov, článkov, rôznych mediálnych či konferenčných vystúpení sa dotýkal hlavne citlivých tém každej súčasnosti (potraty, homosexualita, rozklad tradícií, konzum masovej kultúry).

Na projekt PPP 100 boli a sú naviazané (nielen v Ríme) ďalšie výstavy, predstavenia, filmové prehliadky a prednáškové cykly. Najvýraznejším suplementom je štvrtá rímska výstava Pasolini maliar, ktorá sumarizuje jeho maliarske dielo od začiatku štyridsiatych rokov a zároveň kontakty s dobovou talianskou výtvarnou scénou (Carrà, Guttuso, Morandi a i.). Dialogická prepojenosť výstav, dych vyrážajúca koncentrácia diel, archívnych dokumentov, objektov, najrôznejších (jeho i o ňom) mediálnych výstupov, vytvára komplexný obraz tela umelca v pestrej škále jeho polôh, od prorockej, asketickej, intelektuálnej po pozície exhibicionistu, provokatéra či zaprisahaného marxistu.

Oslava stého výročia je v princípe len silným impulzom na rôzne zahĺbenú retrospekciu diela autora, školy, kinematografie. Kľúčová však ostáva rezonancia takéhoto výročia v danej, nielen filmovej kultúre. Takto komplexný výstavný projekt venovaný tvorbe vyvoleného autora neostáva iba vecou jednej pamäťovej inštitúcie. U nás by sme ťažko hľadali podobne veľkorysé priestory, odborné i finančné kapacity na výskum v takomto rozsahu, no najmä presvedčenie o nutnosti a spoločenskom význame projektu („hodnota za peniaze“). Pasoliniho výročie vyvolalo v Taliansku silný ohlas. K jeho odkazu sa celý rok hlásili jeho spolupracovníci, historici umenia, filmoví kritici, minulí i súčasní politici. Miera vyvolanej pozornosti a záujmu je aj tam nevídaná, u nás však nepredstaviteľná. Nedostatok pochopenia a podpory plodí len prebytok všeobecného nezáujmu a neznalosti, ako to nedávno (covid nie je argument) potvrdili aj rôzne storočnice u nás.

Martin Kaňuch, filmový historik a teoretik
foto: promomateriály k storočnici Pasoliniho

16. Filmový festival inakosti

Filmový festival inakosti 2022: Ako sme sa ponárali do života

Filmový festival inakosti si mal v roku 2022 užívať „sladkých šestnásť“, no napokon to nebolo také jednoduché. V dôsledku vyradenia Kina Lumière z prevádzky bolo potrebné nájsť nový priestor (i termín), no oveľa dramatickejšou výzvou bolo vyrovnať sa so situáciou po októbrovom teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave, ktorého obeťami sa stali dvaja príslušníci LGBTI+ komunity.

Organizátori napokon operatívne „presťahovali“ festival na FTF VŠMU a do kina Mladosť, termín sa posunul z plánovaného októbrového na novembrový (23. – 29. 11.). Šestnásty ročník festivalu bol venovaný pamiatke Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, obetí teroristického útoku, a podujatie sa stalo súčasťou projektu Slovenská Tepláreň, ktorého cieľom bolo vyjadriť podporu LGBTI+ ľuďom.

V programe prevažovali príbehy zo súčasnosti, ale zaujímavý pohľad do minulosti poskytol taliansky film Pán mravcov, v ktorom režisér Gianni Amelio rekonštruuje autentický súdny prípad zo 60. rokov 20. storočia, keď výsledkom odhalenia ľúbostného vzťahu medzi profesorom Aldom Braibantim a jeho študentom bol pobyt mladíka v psychiatrickej liečebni a devastujúca „liečba“ elektrošokmi, kým profesor sa dostal do väzenia na základe pochybného paragrafu o psychickej manipulácii. Francúzsky režisér Sébastien Lifshitz sa ako dokumentarista v snímke Casa Susanna pozrel do minulosti, keď na základe rozhovorov s pamätníkmi a ich potomkami i zachovaných dokumentov rekonštruuje život komunity transvestitov, ktorí sa v 50. a 60. rokoch minulého storočia stretávali v jednom vidieckom dome v USA.

Pohľady na zbližovanie (zdanlivo) nerovných dvojíc sú vždy zaujímavé. Nepravdepodobný pár vytvorí v rakúskom filme Eismayer režiséra Davida Wagnera nadporučík rakúskej armády, otec rodiny, a mladý branec Falak. Zaujímavý je tu aj vývoj od sexuálneho vzťahu ku skutočnému citu. Aj tento príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou a v závere vidíme spoločnú fotografiu autentickej a filmovej dvojice. V poľskom filme Slon (r. Kamil Krawczycki) za zasa zbližuje vidiecky mladík s mužom, ktorý odišiel z dediny ako mladík a teraz prichádza na otcov pohreb ako človek z „veľkého sveta“ – ide (aj) o to, či sa tieto dva svety dokážu preľnúť. V českom filme Kam motýle nelietajú (r. Roman Němec) nejde o zbližovanie ľúbostné či erotické, ale jednoducho ľudské – medzi študentom a jeho učiteľom, ktorí sa ocitnú v krízovej situácii a napriek odlišným povahám si dokážu porozumieť a ťahať za jeden povraz.

Spomedzi filmov s „dámskou“ tematikou zaujala najviac švédsko-nórska trpká komédia Taká strašne bezprostredná (r. Christoffer Sandler), v ktorej stredoškoláčke Joanne komplikuje život nielen to, že sa jej páčia dievčatá, ale aj porucha ADHD a rodinné pomery. Vzácnou ukážkou transrodovej tematiky bola pakistanská snímka Joyland (r. Saim Sadiq), v ktorej ženatý muž z núdze prijme zamestnanie ako tanečník v erotickom klube a zamiluje sa do transrodovej kolegyne.

Slovenské zastúpenie v programe bolo pomerne skromné. Po uvedení dokumentu Prvý slovenský PRIDE režiséra Romana Stráňaia nasledovala beseda s občianskymi aktivistami z 90. rokov i nového milénia. Súčasťou bloku krátkych filmov Dance in the Dark bol hraný film Andreja Hofera O konci seba o zhubnom vplyve katolíckeho vymývania mozgov na psychiku jednotlivca, ako predfilm boli uvedené animované Bodies of Water Nika Mlynarčíka. Webový seriál TBH o fiktívnej streľbe na strednej škole natočila v českej produkcii Slovenka Lucia Kajánková a v britskej produkcii vznikol seriál vtipných štvorminútových skečov Sexfluencing z dielne Matúša Krajňáka. V sekcii Classics sme sa vrátili k Anjelom Róberta Švedu, ktorí majú svoje čaro aj po desiatich rokoch.

Tohtoročný festivalový spot (r. Ivana Hucíková) využíval motív akvabel a do vody sa z rôznych dôvodov ponárali aj protagonisti viacerých filmov. „Ponor sa s nami do života,“ znel slogan festivalu, ktorý má, ako povedala jeho riaditeľka Zita Hosszúová, „prostredníctvom filmových queer hrdinov a hrdiniek ambíciu inšpirovať k plnohodnotnému a autentickému žitiu“. Podarilo sa.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Univerzita Tomáša Baťu Zlín – Bodies of Water (r. Niko Mlynarčík)