Marcel Šedo

filmový publicista a predseda Klubu filmových novinárov

Keď čítate tieto riadky, sú už Vianoce pasé, ja však ešte píšem pod nadvládou sviatku. Do istej miery je tento text aj reakciou na minuloročnú anketu v časopise Kinečko, kde sa často spomínali slová ako gýč, repetitívnosť, práca a dobiehanie restov. To je pre mňa zaujímavý pohľad na sviatky a na moderného človeka i na jeho prístup k voľnému času.

Najskôr si definujme sviatok: sviatok je sakrálno stojace v opozícii voči profánnu. V čase sviatku vystupujeme nad každodenný modus, tzn. život prežitý prácou. Nemá ísť o kratochvíle, ale o oddanie sa cyklickému rytmu. Skrátka, ide o sprítomnenie pračasu, ktorý sa vracia napríklad v podobe liturgie. Už z Grécka potom vychádza sviatočná potreba makarios (účasť na bezbolestnom šťastí bohov), katharsis (očistenie od profánna) a eudaimoniké teleté (blažený koniec).

Cieľom je teda také vytrhnutie sa z každodennosti, ktoré sa odovzdáva do rúk božskej entity (to môže byť aj príroda s jej cyklami). Repetitívnosť je teda chceným popretím účelného profánna, ktoré zvedavo pátra po nových dojmoch, a to s cieľom inak vnímať priestor a čas. Večný návrat tých istých filmov je z tohto hľadiska liturgiou. Platí to aj pre estetiku. Väčšina vianočných filmov obvykle sprítomňuje ten istý popoluškovský, scroogeovský atď. naratív – opakujúci sa mýtus.

Moderný človek však očividne aj v čase sviatkov uprednostňuje pracovný modus. Akoby vypnutie sa a napojenie sa na sviatok spúšťalo vinu či hanbu. A tu sa dostávame k interpretácii, ktorú Max Weber použil na kapitalizmus – ide o protestantskú etiku. Táto etika je pevne vkorenená do myslenia západného človeka, ktorý praktizuje askézu zameranú na usilovnosť, striedmosť a praktické aktivity a zrieka sa rozhadzovačnosti, neúčelnosti a opulentnosti (napr. odmietnutie okázalej výzdoby).

A sem sa podľa mňa vracia spor o gýč a repetitívnosť. Po popretí Boha zostáva len askéza a pracovná etika, a tak sa aj sviatok stáva bezúčelnosťou, ktorá hraničí s rozhadzovačnosťou. Nanajvýš je vnímaný ako dovolenka spojená s rozdávaním darčekov – to však nie je sviatok. Všadeprítomné oslavy sviatkov sú popretím askézy a práve preto smrdia gýčom – bezúčelnosťou, iracionálnosťou, presladenosťou a lacným happyendom.

Lenže čo to pre nás znamená? Nech už sú motívy tohto konania akékoľvek, ide vo svojej paradoxnosti (pretože dnešné Vianoce vníma ako kapitalistický sviatok) o silne prokapitalistické myslenie, ktoré všetko mení na účel. Azda tu niekde potom pramení naša dnešná vyhoretá a ekologicky prehriata doba. Svet sa viac nedokáže zastaviť a vo svojej horúčke smeruje k ľudským pochodniam.

Nebolo by preto fajn vrátiť sa k sviatkom aj s ich gýčom?