Martin Martinček

„Fakt je, že vidím všeličo, čo iní nevidia. A navyše pánboh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ povedal Martin Martinček na vernisáži svojej retrospektívnej výstavy v Slovenskej národnej galérii v roku 2000. Básnik fotografie, ktorý hľadal krásu a našiel človečenstvo, sa narodil pred 110 rokmi, v predposledný deň januára roku 1913.

V lese objavil oblúk gotického okna, v solitérnych skalách uvidel striehnuceho divého holuba aj portrét Michelangela. Vo vodnej hladine potokov sčerenej vánkom vystopoval vznášajúcu sa labuť, vládcu riek i ženu v bielom klobúku. Dokonca aj v kaluži vody videl, či iní nie – napríklad katedrálu. Objavy oka – pozorovateľa zvečnil na fotografiách, aby ich sprostredkoval iným. A ich prostredníctvom silné zážitky.

„Som najlepší fotograf medzi právnikmi a najlepší právnik medzi fotografmi,“ vtipkoval počas spomínanej retrospektívy vtedy už osemdesiatsedemročný muž. Osud mu cestu životom vydláždil záľahou bolesti a krutých zvratov, no jeho krédom bolo: nevzdávať sa. Svet fotografie ho priťahoval od mladosti, prvý fotoaparát si kúpil, keď mal štrnásť. Ako gymnazista mal v prešovskom rozhlase prednášky o fotografii. Potom si však zvolil právo, štúdiá na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval v roku 1937. Začal v advokácii, viac ho zaujalo súdnictvo. Keď sa v 1945 vracal s otcom, manželkou a dvoma synmi z povstaleckého územia do Sabinova, najskôr sám prešiel peši most, či je cesta bezpečná. Pre auto nebola, vybuchlo s celou posádkou. Po skončení vojny pracoval ako prezidiálny šéf Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. Koncom februára 1948 ho na základe falošných obvinení uväznili. A potom ho za trest vysťahovali z Bratislavy.

Uchýlil sa na rodný Liptov. Vyobcovaný z profesie i verejného života začal v Liptovskom Mikuláši písať s druhou manželkou maliarkou Ester Šimerovou-Martinčekovou novú kapitolu. „Robil som aj na poli, aj v tehelni s bagrom, aj na slepačej farme,“ spomínal s úsmevom. A fotografoval – roky popri zamestnaní. Úspechy sa seba nedali dlho čakať. Prišli ceny aj medaily. Prvú a hneď zlatú mu začiatkom šesťdesiatych rokov vyniesla fotografia, ktorú poslal do súťaže švajčiarskeho Múzea národov. Téma? Ako sa hrajú deti celého sveta. Ťahalo mu na šesťdesiatku, keď sa konečne mohol stať fotografom na voľnej nohe. Otvorili sa mu dvere galérií, vystavoval vo svete i doma. Vychádzali knihy jeho fotografií: Nezbadaný svet, Vám patrí úcta, Ľudia v horách, Vrchári...

Fotografoval liptovskú prírodu a ľudí, ktorí v krásnom a drsnom kraji žili. „Mám Liptákov rád aj preto, že nielenže sú dobrí robotníci, murári, ale sú aj ľudia inteligentní. Sú to osobnosti, najmä starší ľudia,“ povedal v dokumente Človek s fotoaparátom (1968). Hora, les, pásy políčok vlniace sa po svahoch. Všedný i sviatočný život tých, čo tam žijú. Objavoval nevšednú krásu všedných vecí. A obyčajných ľudí, ktorým život vpísal do tvárí hlboké vrásky.

„Nikdy som nefotil na prvé stretnutie. Najprv som sa s tými ľuďmi zoznámil a potom som fotografoval doslova roky. A pretože ma dobre poznali, tak už to ani nevnímali. Nikdy som si ale neprikladal aparát k oku. Odmeral som si od oka vzdialenosť, položil som si aparát na koleno a díval som sa neustále na tvár. V tom momente, keď som vedel, že je to jeho charakteristická črta v tvári, charakteristická mimika, tak som stisol spúšť,“ opisoval v televíznom magazíne Ateliér (1984).

Martinčekove fotografie z cyklov o vrchároch inšpirovali režiséra Dušana Hanáka k nakrúteniu celovečerného dokumentu Obrazy starého sveta (1972). „To sú etudy o ľuďoch, ktorí ma zaujali svojou vnútornou krásou, múdrosťou a slobodou, čistým a rýdzim vzťahom k základným otázkam života. Sú to vlastne variácie na jednu tému: na tému človeka, stotožneného so svojím osudom, ktorý sa nevzdialil sám sebe,“ povedal Dušan Hanák. V trezore čakal jeho film na publikum osemnásť rokov.

Aj oko a myseľ súčasníkov fascinujú čiernobiele cykly portrétov ľudí žijúcich ďaleko od civilizácie, obrazy liptovskej krajiny aj abstraktné farebné cykly vody, slnka a kvetov, ktoré básnik fotografie (zomrel 2. mája 2004) zanechal.

Jena Opoldusová
foto: archív Martina Marenčina