Róbert Šveda

režisér

Keď sa ocitnem v novej skupine ľudí a začnem komunikovať, zaručene príde otázka: „Aké filmy máš ako režisér rád?“ A ja, hoci nie vždy nadšene, vymenujem tie, o ktorých viem, že ich budú poznať, a hneď aj vysvetlím prečo. S pribúdajúcimi rokmi ten zoznam upgradujem: to, čo človek v 90. rokoch vnímal ako skvelý, zapamätania hodný film, je často zabudnuté. Filmy zo svojich véhaesiek už súčasným študentom na VŠMU prezentujem s otázkou: „Videli ste...?“ A dnes, keď je audiovízia komerčne presýtená, nosím zásadné filmy často už len pre seba ako spomienky, ktoré dotvárajú „príbeh filmu“. 

Ako Antonioniho Zväčšeninu, ktorú som nosil v sebe ako ten film, čo šiel v telke, keď som bol malý a nemohol ho pozerať, lebo tam bola pre nahotu hviezdička, a pamätal som si z neho len detektívny motív „pátrania“ a čohosi tajomného, po čom ktosi v obývačke zavelil: „A spať!“ Podobný príbeh má pre mňa tvorba Viscontiho, Pasoliniho a iných, ktorých filmy som najskôr poznal len z fotiek v knihe Slávne osobnosti filmu. Zadovážil som si ju na zédeeške v 80. rokoch v rámci „povinného nákupu“ počas Mesiaca knihy. Netušiac, že raz uvidím na plátne Smrť v Benátkach, obdivoval som kompozíciu z pláže na fotke v knihe a dotváral si film podľa jednej opisujúcej vety v texte. Pri súčasnom online sledovaní a sťahovaní filmov sa ťažko vysvetľuje, že film kedysi viac existoval vo forme textu, fotky. Námety, skelety príbehov, ktoré som si prečítal povedzme v časopisochKino, Film Fan, Vokno, kde sa objavovali zaujímavejšie filmy, ako ponúkala distribúcia, vytvárali zoznam túžby. A tak som sa pri svojich prvých prijímačkách, keď som bol ozaj len filmový nadšenec, dostal do filmového klubu (v Košiciach v tom čase žiadny neexistoval) a videl som rovnako len túžobne poznaný film Dereka Jarmana Caravaggio. Ten zmenil celý môj pohľad na film, ktorý bol dovtedy budovaný síce skvelými, no stále hollywoodskymi dielami, a otvoril mi svet novej interpretácie filmovej reči. Netrvalo dlho a domácu poličku postupne zapĺňali ďalšie Jarmanove filmy, ktoré som si ako neprijatý adept réžie kupoval z podpory v nezamestnanosti. Nevedel som, čo mi príde, a každá VHS stála celú moju podporu, takže som sa musel tie filmy naučiť mať rád. Ich pozorným vnímaním. Dnes nás diela zavaľujú a robia z nás konzumných kritikov par excellence. Vieme, čo chceme, vieme, že už nás aj filmy obťažujú. Film viac a viac podlieha módnosti, chce sa vymaniť z priemeru a pritiahnuť na seba pozornosť. A tým je pre mladého diváka ťažšie pozrieť si aj staršie filmy a vidieť ich v kontexte, vnímať ich ako dielo, ktoré sa mu má prihovárať tým, ako bolo vytvorené, vymyslené, a nie „lákavosťou“ instagramovej správy. V čase, keď sa digitálny priestor rodil, nebol pre mňa problém objaviť vďaka novým festivalom, ako bol banskobystrický festival filmových klubov, aj slovenské filmy, ako Kristove roky, Sladké hry minulého leta, Baladu o siedmich obesených či Román o base. Pamätám si, ako som hltal ranú tvorbu Martina Šulíka, a na Záhradu, ktorú som videl v premiére práve v Banskej Bystrici, som neskôr v Košiciach bral do kina kamarátov, akoby sme šli na hollywoodsky trhák. A bol to opäť časopis, tentoraz Film a doba, náhodou raz objavený v nejakom novinovom stánku, ktorý mi zoznam „túžobných filmov“ naplnil ďalšími dielami: Tsai Ming Liangovým Vive L’Amour, Pianom Jane Campion, Orlandom Sally Porter, Greenawayom, Sokurovom... Ale aj filmami českých tvorcov, ktoré zrazu opustili trezory a ponúkli mi nový závan vo vnímaní toho, čo je film. Ako krátke filmy Jana Švankmajera. 

Preto tvrdím, že je skvelé, ak každé pozretie filmu má svoj „príbeh“, lebo len vďaka nemu filmy žijú naďalej v nás.