Bolo to skoro ako pohreb. Už sa vedelo, že sa kiná zatvoria, ale ešte sa dohrával posledný deň predtým. Na pásme Romipen – rómska identita z cyklu Kraťasy z archívu nás bolo v Lumièri len zopár a aspoň z videnia sme sa viac-menej všetci poznali. Veď to: bolo nás tam viac a poznali sme sa.

To je dôležitý moment. A možno aj dôvod, prečo ma nebaví pozerať filmy na obrazovke počítača. Niežeby mi chýbali tí rozprávajúci sa, konzumujúci a svietiaci diváci, ale tí, s ktorými sa cítim na jednej vlne, tí áno. Kiná, festivaly, distribučné firmy pružne vynachádzali všakovaké spôsoby, ako dostať filmy do našich obývačiek. Urobil som jeden pokus o takéto sledovanie filmu a v polovici som to vzdal. Neviem vysvetliť, prečo je pre mňa pozeranie filmu v televízii okej a jeho streamovanie na počítači nie. Ale je to tak. No z nedostatku iných príležitostí som zistil, že je možné v telke odpozerať aj komerčnejšie ladený film a neubudne zo mňa. Bolo to farebné a hýbalo sa to, v tom čase vzácny úkaz.

Vyslobodenie prišlo tuším 22. mája. Z okruhu mojej pozornosti zareagovalo najpružnejšie Kino Lumière nielen tým, že začalo hrať hneď, ako sa dalo, ale aj tým, ako v rámci daných možností zatraktívnilo svoj program a zohnalo (teda nie „kino“, ale kreatívni ľudia, ktorí organizujú jeho chod) niekoľko zaujímavých filmov mimo bežnej distribúcie. Iné kiná reagovali po jarnom spánku trochu ospalo. Vznikol začarovaný kruh: diváci nezačali veľmi chodiť do kina, lebo neboli nové filmy, kinám sa nechcelo hrať, lebo nechodili diváci, a distributéri si šetrili premiérové tituly do času, keď diváci chodiť do kín začnú. Ale najviac ma vydesil argument, že v multiplexoch nemožno hrať, lebo nemôžu predávať popkorn a nápoje. Z hľadiska multiplexov to chápem – príjmy z predaja občerstvenia tvoria vraj tretinu ich príjmov –, no údajne sa tak vyjadrovali aj potenciálni diváci: keď nebude popkorn, neprídu. Fakt som netušil, že sa do kina chodí kvôli tomu... Tvorivý prístup prejavila sieť Cinemax, ktorá zorganizovala filmové maratóny divácky obľúbených sérií, ako sú Harry Potter či Pán prsteňov. Nie je to moja šálka kávy, ale cením si ten nápad. Trochu zvláštny prístup zvolilo kino Film Europe, ktoré sa namiesto otvorenia takpovediac zatvorilo vo forme uzavretých predstavení pre skupiny 15 (spoločne) platiacich divákov. Sorry, ale nezohnal som 14 kamarátov, ktorí by chceli v danom čase vidieť presne to, čo ja. Tá istá spoločnosť však prinášala filmy do nefilmového priestoru Berlinky, kde si možno našli nových divákov. Aj distribučná spoločnosť Filmtopia sa snažila: svoje prvé dva „postkoronakrízové“ filmy Sólo a Christo: Chôdza po vode uviedla vo verejných premiérach spojených so zaujímavými besedami.

Zdá sa, že pokiaľ ide o filmovú distribúciu, veci sa vracajú do normálu. Ak teda za normu považujeme aj to, že budeme pozerať kópie namiesto originálu. V kinách sa súčasne ocitli až dve: americký remake belgického filmu Hasta la vista a nemecký remake talianskych Úplných cudzincov. Ba našla sa snaživá slovenská producentka, ktorá už vyrába originálnu česko-slovenskú kópiu druhého z nich. Presne na to sme počas koronakrízy čakali.

Koronakríza a obdobie po nej ukázali, že vzťah medzi kinom a jeho divákmi je krehký a funguje v ňom veľa premenných. Verím však, že ľudia, ktorí v tejto brandži pracujú, poznajú alebo nájdu spôsoby, ako na to, aj v situácii, keď sa tam stretávame s rúškom na tvári.

Jaroslav Hochel, filmový publicista