Pavel Branko

(27. 4. 1921 – 17. 8. 2020)

Otvorený, presný, pripravený na každú polemiku

Rudolf Urc, režisér, dramaturg a publicista

S Pavlom Brankom som bol naposledy asi pred rokom, keď sme u neho doma s Danielom Bernátom robili rozhovor do Film.sk. Chodil po byte s paličkou a hľadal v skrini jednu zo svojich kníh, ktorú nám chcel dať, ale nevedel ju nájsť. Vrátil sa teda k počítaču, v ňom si vyhľadal, v ktorom regáli knihu nájde, išiel naspäť ku skrini a presne tam aj bola. Pavel Branko bol systematický a presný. 

Aj vážnu výhradu vedel povedať tak, že ste ju dokázali prijať. Niekedy aj s úsmevom. Mal svojský humor, intelektuálny, nie všetci ho hneď brali. Pamätám si jeden obrázok, ktorý emailoval na Vianoce priateľom: betlehem, Jozef, Mária, dieťatko, prichádzajú traja králi – všetko v takej expresívnej, karikatúrnej skratke. Z betlehema vybieha človiečik a kričí: Dievčatko! Narodilo sa dievčatko. Jednoduchý obrázok, ktorý kumuluje toľko vrstiev – nielen v rámci náboženstva a viery, ale aj histórie, ľudských vzťahov... Pavel Branko v živote pristupoval k veciam s takouto nadsádzkou a nesmierne ľudsky.

V mnohom sme sa zhodli a nemal som často dôvod s ním polemizovať. Keď sme spoločne robili výber na 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60, ktoré vyšlo vlani, isté polemiky boli, ale nešlo o žiadne zásadné nezhody. S ním však bola zaujímavá každá výmena názorov. Bol pripravený polemizovať na každú tému. 

Už o mojom absolventskom filme Človek z Málinca (1959) písal veľmi korektne a objektívne, niektoré veci mi vytkol. Aj na ich základe som však pochopil, že ako kritik nechce autorovi ublížiť. Kritik aj kritizovaný sú totiž na jednej lodi. A hoci sa k niektorým mojim filmom vyjadroval kriticky, bolo mi sympatické, že hovorí otvorene – čo na srdci, to na jazyku. Otvorenosť bola podstatnou charakteristikou jeho nátury. Ľuďom s úprimnou filmárskou snahou to bolo sympatické a vyhľadávali jeho radu, ale našli sa aj iní. V istom období bol dosť kritický k niektorým dielam a autorom, najmä z hraného filmu, a tí sa mu začiatkom 70. rokov pomstili. Bola to dosť krutá ozvena jeho otvorenosti. 

Osobne sme sa prvýkrát stretli začiatkom 60. rokov, keď som bol hlavným dramaturgom dokumentárneho filmu. Považoval som si za povinnosť byť v kontakte s novinármi. Dokumentárnemu filmu sa sporadicky venovali niekoľkí, ale Branko bol z celej tej partie jediný, ktorý sa ním zaoberal sústavne a cieľavedome. Veľa o ňom vedel, veľa o ňom písal a mal k nemu bližšie ako k hranému filmu. Pozýval som ho na každú premiéru, dokonca aj keď sa púšťali ešte len „servisky“ a diskutovalo sa o konečnej podobe filmu – aj vtedy bol veľmi nápomocný. Chodieval s nami na rôzne hodnotenia, kritické semináre, bol s dokumentaristami v neustálom kontakte, asi ako jediný novinár. Takto sme sa stretávali až do 70. rokov. 

Potom bol odstrihnutý od spoločenského života. Opäť to súviselo aj s jeho povahou. Nechcel ísť do konfliktov, ale nechcel ani slúžiť establišmentu. Po revolúcii sa zase objavil ako autor, ktorý v plnej zbroji hodnotí slovenské filmy. Dokumentaristov striedajúcich našu generáciu na ústupe nazval termínom Generácia 90, ktorý sa uchytil, a práve tejto generácii sa potom plne venoval. Aj pre jej príslušníkov bol autoritou, obracali sa na neho. Pri objavovaní slovenského dokumentárneho filmu 90. rokov urobil veľký kus práce. 

V ústraní zostal naozaj až v posledných mesiacoch, jeho maily posmutneli, ale stále v nich bol podtón viery v život. Mal veľké šťastie, že mal pani Emku, volal ju Emík. Bola pre neho absolútnou oporou, fantastická, obetavá, neobyčajne sympatická. Bol to jeho anjel strážny. V poslednom maile mi napísal, že naša komunikácia už zostane jednosmerná, jeho kapacity klesli na nulu, rád si maily prečíta, ale odpovedať už nevládze. Teraz sa to otočí. Už tu síce nie je, ale všetky texty, fejtóny, eseje, články a knihy o filmoch, o jazyku, o politike, všetko, čo napísal, môže stále prichádzať od neho k nám, pretože to všetko nám tu zanechal. 

Nepatril k ľuďom, ktorým je všetko jasné na prvý pohľad

Dušan Hanák, režisér

Na pánovi Brankovi bolo cenné, čo povedal aj čo nepovedal. Poznal život i z jeho odvrátenej strany, prežil roky útrap a zatratenia. Najprv sa stal zrelým človekom, až potom priateľom filmu a filmárov, glosátorom filmov a múdrym, objektívnym kritikom. V krajine, kde si nikto nikoho neváži, to nie je málo.

Nevzdal sa ideálov ľudskosti a tolerancie, ale ani zásadných morálnych a estetických kritérií pri hodnotení filmov. Prvý raz som ho uvidel v potemnenej malej premietačke na Mostovej ulici. Sedel v prvom rade, zaujato hľadel na nový film z dielne dokumentaristov a zároveň šmátral rukou v taške s proviantom – z vojnových rokov mal pokazený žalúdok –, kládol si do úst kúsky potravy a rozmýšľal o filme. Naposledy som ho videl v bývalom Filmovom klube, sedel na chodbe, v tvári mal ten oduševnený a zamyslený výraz a zdal sa mi úplne priesvitný, musím to povedať: duša v ňom svietila. Bol to slobodný človek. Nepatril k ľuďom, ktorým je všetko jasné na prvý pohľad, nič neskrýval a nič nepredstieral. Bol empatický a aj v tom, čo písal, vedel ľuďom pomôcť a povzbudiť ich. Netúžil po moci v akejkoľvek podobe, bol veľmi ľudský a spravodlivý a to v nás vyvoláva nádej, že jeho postoje a slová i hodnotenia vydržia skúšku času, ktorá presiahne naše životy, a budú smerodajné aj v budúcnosti.

Bol poctivý v názore, aj keď sa to nenosilo

Milan Černák, režisér

V šesťdesiatych rokoch boli v Štúdiu krátkych filmov najvyššou platformou hodnotení filmovej tvorby výročné tvorivé aktívy. Pred tvorcami všetkých profesií vystúpili filmoví kritici a analyzovali celú ročnú produkciu, čo bývalo aj s tzv. objednávkou tvorbou – filmami vytvorenými za iné než štátne peniaze – niekedy aj do 60 filmov.

E. L. predniesol každoročne z piedestálu neomylného odborníka vzletným patetickým hlasom rovnakú myšlienku: že všetky filmy sú vlastne hlúpe.

J. B. si zakladal na vysoko odbornej mikroanalýze, ktorú sme nie vždy dokázali pochopiť a rozšifrovať, s cieľom nájsť na filmoch najmä nedostatky.

Pavel Branko bol iný. V každom, aj menej vydarenom filme sa snažil pochopiť autorov zámer, posolstvo a vedel citlivo zhodnotiť, do akej miery sa mu ho podarilo realizovať. Nebol benevolentný, bol spravodlivo kritický. Ale bol uveriteľný a presvedčivý. Poctivý v názore aj v období, keď to ešte zďaleka nebolo samozrejmé. Radi sme ho počúvali, aj vďaka jeho precíznemu spôsobu vyjadrovania. Brankove myšlienky plynuli v logickom slede ako prúd osviežujúcej pramenistej vody, vážil každé slovo, dôverne poznal nuansy slovenského jazyka a využíval ich. V tom bol jeho prejav neopakovateľný.

A to nielen v pripravenom texte, akým boli už spomínané hodnotenia. V každom verejnom vystúpení, ale i v bežnom rozhovore. Táto jeho nevšedná schopnosť ho zdobila do konca života, až po jeho posledné verejné vystúpenie.

Sú v živote okamihy všedné, ale čímsi nadlho zapamätateľné. Také bolo pre mňa naše náhodné stretnutie niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov na Hviezdoslavovom námestí. Pristavil ma so slovami: Ten Alexy (môj film z roku 1966!) má v sebe viac, ako som si pôvodne myslel. To vie priznať, hoci má v hlave stovky filmov, po toľkých rokoch len veľký Kritik. Keď tadiaľ prechádzam, vždy si na tohto veľkého človeka spomeniem.

Keď sa v období pražskej jari začala opäť ceniť aj hodnota jednotlivca, osobnosti, jeden z akademických ústavov zisťoval anketou medzi pracovníkmi v oblasti kultúry, ktoré tri osobnosti pozitívne ovplyvnili ich život a tvorbu. Jednou z mojich volieb bol vtedy Pavel Branko.

Ani po polstoročí sa na tomto mojom výbere nič nezmenilo. Bol a ostane veľkým Človekom!

Predbiehanie doby (Moje výpisky z Pavla Branka)

Zuzana Piussi, režisérka

Obrátili sa na mňa z viacerých médií, aby som napísala spomienku na Pavla Branka, s ktorým som natočila film Hrdina našich čias. Pavel Branko bol človek otvorenej a spravodlivej spoločnosti, preto kritizoval každú spoločnosť, v ktorej žil, a to nielen prostredníctvom filmovej kritiky. Spomeniem pár jeho myšlienok, o ktorých sme veľa debatovali.

Buď prežije kapitalizmus, alebo planéta. Kapitalizmus premení planétu na veľké smetisko, kapitalizmus je silnejší ako akýkoľvek rozum. Kultúrna hegemónia kapitálu a moc peňazí spôsobila úplnú kontrolu myslenia. Vytvoril sa svet, kde každý odporca kapitalizmu je nepriateľ spoločnosti.

Trápil sa tým, že médiá nechcú uverejňovať jeho kritický postoj ku kapitalizmu; buduje sa jeho nekonfliktný obraz intelektuála, ktorý prežil koncentrák a bojoval proti komunizmu, ale na jeho pohľad na dnešnú spoločnosť sa nikto nepýta. A tak premýšľal o filme, písal o ňom, miloval spoločenskokritické filmy, najviac si spomínam na debaty o Kenovi Loachovi.

Spomeniem aj pár jeho myšlienok o filme a filmovej kritike: 

Presadiť vo filme provokatívnu myšlienku je pod tlakom konzumizmu veľmi ťažké. 

Orwellova konštanta je v tom, že sú režiséri, ktorí tvoria pre menšinu a vždy budú menšinou. Hovoriť, že je krásne byť menšinou, je klamstvo samého seba, také smiešne uspokojovanie seba samého.

Každý režisér chce svojím filmom zapôsobiť a osloviť čo najviac ľudí.

Filmová kritika sa stala prerozprávaním obsahu filmu. 

Filmová kritika by nemala byť o tom, čo, ale ako.

Vo filmovej kritike chýba nadosobné a spoločenské poschodie.

Filmy sa interpretujú ako umelecké dielo, ale chýba reflektovanie zo spoločenského hľadiska.

Od filmu teraz žiadame iba dve veci: aby to veľa nestálo a aby to malo veľa divákov. Ale našťastie sú vždy ľudia, ktorí sú blázni!

Na záver moja najobľúbenejšia radikálna myšlienka v kontexte ekologickej krízy, ktorú vyslovil pred desiatimi rokmi: Strom má väčšiu hodnotu ako človek.

foto: Miro Nôta

Ľudovít Hanák

(27. 10. 1940 – 19. 8. 2020)

Akademický maliar, ale najmä dokumentarista, kameraman a režisér Ľudovít Hanák, ktorý spolupracoval s RTVS aj so zahraničnými televíziami a vo svojich filmoch sa venoval najmä ekosystémom vody, zomrel vo veku nedožitých 80 rokov. Jeho posledný film Rovina, hmly a biela farba mal televíznu premiéru vlani v novembri.

„Obdivujem ho, bol odo mňa o šesť rokov starší. Chcel by som sa tak ako on venovať prírode takmer do posledného dychu,“ hovorí pre Film.sk Hanákov kolega, dokumentarista Zdeno Vlach. Kým Vlachovou doménou sú Karpaty, Hanák sa roky venoval Dunaju, nakrúcal pod vodou a chodil aj na expedície do sveta, na ktorých sa potápal a filmoval vo viacerých moriach aj oceánoch. „Bolo pre mňa úžasné vidieť a zažiť vďaka jeho filmom to, čo sa odohráva pod vodou,“ hovorí Vlach. „V takej miere a tak dlho sa vodnej problematike, dunajskej prírode a nakrúcaniu pod vodou Dunaja u nás nikto nevenoval, v tom je určite výnimočný,“ dodáva Vlach s tým, že keď potreboval do niektorého zo svojich filmov zábery spod vody, vedel, na koho sa má obrátiť.

Ľudovít Hanák študoval monumentálnu maľbu u profesora Petra Matejku. V 70. a 80. rokoch realizoval množstvo diel do architektúry, ktorými si zarábal aj na svoju narastajúcu vášeň pre potápanie a neskôr i filmovanie. Na Slovensku patril k prvým, ktorí brali kameru pravidelne so sebou do vody, aby zaznamenali fascinujúci svet pod hladinou. „Dnes je technika úplne inde. Robilo sa na klasický film a ten bol drahý, meter stál jeden dolár, surovinou ste museli šetriť,“ spomína Vlach. Spolu s kolegom často žasli nad možnosťami dnešnej techniky. Filmové cievky, na ktoré Hanák kedysi zaznamenával dianie pod vodou, mali kapacitu tri minúty. Potom sa bolo treba vždy vynoriť, osušiť kameru, vymeniť cievku za ďalšiu trojminútovú a ísť naspäť do vody. Celý proces vysvetlil v obsiahlom rozhovore v Online lexikóne slovenských filmových tvorcov na stránkach ftf.vsmu.sk. „Dnes si človek niečo nakrúti a doma si to hneď pozrie na veľkej obrazovke. Vtedy ste niečo nakrútili a dva týždne trvalo, kým to vyvolali. A porovnávať sa nedá ani kvalita,“ objasňuje Vlach.

Hanák nakrútil desiatky prevažne televíznych dokumentov, ako Pozor na amura (1993), Návrat rieky(1994), Mrazom spútaná, snehom prikrytá (1998), Dunaj – hľadanie čistej vody (2008), Rovina – miesto pre zázrak (2014) a mnohé ďalšie. Vytvoril aj seriály Expedícia Červené more (1991) a Skryté svety (2002 – 2003). Za svoju tvorbu získal Zvláštnu cenu na festivale Mondial de LʼImage Sous-Marine v Antibes (1988), Striebornú palmu na festivale International Cine Submarine v San Sebastiane (1990) a mnohé ocenenia na Medzinárodnom festivale potápačských filmov v Tachove. V prvej polovici 90. rokov bol ako potápač, kameraman a režisér členom expedície, ktorá ako prvá oboplávala svet na slovenskej jachte Zuzana. 

Vo svojom najnovšom filme chcel Hanák využiť desaťročia budovaný dunajský archív a štvrťstoročie po spustení vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros ukázať jeho environmentálny dopad. Pôvodné prostredia Dunaja z archívnych záberov chcel porovnať so súčasnosťou, keď v nich chýbajú kedysi bežné druhy rýb aj obojživelníky. Z celého ekosystému mizne krištáľová priesaková voda, ktorá bola podľa Hanáka v tajomných ramenách a kanáloch kedysi fenoménom dunajského lesa. „Bol smutný a trápilo ho, ako príroda odchádza. Chcel ľuďom ukázať, čo všetko sa zmenilo. To môže len človek, ktorý sa tomu venuje niekoľko desiatok rokov. Takéto zábery získavajú hodnotu práve časom,“ dodáva Vlach. V námete filmu Dunaj 25 rokov po, ktorý už nestihol dokončiť, Hanák napísal: „Potápal som sa a ako jediný na Slovensku som aj pod vodou dlhodobo filmoval tieto vzácne ekosystémy vody. Mojím obrazom a bezprostredným pozorovaniam je ťažké oponovať. Ako na dlani ponúkajú svoje svedectvo.“

Matúš Kvasnička
foto: Štefan Baroš