Karol Krška

Karol Krška 

Údelom priekopníkov je zdolať na prvý pohľad neprekonateľné prekážky a ich odmenou sú autentické skúsenosti, ktoré sa časom zúročia a prinášajú ovocie. Svoje o tom vedel aj Karol Krška. V profesijnom životopise jedného z najúspešnejších profesionálnych kameramanov na Slovensku, ktorý bol zároveň jedným z prvých majstrov tejto profesie u nás, nájdeme mnoho prvenstiev. Krška sa narodil pred 100 rokmi, 6. septembra 1920.

„Kameraman, ktorého rukopis nesie prvá československo-sovietska spolupráca, prvý slovenský hraný film po oslobodení, prvý slovenský farebný celovečerný film, prvý koprodukčný film s juhoslovanským režisérom D. Vukotićom (už vtedy nositeľom Oscara),“ menoval v roku 1984 Marián Pauer v týždenníku Nové slovo Krškove pracovné míľniky. A dalo by sa pokračovať. 

Karol Krška pochádzal z moravského Slovácka. Cit pre poetické vizuálne vyjadrovanie, ktoré pozorujeme v jeho záberoch ľudových motívov a prírody, má zaiste korene aj v tomto rázovitom prostredí. Z Koryčian, kde sa narodil, sa však už v mladom veku spolu s matkou a bratom presťahoval do Bratislavy a po krátkom štúdiu na reálnej škole sa rozhodol nastúpiť na novootvorený celoročný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu na Škole umeleckých remesiel. Už týmto rozhodnutím sa zapísal do histórie slovenskej kinematografie. Kurz pod vedením Karola Plicku bol prvým oficiálnym vzdelávacím programom pre adeptov filmového umenia v dejinách slovenského školstva, no netrval dlho. Otvorili ho na jeseň 1938 a na jar 1939 školu i kurz zrušili. Krška sa však od Plicku veľa naučil aj za taký pomerne krátky čas. Remeslu sa zakrátko mohol priúčať aj od českého kameramana Jana Stallicha ako jeho asistent vo Viedni v ateliéroch spoločnosti Wien-Film. V tom čase mal už Stallich na konte pár desiatok titulov, medzi nimi veľkofilm Svatý Václav (1929) či Machatého Extázu (1932).

Výraznú úlohu v Krškovej kariére zohrala práca pre novovzniknutú filmovú spoločnosť Nástup v čase druhej svetovej vojny a predovšetkým Slovenského národného povstania. Stal sa jedným z prvých členov Armádneho filmu a jeho zbraňou v partizánskom boji bola kamera. Viaceré unikátne zábery, ktoré vtedy ako spravodajca natočil, sa stali základom dokumentárneho film Paľa Bielika Za slobodu(1945). Jednou z dominantných tém filmových diel sa po oslobodení stalo práve Povstanie; jeho účastníci Krška a Bielik nakrútili Vlčie diery (1948) a k tematike sa vrátili aj neskôr v ďalšom významnom povstaleckom filme Kapitán Dabač (1959).

Od päťdesiatych až po koniec sedemdesiatych rokov spolupracoval Karol Krška s mnohými výraznými režisérmi svojej doby. Nakrúcal s Josefom Machom (Rodná zem, 1953), so Stanislavom Barabášom (Trio Angelos, 1963), s Andrejom Lettrichom (Archimedov zákon, 1964; Vrah zo záhrobia, 1966; Volanie démonov, 1967) či s Dušanom Vukotićom (koprodukčný juhoslovanský Siedmy kontinent, 1966). V 60. rokoch sa začala aj Krškova neskôr častá spolupráca s režisérom Martinom Hollým. Divácky obľúbené snímky Medená veža (1970) a jej voľné pokračovanie Orlie pierko (1971) vynikajú vďaka Krškovej kamere dokonalým spojením dokumentárneho štýlu a lyrického zachytenia prírodných krás Slovenska. 

Aj po odchode do filmového dôchodku sa Karol Krška zaujímal o aktuálne, predovšetkým domáce filmové dianie. V rozhovoroch často spomínal možnosti, ktoré mali noví mladí tvorcovia z technickej stránky a zdôrazňoval schopnosť prijať kritiku. V rozhovore s Gizelou Mihálikovou vo štvrťročníku Bratislava zhodnotil v roku 1977 cestu, ktorou prešla slovenská kinematografia a on spolu s ňou, takto: „Slovenský film dostal do vienka lásku, pracovitosť a nadšenie nás, čo sme stáli pri jeho kolíske a prvých nesmelých samostatných krôčkoch, veriac v jeho budúcnosť a ďalší rast. Dnes už kráča radostne – sám a statočne. Zostáva mi trvale hrejivý vnútorný pocit – životná satisfakcia – že sme boli pri jeho zrode a že sme nežili len tak, nadarmo.“

Denisa Jašová, doktorandka na Katedre audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU
foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová

Dušan Blaškovič

Dušan Blaškovič

Robustný zjav Dušana Blaškoviča využívali filmári pri jeho obsadzovaní do postáv krčmárov, richtárov či riaditeľov. Jeho neprehliadnuteľnú postavu a hlboký hlas diváci dobre poznali. Jeden z najobsadzovanejších slovenských hercov patril k prvým absolventom herectva na bratislavskej VŠMU. Narodil v Dubnici nad Váhom 11. septembra pred 90 rokmi. 

Prvou Blaškovičovou filmovou rolou bol Tóno Mikleš, jeden z hlavných iniciátorov vzbury slovenských vojakov v srbskej dedine Kragujevac v dráme Paľa Bielika Štyridsaťštyri (1957). O rok neskôr si zahral v Dáždniku svätého Petra(1958, r. Frigyes Bán a Vladislav Pavlovič). S Paľom Bielikom sa opätovne stretol pri natáčaní historického dvojdielneho filmu Jánošík (1962 – 1963), v ktorom stvárnil zbojníka Surovca. Svoj vzťah k Bielikovi opísal v časopise Film a divadlo: „Veľký učiteľ – veľký kamarát. Jeho prácu si veľmi vážim nielen preto, že ma ‚objavilʻ, ale preto, že bol ochotný niesť kožu na trh... Bolo treba začínať od filmovej abecedy. Hovorí sa, že Werich je pri nakrúcaní trpezlivý, ale koľko trpezlivosti musel mať Paľo Bielik... Bola to veľmi namáhavá, ale veľmi pekná robota. Snažil som sa nesklamať. Filmová spolupráca bola obojstranne prospešná.“ Spoluprácu s Bielikom opisoval Blaškovič aj v dobovom rozhovore v denníku Ľud. "Paľo Bielik je nesporne najlepší slovenský režisér. Na jeho metódu si nemôže skutočne herec sťažovať. Predovšetkým rešpektuje, čo herec donesie pred kameru, a to je pre účinkujúceho veľká vec. Pritom vie bez narušenia vlastnej hercovej predstavivosti umelca patrične usmerniť a poradiť mu," povedal Blaškovič, na ktorého Bielika upozornila jeho manželka Marta Černická. S ňou sa herec spoznal na škole.

Mladého Blaškoviča viedli počas štúdia na VŠMU veľké mená ako Jozef Budský či Karol L. Zachar. Počas štvrtého ročníka získal ročné herecké angažmán v mládežníckom súbore bratislavského divadla Nová scéna (1953 – 1954), s ktorým spolupracoval aj rok predtým. Po skončení školy pôsobil šesť rokov v Krajovom divadle v Nitre (1954 – 1962), odkiaľ v roku 1962 odišiel spolu s Antonom Korenčim, Vladom Müllerom a Vierou Strniskovou a vrátil sa na Novú scénu, kde v rokoch 1971 až 1975 pôsobil aj ako umelecký šéf. V tom čase sa stiahol z divadelných dosiek, divákom sa však pomerne často prihováral prostredníctvom postáv v mnohých televíznych inscenáciách. Od roku 1982 bol členom činohry Slovenského národného divadla. 

Dušan Blaškovič predstavoval typ tzv. psychologicko-realistického herectva. Bol neprehliadnuteľný svojou silnejšou postavou a hlbokým hlasom. Stvárňoval komické i vážnejšie postavy, dobráckych chlapíkov aj drsnejšie povahy. V divadle, vo filme aj v televízii vytvoril desiatky rôznorodých postáv. 

Dušan Blaškovič sa angažoval aj politicky. Do komunistickej strany vstúpi na prahu dospelosti a bol dlhoročným funkcionárom straníckej organizácie.

V 60. rokoch sa Blaškovič objavil aj v takých filmoch ako Námestie svätej Alžbety (1965, r. V. Bahna, postava Zavalitého) či Slávnosť v botanickej záhrade (1967, r. E. Havetta, postava kováča). Diváci ho poznajú aj ako Ondra z družiny Pacha, hybského zbojníka (1975) režiséra Martina Ťapáka. Všímali si ho aj českí režiséri: zahral svojrázneho šoféra Laca Gaboviča v dráme Křižovatky (1959, r. P. Blumenfeld), richtára v psychologickej snímke Zbabělec (1961, r. J. Weiss) či veliteľa partizánov v balade Bílá oblaka (1962, r. L. Helge). Z Blaškovičovej televíznej tvorby možno pripomenúť tituly Canarisova krvavá hviezda (1966, r. O. Haas), seriál A. C. Dupin zasahuje (1971, r. M. Hollý) či populárneho Sváka Ragana (1976, r. M. Ťapák). Mnohí si ho pamätajú ako richtára Babinského z Lettrichovho Červeného vína (1976). Svoj hlas prepožičal postavám vo viacerých rozhlasových hrách, napríklad v adaptácii Malého princa (1988). Svoj posledný televízny film Opojenie z premeny (r. J. Zeman) podľa novely Stefana Zweiga nakrútil v roku 1998. Zomrel v roku 2001 vo veku 71 rokov.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ / Václav Polák