Deň po v Žiline. Apokalypsa s optimizmom aj humorom

Bábkové, kreslené, digitálne animované alebo rozpohybované cez stop motion. Farebné aj čiernobiele, na vážne témy, abstraktné aj bláznivé výstrely. Po roku sa konal ďalší ročník žilinskej Fest Anče, ktorý opäť ukázal nekonečné možnosti animovaného filmu. 

Začínajúca sa druhá vlna pandémie v čase, keď svet ledva lapil dych po tej prvej. Plánovanie v čase, keď zajtra môže byť všetko naopak. Strach z neznámeho na jednej strane, na druhej túžba tento strach prekonávať. Pred rokom by to znelo ako anotácia sci-fi filmu, dnes v ňom hráme všetci. Trinásty ročník Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča (27. – 30. 8. 2020) sa odohral v krátkom výdychu, ktorý sme si mohli v lete dopriať. O návrate do normálu sa však hovoriť nedá. Organizátori nastavili festival na bezpečnú rýchlosť, čo znamenalo preriedené sedenie v sálach, povinnosť nosiť rúško v interiéroch, povinnú dezinfekciu rúk či menej zahraničných hostí a návštevníkov. Mierne obmedzujúce opatrenia však neubrali zážitky z plátna. Pre festivaly je to dobrá správa – dá sa to, aj keď do istej miery oklieštene. V Žiline dokonca nová situácia „zahrala“ do témy festivalu – Deň po. Na akýsi apokalyptický koniec to však vôbec nevyzeralo. Sály boli zaplnené, na otvorenom priestranstve prebiehal networking a profesionáli sa mohli porozprávať o tom, čo ich zaujíma, na industry programe.

Pestrý bol už aj samotný prístup k ťažiskovej sekcii Deň po. Česká kurátorka Eliška Děcká totiž nesiahla po prvoplánovom výklade témy, práve naopak, vniesla do nej nádej, optimizmus, ba aj humor. Na plátne sa nepremietali len globálne, ale najmä osobné apokalypsy, ku ktorým má predsa len každý divák bližšie, či už je to pocit prázdnoty a nevyužitých šancí štyridsiatnika Boba, osamelosť a odlišnosť paradajkového muža, alebo boj so závislosťou. Mimochodom, festival ponúkol výborný švédsky dokument Ja som vyhral Jonasa Odella. Cez postavy avatarov prináša výpovede troch ľudí, ktorí zvíťazili nad závislosťou od počítačových hier. 

S témou súviseli aj niektoré celovečerné filmy, ktoré sa dostali do programu. Napríklad animovaná adaptácia manga komiksu Bosý Gen Moriho Masakiho. Snímka vznikla pred takmer štyridsiatimi rokmi a zaznamenáva udalosti tesne pred dopadom atómovej bomby na Hirošimu a po ňom. Animácia vykresľuje hrozivú udalosť podľa spomienok Masakiho, ktorý mal v čase bezprecedentného útoku desať rokov. Scény s rozpadávajúcimi sa ľudskými telami, horiacimi štvrťami, rozdrvenými budovami či leptajúcim dažďom vyvolávajú zimomriavky, no sú zároveň aj scénami neoblomnej odhodlanosti prežiť a raz sa opäť tešiť zo života. 

Z rovnakej dekády bol aj ďalší celovečerný film, dlhometrážny debut Jana Švankmajera Něco z Alenky, ktorý vznikol v roku 1988 a pripomenul silu detskej imaginácie. So známym rozprávkovým príbehom naložil Švankmajer podľa vlastných predstáv. Jeho osviežujúca hra s obyčajnými predmetmi, akých máme doma plné šuplíky, okamžite prináša nadšenie z animácie. Vzrušenie z nej však dokáže sprostredkovať aj najmladšia generácia tvorcov z Česka. V sekcii venovanej FAMU (aj s tvorbou slovenských študentov) bolo hneď niekoľko parádnych kúskov. Najviac zaujala oceňovaná Dcéra. Režisérka Daria Kashcheeva v nej vyrozprávala silný príbeh o komplikovanom vzťahu dcéry a otca pomocou dynamických pohľadov, ktoré evokovali ručnú kameru.

Aj keď festival tento rok priniesol menej hostí, do programu zaradil profil autorskej dvojice Ové Pictures. Michaela Čopíková a Veronika Obertová v Žiline rekapitulovali desať rokov svojej tvorby. Podnetná bola aj časť pre filmových profesionálov, v rámci ktorej sa nielen predstavili niektoré projekty, štúdiá a školy, ale konala sa aj debata producentky a režisérky Kataríny Kerekesovej, riaditeľa AVF Martina Šmatláka a šéfdramaturga detskej tvorby RTVS Vladimíra Balka. Diskutovali aj o tom, čo brzdí detskú tvorbu a jej rozlet do sveta. 

Fest Anča, to sú aj bohato zaplnené súťažné sekcie. Hlavnú cenu Anča Award získal krátky film francúzskeho režiséra Osmana Cerfona Idem po cigarety , príbeh dvanásťročného Jonathana, ktorý vyrastá bez otca, iba s matkou a so sestrou. Čestné uznanie získal estónsky film Kozmonaut režiséra Kaspara Jancisa. Slovenskú cenu si odniesli animátori Michaela Mihályi a David Štumpf za medzinárodne úspešný film Sh_t Happens. Čestné uznanie získala Veronika Kocourková s Povodňou, ktorá je súčasťou jej série večerníčkov Tresky plesky. Študentskú súťaž vyhral dánsky film Tom má rastlinu Thinha Nguyena, čestné uznanie odovzdali poľskej režisérke Barbare Rupik za film Dušička. 

V súťaži hudobných videoklipov porotu najviac zaujali autorky videoklipu P/\ST: Tíseň Bety Suchanová a Nora Štrbová. Čestné uznanie patrí americkému animátorovi Calebovi Woodovi s klipom Lightning Bolt: Blow To The Head. Anča Kids’ Award vyhral grécky režisér Fokion Xenos s filmom Vlna horúčav, ktorý bol, mimochodom, jediným filmom v tejto súťaži bez zvieracích hrdinov, čo, zdá sa, detskú porotu nielenže neodradilo, ale naopak zaujalo. „Veľmi sa teším, že tento rok sme mohli ponúknuť kvalitný výber, v ktorom sa objavili zaujímavé filmy nielen z naratívnej, ale aj z experimentálnej a psychedelickej animácie. Výber v hlavnej súťaži je na veľmi vysokej úrovni. Takisto mám radosť zo silného zastúpenia lokálnej tvorby v súťažných sekciách a medzi ocenenými – je to dôkaz, že domáci tvorcovia dokážu produkovať kvalitu, ktorá rezonuje aj medzinárodne,“ povedala na záver 13. Fest Anče jej riaditeľka Ivana Sujová.

Zuzana Sotáková
foto: Fest Anča

Únik na sto spôsobov

Pár týždňov predtým, ako začali platiť sprísnené epidemiologické opatrenia, ktoré od septembra opäť okliešťujú programy mnohých kultúrnych podujatí a viaceré aj rušia, sa v Banskej Štiavnici v pomerne bezstarostnej atmosfére uskutočnil 22. ročník Letného filmového festivalu 4 živly.

Organizátori zohľadnili špecifickosť aktuálneho ročníka nielen hygienickou prípravou či skrátením festivalu o jeden deň, ale aj výberom témy a programovou ponukou. Festivalový exit znamenal pre mnohých účastníkov únik z každodennosti a horúcich miest, ale aj únik do festivalového sveta takmer v rovnakej podobe, akú sme poznali pred koronakrízou. Dokonca by sa dalo povedať, že programovým vylepšením a prienikom do online priestoru vďaka spolupráci s portálom DAFilms získali 4 živly nový rozmer. A hoci mnohí kinofili vnímajú zníženú kvalitu zvuku pri premietaniach v plenéri ako nedostatok, tento rok sa štiavnický amfiteáter zrejme všetkým javil ako zázračný priestor. V uzavretej sále kina Akademik, ktorá sa pri plnej obsadenosti dosť ľahko vydýcha, zase diváci zodpovedne dodržiavali povinnosť prekrývať si horné dýchacie cesty rúškami. A ak si niekto potreboval výraznejšie vydýchnuť, mesto núkalo rýchly exit do kopcov alebo k tajchom.

Tému uchopili programoví dramaturgovia dosť voľne. Exit vymedzili občas pozitívne, občas negatívne. A keďže každá divácka cesta festivalom je jedinečná, mohli tohtoročné 4 živly získať v závislosti od účastníckych preferencií optimistický aj bezútešný tón.

Popri detských animovaných snímkach nabádal k úniku do fantázie napríklad film Tuvalu Veita Harlana. Viaceré diela tematizovali únik, ku ktorému dochádzalo pod kultúrnym či environmentálnym tlakom, ako dokument Kiruna – prekrásny nový svet či postkoloniálne Dcéry prachu. Ďalší únik bol doslovný, z väzenia, v kultovom filme Jima Jarmuscha Mimo zákona. Krátke filmy z archívu SFÚ zase ukázali, ako obyvatelia socialistického Československa unikali od všednej pracovnej každodennosti počas víkendov, rekreácií alebo – filmových festivalov. 

Viacerí hrdinovia zase našli únik v drogách, alkohole, prípadne až v smrti. Zástupcami ťažkých tém boli na tohtoročných 4 živloch – popri slovenskom koncerte intenzít a energií s názvom Punk je hned! a so živým hudobným sprievodom Davida Kollara – predovšetkým snímky Dlhaňa, Wojaczek a Climax. Dlhaňa je dráma Kantemira Balagova o dvoch mladých ženách, veteránkach druhej svetovej vojny, a o ich úsilí uniknúť traumám a zaradiť sa do mierového života. Wojaczek v réžii Lecha Majewského a s básnikom Krzysztofom Siwczykom v hlavnej úlohe je zasa portrétom poľského básnika Rafała Wojaczeka, postaveným na fikčných scénach z jeho krátkeho, no intenzívneho života, plného útrap z rozumu a rozjatreného vnímania. A napokon Climax Gaspara Noého priniesol priam až fyzicky neznesiteľné obrazy večierka skupiny tanečníkov kdesi v horách, ktorý sa údajne pod vplyvom zvláštnej sangrie zvrhol na pekelný trip. Všetky tri filmy dômyselne narábali s obsahom i formou a boli zrejme tým najpôsobivejším, čo 4 živly tento rok ponúkli.

Únikom pred stereotypným zobrazovaním alkoholizmu, ale i žien bol aj bizarný, z naratívneho hľadiska radikálny a formálne extravagantný camp film Ulrike Ottinger Lístok do nenávratna. Naopak, road-movie Vanishing Point, ktorého naratívny minimalizmus bol hodenou rukavicou aj takej Bezstarostnej jazde, bol zvláštnym portrétom nepreniknuteľného mužského čudáctva. Obom snímkam roky, ktoré uplynuli od ich vzniku, významne pridali na pôvabe.

Okrem filmového programu ponúkli 4 živly aj množstvo sprievodných podujatí. Niektoré sa odohrávali pod holým nebom na terasách kaviarní a núkali únik z uzavretých priestorov. Súčasťou festivalu boli koncerty, diskusia o eskapizme, čítačka poézie či výstava Potulnej galérie Blokáda extrémizmu. Festival sa tak na niekoľko dní stal návratom do starých čias, nabitých kultúrou, keď bolo akcií toľko, až nám občas unikali.

Mária Ferenčuhová
foto: Pilot film

MFF Locarno 2020: Záchranná misia

Medzinárodný filmový festival v Locarne, jeden z najstarších na svete, v dobe pandémie pretransformoval svoju tradičnú štruktúru. Nezmenil svoje hlavné poslanie, iba ho v čase núdze adekvátne zdôraznil.

Pandémia sa výrazne podpísala na filmovom priemysle, či už ide o oblasť produkcie, alebo o procesy distribúcie, a existenčne zasiahla aj filmové festivaly. Zatiaľ čo organizátori niektorých zrušili plánovaný ročník 2020, iní preniesli filmové podujatie z fyzickej podoby do virtuálnej. Ďalšie, vrátane Locarna, skombinovali prvky fyzického a virtuálneho podujatia. Uvoľnenie protiepidemických opatrení umožnilo organizátorom usporiadať fyzický festival aspoň ako gesto smerom k domácemu publiku a k tradícii cinefílie. 

Podstatnejšie je, že festival v Locarne reagoval na núdzovú situáciu nielen jej tematizovaním v tlačových správach, ale aj priamo. Organizátori zrušili plánovaný 73. ročník prehliadky a namiesto nej pripravili mimoriadnu verziu festivalu pod názvom Locarno 2020: Za budúcnosť filmov. Vyjadrenie solidarity filmovému priemyslu nezostalo iba v symbolickej rovine. Hlavnú súťaž celovečerných filmov nahradila súťaž filmových projektov pod názvom Filmy po zajtrajšku. Predstavila tituly, ktoré pandémia prerušila v štádiu príprav. Z 545 prihlásených projektov zo 101 krajín vybrali do súťaže 10 medzinárodných a 10 švajčiarskych pripravovaných filmov, ktoré sa uchádzali o granty na podporu vývoja a produkcie. Vo výbere zo sveta sa ocitli najvýznamnejší auteuri súčasnej kinematografie, ako napríklad Lisandro Alonso, Wang Bing, Lav Diaz, Miguel Gomes či Lucrecia Martel, ale aj pripravované diela nastupujúcej generácie talentov, ako sú Juliana Rojas, Axelle Ropert či Helena Wittmann.

Odborná porota pod vedením americkej režisérky Kelly Reichart, ktorej najnovší film First Cow mal premiéru v Berlíne a otváral špeciálny ročník Locarna, udelila hlavnú cenu projektu Lucrecie Martel Chocobar. Hybridný kreatívny dokument sa zameriava na atentát na aktivistu Javiera Chocobara. Z medzinárodných projektov ocenili aj pripravovaný film portugalského režiséra Miguela Gomesa Savagery (Selvajarija). Témou adaptácie knihy Euclidesa da Cunhu Os Sertões je masakra 15 000 obyvateľov Canudosu, ktorí sa v roku 1897 stali obeťami náboženskej sekty vojakov z čerstvo založenej Brazílskej republiky. 

Popri podpore pripravovaných projektov sa festival obzrel aj do svojej minulosti, ktorú oslávil špeciálnou retrospektívnou pod názvom Cesta históriou festivalu. Kurátormi antológie filmov z rokov 1948 až 2019 sa stali aj filmári, ktorých projekty sa objavili v súťaži Filmy po zajtrajšku. Filipínsky režisér Lav Diaz do výberu zaradil formálne inovatívny film Michaela Hanekeho Siedmy kontinent(1989), mladý francúzsky režisér Elie Grappe zasa dokumentárny film M (2018) režisérky Yolande Zauberman. Venuje sa v ňom systematickému sexuálnemu zneužívaniu v ultraortodoxnej židovskej komunite. Všetky retrospektívne filmy sa dali vidieť na partnerskej streamovacej platforme MUBI, ku ktorej mali prístup diváci z celého sveta.

Okrem podpory budúcich nezávislých filmov a oslavy bohatej histórie festivalu prostredníctvom diel, z ktorých sú dnes mnohé v kánone svetovej kinematografie, vyzdvihol festival aj talentovaných tvorcov na začiatku kariéry. Budúcnosť kinematografie podporil uvedením ich krátkych filmov v sekcii Pardi di Domani, ktorá býva aj súčasťou štandardnej programovej štruktúry, no pri bežnej prevádzke sa jej nedostáva až toľko pozornosti. Zároveň išlo o jedinú sekciu, kde tento rok uviedli hotové nové filmy. 

V zmysle dramaturgického zamerania Locarna a jeho tradície sa po boku naratívne hĺbavých príbehov objavovali experimentálne filmy. Kazašská režisérka Zhannat Alshanova mapuje v krátkometrážnej snímke History of Civilization posledný deň vysokoškolskej tútorky, ktorá sa rozhodla odísť z Kazachstanu do Londýna. Rozlúčková noc, počas ktorej ju prijme kolektív jej študentov, vyvolá novú dilemu. Napriek realistickému spracovaniu sa dá na film nazerať žánrovou prizmou príbehov o dospievaní. Grécka režisérka Jacqueline Lentzou sa v snímke The End of Suffering (A Proposal)uberá filozoficko-humornou cestou, keď protagonistku Sofiu kontaktuje vesmír a začne s ňou medziplanetárny dialóg. Lentzou vnáša konvencie strihového filmu do hraného príbehu, v ktorom sa kaleidoskopická montáž sekvencie obrazov stane prostriedkom komunikácie. Formu rigorózneho formalizmu si zvolil srbský režisér Vladimir Vulević v snímke How I Beat Glue and Bronze (Kako sam pobedio lepak i bronzu). Vulevič zaznamenáva všednú každodennosť továrenského robotníka v zaspatom priemyselnom mestečku so zašlou slávou. Dokumentárnym realizmom zaznamenáva osamelosť Mihajla a jeho tichý žiaľ prostredníctvom kolektívneho rozprávača v podobe nenápadných osôb, ktoré prechádzali Mihajlovým životom. 

Zatiaľ čo iné festivaly sa snažili sanovať vlastnú existenciu či nájsť relevantný prevádzkyschopný model, ako zachovať kontinuitu a uviesť nové filmy, festival v Locarne zvolil sympatickú formu nielen v symbolickej solidárnosti, ale aj v podobe až aktivistickej angažovanosti. Svojím spôsobom ide aj o politické vyjadrenie: Locarno upozornilo na kľúčové postavenie festivalov nielen ako platforiem na uvádzanie a nákup filmov, ale aj ako inštitúcií, ktoré sa podieľajú na formovaní nezávislej svetovej kinematografie.

Martin Kudláč, filmový publicista