Nakrúcali tak, akoby to bolo poslednýkrát

Hraný debut Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji (1994) prišiel do kín v čase, keď bol každý slovenský film výnimočný už len tým, že vznikol. Po premiére sa hovorilo o zmarenej šanci, až amatérskom diele. Film vznikol v rovnakom čase ako Pulp Fiction: Historky z podsvetiaQuentina Tarantina či Takí normálni zabijaci Olivera Stona a jeho vnímanie sa časom menilo. Okrem žmurkania na diváka ponúka autentické obrazy ranokapitalistickej Bratislavy 90. rokov minulého storočia. Po digitálnom reštaurovaní v Slovenskom filmovom ústave, ktorý film koprodukoval, sa snímka vracia do kín v obnovenej premiére.

Trojica kamarátov (Vladimír Hajdu, Juraj Johanides, Maroš Kramár) ukradne z bratislavskej výstavy obraz Andyho Warhola a diváci sledujú ich bohémsky život aj za hranicou zákona. Námet vznikol, keď režisér Semjan ešte ako študent FAMU natočil krátky film On, Sylvia a iná (1985) o náhodnom stretnutí dvoch mladíkov, ktorí plánujú ukradnúť ten istý obraz. V roku 1991 natočil stredometrážny umelecký dokument o Andym Warholovi. Producentom bol Maroš Hečko a simultánne so Semjanom pracovali aj na scenári, ktorý filmy prepája. Scenár podporilo Ministerstvo kultúry Francúzskej republiky a vyhral československú časť súťaže Hartley-Merrill Prize, ktorú organizuje Sundance institute. Film finančne podporil aj fond Pro Slovakia a do jeho realizácie vstúpil Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum v koprodukcii so Slovenskou televíziou Bratislava a JMB Film & TV Production Milana Stráňavu. O nakrúcaní počas leta 1993 médiá informovali ako o novej nádeji pre slovenský film.

„Film mal päť hodín, pretože taký dlhý bol scenár. Bol som nešťastný, keď sme museli vyhodiť celé scény a kadečo amputovať pre distribúciu, logike príbehu to nepridalo. Čo viac, boli sme hlúpi a nedali sme pozor, takže sa nezachoval režijný zostrih. Kadečo sa však dá domyslieť aj zo zvyšku. Keď som film videl teraz po rokoch, akceptoval som ho,“ povedal v roku 2012 pre mesačník TV Oko Štefan Semjan.

Andrej Obuch vo Filmovej revue 2/1994 vyzdvihuje veľkú snahu filmárov a vznik tohto „nezávislého filmu“ vidí ako malý zázrak. Semjan s Hečkom podľa neho chtiac či nechtiac nadväzujú na odkaz Ela Havettu a života ako happeningu v Slávnosti v botanickej záhrade (1969). V periodiku Filmový přehled sa film označuje za „anarchistické“ dielo, zjavne inšpirované Godardom a Jakubiskom 60. rokov, hlavne filmom Vtáčikovia, siroty a blázni. Vo viacerých dobových textoch sa prízvukuje, že z filmu cítiť radosť z nakrúcania. „Výsledok však nie vždy zodpovedá predpokladom. Tvorcom sa rozhodne nedá uprieť radosť z filmovania a snaha o nový príbeh. Ten sa však rozmenil na rad za sebou nasledujúcich prvoplánových epizód, prezentujúcich radostne hýrivý život hlavných postáv. Divákovi sa servírujú v takom množstve a s takou intenzitou, že potom len ťažko môžeme veriť scénam, kde sa vážne rozoberajú ,veci života‘,“ hodnotila Cinema.

V tomto filme neplatia bežné rozprávačské postupy ani logika. „Raz sa pristaví pri zdanlivo nepodstatnej epizóde a dôsledne, detailne ju dokumentuje, hneď potom vynechá i dôležité časti a zápletky,“ písali v +TV, prílohe denníka Smena. „Detektívny rámec vyžaduje totiž svoju logiku uvedenia,“ argumentovala  Eva Dzúriková vo Filmovej revue. „Vyčítať hrdinom filmu a celému dielku nezodpovednosť konania hrdinov, plytvanie témami a akciami, znamená vyčítať mu podstatu, zdroj, z ktorého čerpá,“ dodala a komentovala aj zobrazenie hrdiniek: „Žene je prisúdená rola ešte horšia od štatistky – zo slušnosti ju nebudeme ani konkretizovať.“ Podobne to videla Jana Mjartanová v Národnej obrode. Za jediné pozitívum filmu označila výkony trojice hlavných predstaviteľov. Na ich adresu sa vyjadruje aj Miloš Ščepka v Smene: „Vlado Hajdu, Juraj Johanides a Maroš Kramár v hlavných úlohách sú krásne uvoľnení až rozjuchaní. Improvizujú, odbočujú od scenára, rozprávajú sa s kameramanom či s režisérom (?), žartujú.“ Viacerí pozitívne hodnotili aj prácu kameramana Martina Štrbu.

„Film Na krásnom modrom Dunaji je typický debut. Obaja hlavní tvorcovia doň vložili maximum scén, príhod a zážitkov, akoby nakrúcali naposledy a nechceli si nič odložiť do budúceho filmu,“ hodnotil Andrej Obuch. „Režisér Semjan akoby bol fascinovaný procesom vzniku filmu a neodhodlal sa k výraznejšej selekcii scén a motívov,“ zhrnula Cinema. „Napriek tomu nie je možné prehliadnuť skvelé momenty a filmárske cítenie režiséra, ktorý s prehľadom a vtipom vytvára niekoľko scén hodných divákovej pozornosti,“ písala o filme, v ktorom účinkujú aj Marián Labuda, Silvia Šuvadová, Anna Šišková, František Kovár, Peter Šimun, Andy Hryc a mnohí ďalší. 

Hudbu poskytol John Lurie, známy aj spoluprácou s režisérom Jimom Jarmuschom. „Keď sme boli pri písaní scenára unavení, púšťali sme si hudbu. Vtedy som prvýkrát počul Lurieho a povedal som si, že musí urobiť hudbu k nášmu filmu. Niektoré scény sme už písali priamo pod dojmom jeho skladieb. Potom sme za ním vycestovali do Nemecka, kde koncertoval, a presvedčili sme ho, aby s naším návrhom súhlasil. Neskôr bol však veľmi zaneprázdnený a skončilo to tak, že nám predal práva na jedno svoje cédéčko. Je škoda, že nezložil hudbu priamo k filmu, a tak sme sa snažili aspoň niektoré scény strihovo prispôsobiť jeho skladbám,“ prezradil Sejman v rozhovore pre Večerník. V snímke počuť a vidieť aj pražskú undergroundovú skupinu Garage s Tonym Ducháčkom.

Na krásnom modrom Dunaji (r. Štefan Semjan, Slovensko, 1994) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP
OBNOVENÁ PREMIÉRA: 20. 8. 2020

Jaroslava Jelchová
foto: archív SFÚ/Marián Veselovský

Vendeta dvoch starcov

Nedočkali sa spravodlivosti, tak sa ju rozhodli vykonať sami. Aj keď im zdravie neslúži ako za mladi, s odhodlaním sa vydávajú na misiu pomsty. Jiří Schmitzer a Ladislav Mrkvička hrajú v novom česko-slovenskom filme Staříci dvojicu bývalých politických väzňov, ktorí chcú zabiť komunistického prokurátora z 50. rokov. 

„S pravdou si nikto zadok vytierať nebude,“ hovorí viac ako 80-ročný armádny dôstojník pripútaný na invalidný vozík. Vlastimil Reiner (Jiří Schmitzer) prilieta do rodného Česka napriek hendikepu. Má na to pádny dôvod – chce vypátrať a zabiť komunistického prokurátora Václava Mráza, ktorého porevolučné súdy nedokázali (alebo nechceli) potrestať za jeho zločiny. Keďže Vlasta je do značnej miery odkázaný na ochotu druhých, na pomoc mu príde jeho dávny kamarát z protikomunistického odboja Antonín (Ladislav Mrkvička). Spolu si požičajú starú obytnú dodávku a vyrazia na cestu za odplatou. 

Scenár inšpirovaný skutočnými udalosťami napísali Martin Dušek a Ondřej Provazník, ktorí sa chopili aj réžie. Dvojica dokumentaristov a žurnalistov už natočila niekoľko dokumentov, ale na poli hraného filmu sú Staříci ich debutom. Na Cenách českej filmovej kritiky získali ocenenie za réžiu, najlepší film aj herecký výkon (Jiří Schmitzer). Na Českom levovi sa z ocenenia tešili obaja hereckí predstavitelia. „Mali sme v hlave všeobecný koncept filmu, v ktorom by sa originálnym spôsobom riešilo vyrovnanie českej spoločnosti s minulosťou. Chceli sme, aby sa takýto film odohrával v prítomnosti, aby to nebola dobovka,“ približuje v presskite Ondřej Provazník a pokračuje: „A potom Martin zachytil v spravodajstve príbeh Pravomila Raichela, ktorý sa na prelome tisícročí chystal demonštratívne zabiť zločinného prokurátora z 50. rokov Karla Vaša. Znelo to skvelo.“ Dušek mu navrhol, aby o ňom natočili dokument, ale Provazník videl materiál ako hraný film. 

„Keď som videl tú reportáž, okamžite ma oslovila kombinácia vážnosti a vznešenosti zámerov a bizarnosti ich naplnenia. Zločiny komunizmu, v tomto prípade konkrétne tyrana a psychopata, mali byť potrestané, ale skutočnosť mala byť taká, že dvaja chorľavejúci starci na neho číhali pred poštou, kým sa nebude šuchtať po dôchodok. Zároveň to však kdesi pod zvraštenou pokožkou stále boli tí starí frajeri, ktorí si prešli vojnou, vodili ľudí cez hranicu stráženú esenbákmi na Západ a dokázali utiecť z opevneného komunistického kriminálu,“približuje Dušek. A to chceli dostať aj do filmu. Hrdina reálneho sveta popravu nevykonal, zomrel deň pred plánovanou akciou. Českí tvorcovia sa tak rozhodli vziať si jeho misiu za svoju. „Naši starci prežili rôzne dobrodružstvá a stretnutia, tí by mohli rozprávať, keby boli zhovorčivejší! Nakoniec sme sa im však rozhodli osekať cestu na najnutnejšie, realistické úkony a vystríhať sa zbytočného ,príbehovania‘. Seriály a kiná sú plné samoúčelných charakterov a ich stretávaní sa podľa scenáristických poučiek. Podľa príručky môžete začať, ale potom ju radšej hoďte do kozuba,“ povedal Dušek na margo písania scenára. Autori podľa svojich vlastných slov začali tam, kde Raichel skončil, aj keď ich hlavný hrdina je vymyslená, fiktívna postava. „Film má, s trochou nadsádzky, podobu alternatívnej histórie. Chceli sme, aby príbeh fungoval ako jednoduché gesto, a zároveň sme nestáli o nejakú prvoplánovú protikomunistickú agitku. V našom filme ide o starobu, o to, aké traumy riešia starí ľudia vo svete, ktorý im nerozumie. A aj o to, ako sa vôbec môžu s takýmito traumami vyrovnať. Pre ostatných sú spomienky našich hrdinov irelevantné, ale to nijak nezmenšuje intenzitu ich pamäti, možno skôr naopak. Minulosť sa dostáva do filmu skryto, v podobe pokrúteného sveta, ktorým naše postavy prechádzajú, a v podobe vôle, s ktorou pátrajú po nepriateľovi Mrázovi,“ dodal Provazník. 

Staříci (r. Martin Dušek, Ondřej Provazník, Česko/Slovensko, 2019)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 181 211 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 130 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: Filmtopia