Rok 2006, keď Slovenská filmová a televízna akadémia prvýkrát vyhlasovala slovenské národné filmové ceny, bol iróniou osudu zároveň rokom, keď nevznikol ani jeden majoritne slovenský dlhometrážny hraný film. Odvtedy sa veľa zmenilo a zrekapitulovať všetko dôležité, čím slovenská kinematografia za ten čas prešla, tak, aby nešlo iba o suchý sumár čísel, ocenení a dajme tomu zaváhaní, značne presahuje priestorové možnosti tohto textu. V čase vyhlasovania víťazov jubilejného, desiateho ročníka Slnka v sieti je však namieste obzrieť sa za uplynulými rokmi.

V kategórii hraných filmov získal vlani Slnko v sieti Tlmočník (2018) Martina Šulíka a rok predtým pripadlo víťazstvo Čiare (2017) Petra Bebjaka. Čo majú dráma o vyrovnávaní sa s minulosťou a kriminálny príbeh zo slovensko-ukrajinského pohraničia spoločné? Napríklad vedúcu výrobného štábu RTVS, ktorá sa podieľala na oboch. „Pri koprodukciách funguje interný vedúci výrobného štábu ako produkčný, ktorý najmä zabezpečuje dohodnuté kapacity (techniku, technológie, profesie) RTVS,“vysvetľuje pre Film.sk Tatiana Javorková. „Z hľadiska mojej práce neboli Tlmočník a Čiara ničím špecifické, ale v každom prípade som ich robila veľmi rada,“ dodáva. V projektoch, na ktorých sa podieľa RTVS, je jej vedúci výrobného štábu väčšinou interným pracovníkom televízie a zodpovedá za organizačnú, prevádzkovú a ekonomickú stránku daného projektu. Otázka, čím môže uľahčiť alebo naopak skomplikovať prácu na filme svojim kolegom, je podľa Javorkovej skôr otázkou na jednotlivých členov štábu. „Je však fakt, že vedúci výrobného štábu im môže ‚uľahčiť‘ život precíznosťou v plánovaní, domýšľaní detailov a celkovým prehľadom o projekte,“ dodáva produkčná, ktorá sa tešila z víťazstva oboch filmov a brala ho za svoje. „Bola som hrdá na to, že som aj ja mohla prispieť malou troškou k úspechu týchto projektov. Je fajn, že máme slovenské filmové ceny, a víťazstvo v kategórii najlepší film ma, samozrejme, veľmi teší.“

Tatiana Javorková spolupracovala ako vedúca výrobného štábu aj na dokumente Válek (2018) režiséra Patrika Lančariča. Ten síce získal nomináciu, v kategórii dokumentov však akademici cenu napokon prisúdili Poslednému autoportrétu (2018) Mareka Kuboša. „Keďže viem, ako ťažko sa na Slovensku tvoria filmové a dokumentárne projekty, teší ma akýkoľvek úspech a doprajem ho každému,“komentuje Javorková víťazstvo „konkurencie“.

Premeny dokumentaristov

Dokumentárne filmy sú na Slnku v sieti vôbec zaujímavou kategóriou. So snímkami Kauza Cervanová (2013), Diera v hlave (2016) s témou rómskeho holokaustu a Para nad riekou (2015) o džezmenoch Lacovi Déczim, Ľubomírovi Tamaškovičovi a Jánovi Jankejem, ktorý nakrútil spoločne s Filipom Remundom, si cenu v tejto kategórii trikrát odniesol Robert Kirchhoff. S prvým oceneným Pavlom Barabášom (Amazonia Vertical, 2004) a s minuloročným víťazom Marekom Kubošom (Posledný autoportrét) zostáva medzi režisérmi, ktorí zatiaľ neprešli od réžie dokumentov k réžii hraných filmov, no Kuboš sa ambíciou smerujúcou k nakrúteniu hranej snímky netají. Ostatní víťazi kategórie dokumentov si už réžiu hraného filmu skúsili. Juraj Lehotský a Jaro Vojtek so snímkami Zázrak(2013), resp. Deti (2014) získali v kategórii hraný film aj nomináciu na Slnko v sieti. V roku 2016, keď sa o cenu uchádzali práve Vojtekove Deti, získal cenu v najsledovanejšej kategórii hraný debut dokumentaristu Marka Škopa Eva Nová (2015). Tretím nominovaným filmom bola vtedy snímka Koza (2015), ktorú nakrútil takisto pôvodne dokumentarista Ivan Ostrochovský. A kým silným kandidátom na Slnko v sieti pre najlepší film bola tento rok Škopova dráma Nech je svetlo (2019), na budúci rok sa pri vyhlasovaní nominácií na národné filmové ceny budú isto skloňovať Služobníci (2020) Ivana Ostrochovského. Napovedajú to prvé ohlasy na príbeh adeptov teológie, ktorého cestu do sveta zastavila hneď po premiére v Berlíne pandémia ochorenia COVID-19. Konkurovať Služobníkom bude aj Muž so zajačími ušami (2020), ktorý má premiéru v októbri. Ide o novinku jediného víťaza dokumentárnej kategórie, ktorého sme zatiaľ v tejto súvislosti nespomínali. Martina Šulíka, ktorý získal Slnko v sieti s dvojdielnym dokumentom 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna(2010), vníma totiž verejnosť prioritne ako režiséra hraných filmov, hoci má za sebou aj celkom bohatú dokumentárnu filmografiu, z ktorej vyčnievajú výrazné portréty výnimočných umeleckých osobností.

Kam zmizla realita?

V 90. rokoch minulého storočia sa Šulík ako jeden z mála mladých tvorcov dokázal presadiť v hranom filme a spraviť zo svojho mena značku, ktorú registrovali aj bežní diváci. Keď sa v roku 2006, dva roky po nultom ročníku, prvýkrát udeľovali ceny Slnko v sieti (16 rokov z titulku prešlo od nultého ročníka 2004), filmom roka sa stal práve Šulíkov Slnečný štát (2005). Vznikol, keď Šulík a jeho spoluscenárista Marek Leščák nadobudli rovnaký pocit, že z filmov okolo nich sa vytratila realita. „Uvedomili sme si, že o našej spoločnosti vypovedajú viac dokumenty ako hrané filmy zo súčasnosti. Chceli sme teda nakrútiť film, ktorý by aspoň čiastočne zachytával životnú situáciu normálnych ľudí, ich zápas s novou realitou,“ opisoval režisér v čase vzniku filmu o štvorici nezamestnaných kamarátov genézu projektu pre Film.sk. Paradoxom je, že prvý slovenský film, ktorý získal Slnko v sieti v hlavnej kategórii, bol vlastne český a slovenský koprodukčný podiel bol pri ňom menšinový. „Pôvodne sme ho zamýšľali ako čisto slovenský projekt, ale okrem výraznej podpory Ministerstva kultúry SR a dvoch menších sponzorov sme na Slovensku nenašli iného investora. Chvalabohu, náš scenár sa zapáčil Čestmírovi Kopeckému a ten sa rozhodol, že náš film podporí. Bez pomoci jeho spoločnosti První veřejnoprávní by Slnečný štát nikdy nevznikol,“ povedal Šulík, ktorému v roku 2006 v kategórii hraných filmov konkurovali české snímky českých režisérov – Príbehy obyčajného šialenstva (2005) Petra Zelenku a Šílení (2005) Jana Švankmajera. V Správe o stave slovenskej audiovízie v roku 2005sa však konštatuje, že podpora štátu pre audiovizuálny priemysel stúpa aritmetickým radom, dotácia 150 miliónov (vtedajších) korún je prakticky dvojnásobkom podpory z predchádzajúceho roka a nakrúca sa čoraz viac hraných, dokumentárnych aj animovaných filmov. Ďalší dôležitý impulz pre domácu filmovú tvorbu prišiel v roku 2008, keď parlament uzákonil vznik Audiovizuálneho fondu. A hoci v tomto období boli aj roky, keď nevznikol ani jeden majoritne slovenský celovečerný hraný film, počet nakrútených filmov začal rásť. Najmä po spustení Audiovizuálneho fondu. Kým v roku 2007 malo premiéru 5 slovenských filmov, v roku 2014 to už bolo 19 hraných a dokumentárnych filmov a ich počet ďalej stúpal. K filmom začali opatrne, ale predsa pribúdať aj diváci v kinách, až kým súhrnná návštevnosť slovenských filmov v roku 2017 neprekročila milión.

Viaceré filmy síce rekordy v návštevnosti netrhali, zato však robili dobré meno slovenskej kinematografii vo svete. Medzi nimi napríklad snímka Môj pes Killer (2013) režisérky Miry Fornay, ktorá si odniesla hlavnú cenu z MFF v Rotterdame, Eva Nová (2015) Marka Škopa s Cenou FIPRESCI z Toronta či Dom (2011) Zuzany Liovej, nominovaný na Sutherland Trophy v rámci British Film Institute Awards v spoločnosti mien ako Alice Rohrwacher či Justin Kurzel.

Učila sa z rozdielov v klapkách

Zuzana Liová, ktorej Dom sa stal filmom roka na štvrtom ročníku Slnka v sieti, spolupracovala aj na ďalších ocenených filmoch. Pozíciu videooperátorky si vyskúšala pri Šulíkovom Slnečnom štáte.„Spomínam si, ako som sa prvý deň učila stáčať káble a ako sa na mne osvetľovači zabávali. Bolo to jednoduché VHS video. Nahrávala som jednotlivé klapky,“ vysvetľuje pre Film.sk svoju úlohu. „Iba som stláčala ,recordʻ a ukazovala zábery, ktoré chcel Martin vidieť. Avšak najdôležitejšia bola pre mňa možnosť vidieť, ako sa Martin Šulík pri videu radil s Martinom Štrbom o natočených záberoch. Veľa som sa od nich učila o strihu, o práci s hercom, o tvorbe mizanscény. Videla som rozdiely v jednotlivých klapkách, mohla som ich porovnávať,“ dodáva Liová. Ešte pred hraným kinodebutom Dom nakrútila vyštudovaná scenáristka a dramaturgička televíznu snímku Ticho (2005). Vznikala zhruba v rovnakom období ako Slnečný štát. „Pôvodne mal Ticho režírovať Martin Šulík, prepisovali sme spolu scenár, ale keď sa pustil do Slnečného štátu, povedal, že sa mu nechce točiť ďalšiu sociálnu tému, a povzbudil ma, nech to režírujem sama,“ spomína Liová. „Ako scenáristka som bola veľmi rada, že som sa potom dostala k práci na Slnečnom štáte. Okrem iného som tak spoznala Martina Štrbu a kostýmovú výtvarníčku Katku Hollú, ktorí so mnou neskôr na Tichu pracovali.“

Keď o niekoľko rokov nakrúcala Dom, pozícia videooperátora v jej štábe vyzerala už trochu inak, než keď ju robila sama. „Pri Dome robil môj videooperátor podľa potreby zostrihy celých scén, takže som priamo na nakrúcaní mohla vidieť, čo sme natočili, a podľa toho korigovať ďalšie kroky. Ja som v exteriéroch na Slnečnom štáte vozila videorekordér a monitor v nákupnom vozíku, pri Dome sa už používala celá skriňa na kolieskach s množstvom funkcií,“ vysvetľuje. 

Dom nie je jediným debutom, ktorý uspel v kategórii hraných filmov. Za deväť rokov sa to podarilo Pokoju v duši (2009) režiséra Vladimíra Balka, ktorý mal dovtedy najmä televízne skúsenosti, aj hranému debutu dokumentaristu Marka Škopa Eva Nová. Aj na ňom sa Liová podieľala. Tentoraz nevozila video v nákupnom vozíku, ale mala na starosti dramaturgiu. „Moja dramaturgická spolupráca s Markom býva intenzívna hlavne pri scenári a neskôr pri jednotlivých zostrihoch,“ hovorí Liová, ktorá so Škopom spolupracovala aj na ďalšej, v čase našej uzávierky ešte iba nominovanej snímke Nech je svetlo. „Marko chcel mať dopredu čo najpresnejší scenár, keďže film aj režíroval. S Markom a Františkom Krähenbielom, spoludramaturgom a strihačom filmu, sme sa veľa rozprávali o téme, o postavách a ich motiváciách, o alkoholikoch, o vzťahoch rodičov a detí, domýšľali sme príbeh, hľadali nové motívy,“ vysvetľuje. „Mojou a Ferkovou úlohou bolo hlavne z odstupu nazerať na príbeh, zhodnotiť zmeny, ktoré Marko zapracoval do scenára, ponúkať riešenia. Snažila som sa, aby Marko nezabúdal, prečo príbeh píše, čo osobné v ňom prináša a ako najlepšie to premeniť na film s univerzálnym posolstvom,“ dodáva držiteľka Slnka v sieti. Prejavilo sa nejako v jej praxi a kariére to, že cenu získala? „Priamo sa to neprejavilo. Možno to nejako zavážilo pri žiadostiach o granty s novými projektmi, ale neviem to posúdiť.“

Kto kreslí fantazijné svety?

Viacero pozícií vo filmovom štábe si vyskúšal aj animátor Boris Šima. Takisto ako pozície vedúcej výrobného štábu, videooperátora či dramaturgičky nie sú tieto práce celkom vo svetle reflektorov, no výroba filmu by sa bez nich nezaobišla. Talentovaný výtvarník sa podieľal na štyroch z ôsmich animovaných filmov, ktoré v tejto kategórii získali Slnko v sieti. (V roku 2017 cenu za animovaný film neudelili.) 

Šima je spoluautorom výtvarných návrhov k oceneným seriálom Mimi & Líza či Websterovci. Slnko v sieti pre najlepší animovaný film vníma ako ocenenie pre celý štáb, ktorý na ňom pracoval. „Ja aj kolegovia zo štábu berieme ocenenie Slnko v sieti určite veľmi osobne a tešíme sa z neho,“ hovorí Šima. Na otázku, či mu predsa len nechýba na Slnku v sieti špeciálna cena pre autorov výtvarných návrhov, ktorí niekedy zostávajú v tieni režisérov, odpovedá: „Neviem presne, či chýba ocenenie pre autorov výtvarných návrhov. Možno ak by išlo o ocenenie výtvarného počinu vo filme vo všetkých kategóriách... V animovanom filme si väčšinou výtvarnú stránku rieši režisér, takže také ocenenie by asi nedávalo zmysel.“ To, že autorom výtvarných návrhov je niekto iný ako režisér, ktorý sa, naopak, na výtvarných návrhoch nepodieľa, sa však stáva. „Áno, napríklad pri Websterovcoch,“ hovorí Šima. „Pri Mimi & Líze sme s Katkou Kerekesovou mali ,výtvarnostiʻ väčšinou rozdelené tak, že ja som robil návrh vedľajších postáv a fantazijných svetov a celkové doladenie v postprodukcii a Katka navrhla Mimi, Lízu, postavy susedov v dome a mesto. Rekvizity sme už robili rôzne, ako to vyšlo. Ale na začiatku som sa snažil prispôsobiť Katkinmu štýlu,“ objasňuje Šima, ako to vyzerá, keď si režisér prizve na spoluprácu ďalšieho výtvarníka. A vysvetľuje aj, aký podiel z celkovej práce na filme tvoria výtvarné návrhy. „Pri Mimi & Líze som tvoril spolu s Katkou výtvarne návrhy, ktoré sa priamo používali na animáciu v seriáli. Zároveň sme spolu s Jozefom Elšíkom, Andrejom Gregorčokom a Petrom Košťálom v postprodukcii dotvárali výtvarnú stránku seriálu. Pri Websterovcoch robím výtvarné návrhy, podľa ktorých sa následne vytvárajú 3D modely,“ objasňuje ďalej Šima. 

Pri Mimi a Líze pracoval Šima aj na obrazovej postprodukcii, pri Fongopolise bol zase asistentom obrazovej postprodukcie. „Pri Mimi & Líze spočívala moja práca na postprodukcii v doladení výtvarnej stránky seriálu. Na Fongopolise odviedla drvivú väčšinu postprodukčnej práce režisérka a moja manželka Joanna Kożuch. Tam som skôr robil poradcu a pomáhal s niektorými vecami,“hovorí Šima, ktorého diváci nájdu aj v titulkoch filmu Nazdravíčko! (2005) režisérov Ivany Zajacovej a Jozefa Mitaľa. „V ňom som len v rámci kamarátstva pomáhal vyrábať nejaké rekvizity,“ hovorí Šima o prvom animovanom filme, ktorý v roku 2006 získal od akademikov prívlastok „najlepší“. A ktoré filmy boli podľa akademikov najlepšie vlani? To sme sa dozvedeli v priamom televíznom prenose RTVS 9. septembra. Medzi animovanými filmami zvíťazil Šarkan Martina Smatanu, najlepším dokumentom sa stala  Dobrá smrť Tomáša Krupu a cenu za hraný film roka prisúdila Slovenská filmová a televízna akadémia dráme Nech je svetlo režiséra Marka Škopa.

DRŽITELIA SLNKA V SIETI ZA ROK 2019

NAJLEPŠÍ HRANÝ FILM 
NECH JE SVETLO
režisér: Marko Škop
producenti: Marko Škop, Ján Meliš, Petr Oukropec, Pavel Strnad

NAJLEPŠÍ DOKUMENTÁRNY FILM 
DOBRÁ SMRŤ
režisér: Tomáš Krupa
producenti: Tomáš Krupa, Dagmar Sedláčková, Arash T. Riahi

NAJLEPŠÍ ANIMOVANÝ FILM
ŠARKAN
režisér: Martin Smatana
producent: Peter Badač


NAJLEPŠIA FILMOVÁ RÉŽIA
MARKO ŠKOP 
film: Nech je svetlo

NAJLEPŠÍ FILMOVÝ SCENÁR
MARKO ŠKOP 
film: Nech je svetlo

NAJLEPŠÍ KAMERAMANSKÝ VÝKON
TOMÁŠ JURÍČEK 
film: Amnestie

NAJLEPŠÍ FILMOVÝ STRIH
MATEJ BENEŠ 
film: Amnestie

NAJLEPŠÍ FILMOVÝ ZVUK
VIKTOR KRIVOSUDSKÝ
film: Amnestie

NAJLEPŠIA FILMOVÁ HUDBA
DAVID KOLLAR
film: Punk je hned!

NAJLEPŠÍ ARCHITEKT - SCÉNOGRAF 
TOMÁŠ BERKA, KAROL FILO, VÁCLAV VOHLÍDAL
film: Amnestie

NAJLEPŠIE KOSTÝMY
MAREK CPIN 
film: Hodinárov učeň

NAJLEPŠIE MASKY
HELENA STEIDLOVÁ
film: Hodinárov učeň

NAJLEPŠÍ ŽENSKÝ HERECKÝ VÝKON V HLAVNEJ ÚLOHE
ZUZANA KONEČNÁ
film: Nech je svetlo

NAJLEPŠÍ ŽENSKÝ HERECKÝ VÝKON VO VEDĽAJŠEJ ÚLOHE
ANNA GEISLEROVÁ
film: Amnestie

NAJLEPŠÍ MUŽSKÝ HERECKÝ VÝKON V HLAVNEJ ÚLOHE
MILAN ONDRÍK 
film: Nech je svetlo

NAJLEPŠÍ MUŽSKÝ HERECKÝ VÝKON VO VEDĽAJŠEJ ÚLOHE
GREGOR HOLOŠKA
film: Amnestie

Výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre 
MILAN LASICA 

DIVÁCKA CENA SLNKO V SIETI
LOLI PARADIČKA
režiséri:, r. Richard Staviarsky, Víťo Staviarsky
producent: Mária Staviarska

Matúš Kvasnička
foto: ARTILERIA, Čestmír Kopecký - První veřejnoprávní

Milan Lasica sa v stredu 9. septembra, keď vyhlásia víťazov jubilejného 10. ročníka národných filmových cien Slnko v sieti, stane druhým hercom, ktorý získa cenu za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. Prvým bol v roku 2004 Ladislav Chudík a medzi ocenenými kameramanmi, režisérmi, scénografmi či dramaturgmi a scenáristami v tejto kategórii zatiaľ nefiguruje žiadna žena. 

„Ocenenie poteší, nebudem sa tváriť, že mi to je jedno,“ reagoval Lasica na stretnutí s novinármi. „Veľmi príjemne ma prekvapilo, že ma filmová a televízna akadémia oceňuje, aj keď som v oblasti filmu nejakú veľkú brázdu nevyoral. Napriek tomu veľmi pekne ďakujem, a ak by mi ešte prišla nejaká filmová ponuka, tak s vďakou odmietam,“ povedal Lasica, ktorý vo februári oslávil 80. narodeniny. Nimi si ocenenie pragmaticky zdôvodnil. „Je to vďaka tomu, že som sa dožil takého pokročilého veku, o ktorom sa často hovorí ako o krásnych rokoch, ale myslím, že to sú krásne roky len pre korytnačky,“povedal humorista, herec, režisér a prezident košického Art Film Festu. Na konte má desiatky televíznych a filmových úloh. Roky tvoril dvojicu s Júliusom Satinským. Spolu napísali dialógy k Pachovi, hybskému zbojníkovi (1975) režiséra Martina Ťapáka a spoločne účinkovali v niekoľkých filmoch vrátane slávnych Sladkých hier minulého leta (1968) Juraja Herza. Práve tie boli jedným z filmov, ktoré koncom augusta videli diváci v rámci nového projektu SFTA Kino pod hviezdami pred bratislavskou Euroveou, a Lasica film osobne uviedol. 

mak

Najlepší hraný film

1. Slnečný štát (2005, r. Martin Šulík)

2. Muzika (2007, r. Juraj Nvota)

3. Pokoj v duši (2009, r. Vlado Balko)

4. Dom (2011, r. Zuzana Liová)

5. Môj pes Killer (2013, r. Mira Fornay)

6. Eva Nová (2015, r. Marko Škop)

7. Učiteľka (2016, r. Jan Hřebejk)′

8. Čiara (2017, r. Peter Bebjak)

 9. Tlmočník (2018, r. Martin Šulík)

Najlepší dokumentárny film

1. Amazonia Vertical (2004, r. Pavol Barabáš)

2. Iné svety (2006, r. Marko Škop)

3. Slepé lásky (2008, r. Juraj Lehotský)

4. 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. a II (2010, r. Martin Šulík)

 5. Kauza Cervanová (2013, r. Robert Kirchhoff)

6. Tak ďaleko, tak blízko (2014, r. Jaro Vojtek) 

7. Para nad riekou (2015, r. Robert Kirchhoff, Filip Remunda)

8. Diera v hlave (2016, r. Robert Kirchhoff)

9. Posledný autoportrét (2018, r. Marek Kuboš)

Najlepší animovaný film

1. Nazdravíčko! (2005, r. Ivana Zajacová, Jozef Mitaľ)

2. Štyri (2007, r. Ivana Šebestová)

3. About Socks and Love (2008, r. Michael Čopíková)

4. Kamene (2010, r. Katarína Kerekesová)

5. Sneh (2013, r. Ivana Šebestová)

6. Fongopolis (2014, r. Joanna Kożuch)

7. cenu neudelili

8. Websterovci, časť Ocko hrdina (2017, r. Katarína Kerekesová)

9. Mimi a Líza - Záhada vianočného svetla (2018, r. Ivana Šebestová, Katarína Kerekesová)

Najlepšia réžia

1. Martin Šulík (Slnečný štát)

2. Juraj Nvota (Muzika)

3. Juraj Lehotský (Slepé lásky)

4. Martin Šulík (Cigán) 

5. Mira Fornay (Môj pes Killer)

6. Marko Škop (Eva Nová)

7. Tomáš Weinreb, Petr Kazda (Ja, Olga Hepnarová)

8. Peter Bebjak (Čiara)

9. Martin Šulík (Tlmočník)

Slnko v sieti za celoživotné dielo

Juraj Herz

Pavel Branko

Stanislav Szomolányi

Maximilán Remeň (in memoriam)

Vincent Rosinec

Ladislav Chudík

Albert Marenčin

Eduard Grečner

Tibor Biath

Dušan Hanák

Dušan Dušek

Juraj Jakubisko

Igor Luther

Rudolf Urc

Roman Rjachovský

Viliam Gruska

Ondrej Šulaj

Desiatku slovenských hraných, desiatku dokumentárnych a dve pásma animovaných filmov ponúkne v septembri bratislavské Kino Lumière. Víťaznými filmami trojice žánrových kategórií tak pripomenie jubileum národných filmových cien Slnko v sieti. 

„Keďže Slnko v sieti sa bude udeľovať po desiaty raz, dostal som nápad, že by bolo fajn ukázať divákom všetky filmy, ktoré doteraz zvíťazili. Po udeľovaní cien uvidia diváci v Kine Lumière všetky víťazné hrané, dokumentárne a animované filmy za predchádzajúcich deväť ročníkov,“ povedal za kino Slovenského filmového ústavu Miro Ulman. Na filmové plátno sa počas desiatich večerov vrátia divácke hity ako Pokoj v duši (2009, r. Vlado Balko) či Čiara (2017, r. Peter Bebjak), nebude chýbať ani Muzika (2007) Juraja Nvotu s mladučkým Ľubošom Kostelným v hlavnej úlohe a toho si diváci pripomenú aj v Slnečnom štáte (2005) Martina Šulíka. Po distribučných potulkách svetom sa na domáce plátno vráti aj slovenská Učiteľka (2016) Jana Hřebejka. Jej scenár zaradila oscarovská knižnica, teda Knižnica Akadémie filmových umení a vied, do svojej stálej kľúčovej kolekcie, keďže jeho autorom je Petr Jarchovský. Ten totiž napísal aj scenár k Hřebejkovmu filmu Musíme si pomáhať, ktorý bol v roku 2001 nominovaný na Oscara a dôležité úlohy v ňom stvárňujú Csongor Kassai, Anna Šišková a Martin Huba. 

Druhý z Hřebejkových filmov sa premietať nebude, úspechy českej a slovenskej kinematografie však pripomenie dokument Martina Šulíka 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna (2010). Naskytne sa aj príležitosť pozrieť si na veľkom plátne jeden z najúspešnejších filmov Pavla Barabáša Amazonia Vertical (2004), Iné svety (2006) Marka Škopa či Slepé lásky (2008) Juraja Lehotského, ktoré zaujali aj na festivale v Cannes. Z animovaných filmov sa budú premietať epizódy zo seriálov Websterovci – Ocko hrdina (2017) a Mimi & Líza – Záhada vianočného svetla (2018), snímka o bežnom vzťahu muža a ženy About Socks and Love (2008) Michaely Čopíkovej, ocenené filmy Ivany Šebestovej Štyri (2007) a Sneh (2013) aj „rozprávka pre dospelých o strastiach duše a špirituse“ Nazdravíčko! (2005) v réžii Ivany Zajacovej (dnes Laučíkovej) a Jozefa Mitaľa. Nahovoril ho Stano Dančiak a patronát nad výtvarným spracovaním mal autor známych postavičiek Pa a Pi či Kukovho predchodcu Dancúľa bábkový scénograf Miroslav Duša. Prehliadka ponúkne aj trojicu víťazov jubilejného, desiateho ročníka Slnka v sieti, ktorí v čase uzávierky ešte neboli známi. 

„Neznámych“ mal však desiaty ročník oveľa viac ako obyčajne. „Galavečer sa mal pôvodne odohrať už v apríli, ale pre tieto zvláštne časy, ktoré žijeme, sme boli nútení ho posunúť na 9. septembra. To, ako bude večer vyzerať, ešte stále nevieme, hoci je 21. augusta. Nevieme, či budeme s divákmi, alebo bez divákov, a keď s divákmi, tak koľko ich bude,“ povedala na stretnutí s novinármi prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Wanda Adamík Hrycová. Neskôr akademikom oznámila, že večer bude bez divákov v sále a prítomní budú iba nominovaní a účinkujúci umelci. 

Kolekcia štrnástich nominovaných filmov bude tento rok dostupná aj online. V spolupráci so SFTA sa o to postará portál dafilms.sk. Snímky ako Amnestie (2019, r. Jonáš Karásek), Nech je svetlo (2019, r. Marko Škop), Punk je hned! (2019, r. Juraj Šlauka), animované tituly Sh_t Happens či Šarkana viaceré ďalšie budú v ponuke do 20. septembra. 

A v októbri sa nielen nominované, ale aj ďalšie filmy z minuloročnej produkcie vrátia na plátna kín opäť v Lumièri, kde sa od 20. do 26. 10. bude konať Týždeň slovenského filmu. Jeho súčasťou budú aj odborné panelové diskusie s hodnotením hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby roku 2019 a ďalšie sprievodné podujatia. Podrobne o nich budeme informovať v októbrovom čísle Film.sk, v ktorom prinesieme aj výsledky netradičného jubilejného odovzdávania cien Slnko v sieti. 

Matúš Kvasnička
foto: Slepé lásky / Artileria