Prvoradá je myšlienka, až potom forma

Na záver festivalu Cinematik bude mať premiéru film Očami fotografky, ktorý
o renomovanej fotografke Zuzane Mináčovej nakrútil jej syn Matej. Zuzka mala pohnutý osud. Narodila sa v Bratislave, od 13 do 14 rokov prešla koncentračným táborom v Osvienčime. Po vojne absolvovala odbor fotografie na bratislavskej Škole priemyselného dizajnu a čoskoro začala pracovať v Slovenskom filme. Je autorkou mnohých fotografických cyklov a MFF Karlove Vary si už bez jej fotografií ani nevieme predstaviť.


O svojom detstve si toho veľa prezradila už vo filme Všetci moji blízki, no najviac v novinke Očami fotografky. Spomenieš si na príhodu, ktorú si ešte nikomu nepovedala? Detstvo si mala veľmi pestré, pekné a veselé...
– Ako dieťa som chodila na prázdniny do Betlanoviec v blízkosti Slovenského raja. Môj otec odtiaľ pochádzal a mal ten kraj hrozne rád. Tam som si užívala tú najväčšiu slobodu. Ako sedemročná som s dedinskými deťmi jazdila na koni, napájali sme ich v rieke Hornád a ničoho som sa nebála. Keď som si už ako dospelá slečna sadla na koňa, dostala som z tej výšky hrozný strach a viac som to neskúšala. Dodnes neviem pochopiť, prečo to bolo také krásne a bezstarostné, kým som nespoznala strach.


Nič netrvá večne a prišli časy, na ktoré nikto rád nespomína. Vo filme Očami fotografky si prezradila svoje najväčšie tajomstvo. Je ešte niečo, o čom nikto nevie?
– Po vojne som sa rozhodla na všetky spomienky zabudnúť. Ako vidieť vo filme, nepodarilo sa mi to celkom.


O tvojom manželovi Jánovi Mináčovi sa vie, že bol veľmi talentovaný scenárista a mal aj zmysel pre humor. Čo ťa na ňom najviac zaujalo?

– Jeho odlišnosť, to, s akým nadšením hovoril o „najslovenskejšej“ dedine Klenovec, aké zaujímavé boli jeho príhody zo Slovenského národného povstania a aká milá bola jeho bezstarostnosť.


Nešťastnou náhodou si ostala s dvomi malými deťmi sama. Plat laborantky v Slovenskom filme na živobytie nestačil. Ktorý moment rozhodol, že si sa veľmi rýchlo postavila na vlastné nohy?
– Na pohrebe Jána Mináča mi sľubovali pomoc všetci. Ale nakoniec prišla odtiaľ, odkiaľ som ju vôbec nečakala. Režisér Jožo Medveď začal pracovať v Juhoslávii na koprodukčnom filme Siedmy kontinent a po veľkom, skutočne veľkom úsilí sa mu podarilo dostať ma do štábu ako fotografku. Postaral sa zároveň, aby som mohla so sebou vziať staršieho syna Janka a prejsť po zázračnej lavičke do nového sveta.


Pomocnú ruku ti podal aj oscarový režisér Dušan Vukotić. Ktorú jeho radu si si najviac vzala k srdcu?
– Nestačí usilovnosť, pracovitosť, aj šťastie je súčasťou života. Režisér Siedmeho kontinentu Dušan Vukotić bol hlavne výtvarník a za svoj krátky kreslený film Surogat dostal Oscara. Pozorovala som, ako pracuje, a vo voľných chvíľach pomáhal on mne pri fotografovaní. Pri práci mi vysvetlil, čím sa odlišuje bežná fotografia od výtvarnej fotografie, ako sa dá myšlienka vyjadriť sériou fotografií, ktoré sme nazvali „cykly“. A že pri výtvarnej práci je prvoradá myšlienka, náš osobný zážitok, až potom forma, ktorou sa vyjadrujeme.


Vyšla ti publikácia, ktorá mala veľký úspech a kladne ju prijala aj odborná kritika. Ktorá udalosť ti z tohto úspešného obdobia najviac utkvela v pamäti?
– O žiadnej knihe sa mi ani len nesnívalo. Ale v roku 1967 som mala výstavu fotografií, kde som vyjadrila pocity nás všetkých z neslobody a hľadania východísk. Fotografie boli po prvý raz zoradené v cykloch, čo bola úplná novinka. Mnohí ma upodozrievali, že som ovplyvnená filmovými políčkami, ktoré nasledujú po sebe. Pravda však je, že od- vtedy sa žiadna fotografická výstava nerobí ako „salón“ – teda výber zaujímavých fotografií bez súvislostí –, ale vždy len ako cykly.


Podtitul výstavy surrealistických fotografií na Malej scéne Národného divadla v Bratislave v roku 1967 bol Lepšie je byť s múdrym v pekle než
s hlupákom v raji. Mohla by si podrobnejšie povedať, čo si jednotlivými cyklami chcela vyjadriť?
– Celá výstava mala oveľa hlbší význam ako všetko, čo sa dovtedy na výstavách objavilo. Bola to výpoveď človeka žijúceho v neslobode a túžiaceho vymaniť sa z toho. Diváci túto výpoveď pochopili, preto mala výstava taký obrovský úspech. Boli tam štyri fotografie šachovníc a moje postavy sa mohli pohybovať len v obmedzenom priestore. Mohli sa hrať, ale nesmeli opustiť šachovnicu tak, ako sme my nemohli spoznať, že aj za našimi hranicami je svet, a to veľmi zaujímavý. Fotografie boli technicky pozoruhodné, mali formát 1 x 15 metrov a smútočný okraj. Bolo to šokujúce a myslím, že doteraz neprekonané.


Ku ktorej zo svojich výstav máš najosobnejší vzťah a prečo?

– Urobila som veľa výstav a každá pre mňa veľa znamenala. Fotografovala som mladé slovenské herečky, no nepredstavila som ich v informatívnych portrétoch, ale ako výtvarné subjekty, ktoré sa prihovárali novým jazykom. Čakala som, že budem mať mnohých epigónov, ale doteraz to nikto nenapodobnil. Najďalej som zašla pri výstave stromov, keď stromy boli vlastne ľudia a takto sa mi podarilo vyjadriť celý život – s radosťami aj starosťami, od zrodu až po smrť.


Festivaly v Karlových Varoch a Moskve sú osobitnou kapitolou tvojho života fotografky. Začnime tým karlovarským. Ktorá príhoda ti utkvela v pamäti ako absurdná alebo milá?
– V roku 1995 ma znovu prizval na spoluprácu prezident karlovarského festivalu Jiří Bartoška. Mnohí ma od toho odhovárali, že som vraj na takú prácu príliš stará. Odvtedy prešlo dvadsať rokov a najabsurdnejšia príhoda sa mi stala práve tohto roku. Na festival prišiel herec Richard Gere, hlavný predstaviteľ filmu Pretty Woman. Fotografovala som jeho príchod, zastavil sa pri mne, usmial sa tým svojím príslovečným úsmevom, podali sme si ruky, a kým sme prišli do miestnosti, kde sa ľudia pred premiérou stretávajú, vedel už moje meno. Je príjemné nadviazať priateľstvo práve takto cez prácu.


A Moskva? Ten chaos sme zažívali väčšinou spolu. Festival sa na jednej strane mohol pochváliť svetovými hviezdami, no na druhej bol plný nezmyselných príkazov a zákazov...
– Medzi absurdné zážitky, ktorých bolo v Moskve viac než dosť, počítam svoje zoznámenie sa s Kirkom Douglasom. Deň pred otvorením festivalu som išla vo výťahu s mužom, ktorý sa mi zdal povedomý. Rozprávali sme sa po nemecky, on tú reč vynikajúco ovládal a na základe toho som si nemyslela, že je to Američan, lebo tí vedia len po anglicky. Mýlila som sa. Bol hladný a smädný, tak som ho vzala na stretnutie s našou delegáciou, kde som ho vyfotografovala s hviezdami slovenského filmu Olinkou Šalagovou a Ľudkou Mandžárovou. Kaviár sme jedli polievkovými lyžicami a zapíjali chladeným šampanským. Zábava sa pretiahla do neskorých nočných hodín. Na druhý deň som sa dozvedela, že nepočkal na otvorenie festivalu, lebo sa s jeho vedením pohádal. Lenže ja som ho už „mala v kufri“, ako sa hovorí. Teda zvečneného v najlepšej nálade.


Keď sme si už na Slovensku všetci mysleli, že sa nám nemôže nič stať, prišiel mečiarizmus. Riešila si to radikálne – odsťahovala si sa do Prahy. Rozhodla si sa správne?
– Skutočne, v eufórii zo slobody sa mi Mečiarovou vinou začali znovu vracať obrazy z detstva: gardistické uniformy, spev „rež a rúbaj do krve“... Vtedy som sa rozhodla, že nebudem vyčkávať ako moji rodičia a odídem. Podporoval ma v tom môj priateľ Igor Wasserberger. Práve sme dostavali nový dom, opustili chatu v Senci a odišli do Prahy. Mala som 61 rokov, vek, keď ľudia odchádzajú do penzie. Ale preto, že svoje remeslo fotografa dobre ovládam, podarilo sa mi znovu začať žiť. Emigrácia však nie je ľahká.


Vopred ťa upozorňujem – keď mi teraz odpovieš, že už od života nič nečakáš, neuverím ti. Nechcem práve to najtajnejšie želanie, ale k nejakým sa môžeš priznať.
– Čo od života čakám? Mnoho priateľov, zdravie, pohodu a lepšie televízne programy.

Emília Kincelová ( filmová publicistka )
FOTO: archív Z. Mináčovej