Režisérska stolička musí mať dobrú oporu

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. Táto časť sa zaoberá réžiou, prostredníctvom ktorej vstupujeme do štádia produkcie hraného filmu.

Práca režiséra na každom projekte má isté body, na základe ktorých si časom a skúsenosťami každý vytvára svoju vlastnú pracovnú metódu. Čo je to však filmová réžia? Vedenie hercov? Organizácia štábu? Alebo, slovami teoretikov, umelecká a organizačná činnosť zjednocujúca všetky tvorivé a technické zložky podieľajúce sa na vzniku filmového diela? Režisér a producent Peter Bebjak, ktorý nakrútil dlhometrážne filmy Marhuľový ostrov a Zlo a na október pripravuje do distribúcie urban drámu Čistič, o filmovej réžii hovorí: „Pre mňa je to predovšetkým rozprávanie príbehu. Akým spôsobom ho rozprávate, cez koho. Presne ako keď kedysi predvádzali a rozprávali príbehy trubadúri a ľudia ich s napätím počúvali a pozerali sa na nich, akurát teraz na to využívame istú techniku a zahŕňa to väčšie množstvo ľudí, s ktorými tie príbehy spoločne vytvárame.“

Doteraz sme sa v tejto rubrike venovali niektorým podstatným krokom, ktorých úlohou bolo pripraviť všetko potrebné na nakrúcanie. Skúsme si teda opäť predstaviť, že kameraman s režisérom už určili vizuálny štýl filmu a aj na jeho základe mohli scénickí a kostýmoví výtvarníci vytvoriť svoje návrhy. Prebehol kasting a obsadenie rolí, uskutočnili sa kostýmové skúšky. Medzi režisérom a hercami prebieha dialóg o postavách a situáciách, ktoré majú stvárniť. Súčasne produkcia zabezpečuje prípravu blížiaceho sa nakrúcania a kameraman s režisérom dávajú spolu dohromady technický scenár, kde rozpíšu predpokladaný plán záberovania a nasvietenia. Na otázku, ako zvyčajne postupuje pred nakrúcaním, Bebjak odpovedá: „Prechádzam si scenár a snažím sa v ňom nachádzať všetko, čo by mi mohlo spôsobovať problém. Z toho mi tak postupne vzniká režijná kniha. Píšem si tam, na čo si mám dávať pozor a čo je v danej scéne dôležité. Aký význam má v celom príbehu, či je to zlomová scéna, či tam gradujú emócie alebo príbeh. Všetko sa to snažím mať dopredu rozpísané, aby som podľa toho potom mohol pracovať s hercami, ale aj s kamerou.“

Na nakrúcanie tak režisér prichádza už s konkrétnou predstavou, ako by mal pripravovaný film vyzerať a znieť. Napriek tejto predstave a príprave sa však už od prvého dňa nakrúcania nevyhnutne vyskytnú veci, ktoré ho do istej miery odklonia od pôvodného plánu. Podľa toho, ako herci pod vedením režiséra vytvárajú v konkrétnom priestore jednotlivé scény, ktoré zatiaľ existovali iba v podobe textu, grafických útržkov a efemérnej predstavy, ako túto predstavu pretavujú do stále konkrétnejšej podoby, treba raz prehodnotiť pôvodne zamýšľanú mizanscénu, inokedy pozmeniť dialóg či celú hereckú situáciu. Táto novovznikajúca realita zároveň podlieha nekompromisnému záznamu, prostredníctvom ktorého režisér spolu so svojím najbližším spolupracovníkom na pľaci – s kameramanom – spoluvytvára formálne uchopenie príbehu. Už len tento záznam má obrovský vplyv na priebeh nakrúcania. Na uľahčenie produkcie a zníženie už aj tak vysokých nákladov sníma kamera zábery a scény zvyčajne v úplne odlišnom poradí, ako bude ich výsledné usporiadanie, a v zakaždým sa meniacej atmosfére. Preto musí režisér neustále dbať na kontext záberu, ktorý práve nakrúca, na jeho umiestnenie v príbehu a dávať si pozor na nadväznosť záberov, aby sa neskôr pri strihu dali správne napojiť. Je nevyhnutné, aby režisér počas celého nakrúcania myslel na celok, aj keď práve vytvára iba jeho malú časť.

Prístup k samotnému nakrúcaniu v zmysle rozdelenia scén na jednotlivé zábery sa líši od režiséra k režisérovi. Niekto uprednostňuje precízne rozzáberovanie už v príprave v podobe technického scenára a nakrúcanie sa ním riadi – pokiaľ je to možné – až do najmenších detailov. Iní zase svoju predstavu dotvárajú priamo na pľaci. Bebjak napríklad vôbec nepoužíva technický scenár. „Mám rád istú improvizáciu. Samozrejme, na základe toho, že sme už predtým v danom priestore s kameramanom boli, si povieme, ako chceme riešiť zábery, a dopredu si určíme princíp. No nemám rád detailné rozzáberovanie, pretože pre mňa sú najdôležitejší herci a to, čo sa nám spolu podarí vytvoriť na mieste. Situáciu, mizanscénu. Cez nich rozprávame príbeh, cez nich mu dávame myšlienku a práve preto im dôverujem a chcem v tom momente, keď sa aj oni zoznamujú s priestorom, spoločne s nimi nachádzať správny spôsob stvárnenia akcie, ktorá dostáva ten potrebný charakter práve až v danom priestore. Až potom tomu prispôsobujeme kameru.“ Pri obsadzovaní Čističa si režisér pôvodne predstavoval mladších predstaviteľov, no typologicky mu v danom veku nikto zo Slovenska nevyhovoval. Hľadanie síce pokračovalo na Ukrajine a potom aj v Poľsku, no stále neúspešne. „Preto sme sa nakoniec rozhodli, že to vekovo posunieme, a tak sme našli hercov, ktorí nám vyhovovali.“ Do hlavných rolí Bebjak obsadil Rebeku Polákovú a Noela Czuczora. O kastingu ďalej hovorí: „Ja mám rád a je pre mňa dôležité, keď toho človeka poznám aj v súkromí. Keď viem, či v sebe nesie nejaké tajomstvo alebo niečo, čo ho môže s postavou zblížiť.“ Na otázku, ako sa s hercami pred nakrúcaním Čističa pripravovali, odpovedá: „Riešili sme, čo ich postavu ovplyvňuje. Aby v sebe mohli hľadať výrazové prostriedky, ktoré by to posilnili, no pri zachovaní civilnosti, pretože napríklad Noelova postava je silný introvert, ktorý nechce byť v spoločnosti, nechce byť videný a najlepšie sa cíti v priestore svoj- ho vlastného bytu. To isté prebiehalo s Rebekou – robili sme si čítačky, kde sme sa rozprávali o jednotlivých scénach.“ Priamo na pľaci je práca a komunikácia s hercom u každého režiséra jedinečná. Luis Buñuel údajne rád vydával pokyny typu „A teraz zapadneš za rakvu ako slnko za obzor“ alebo na hercovu otázku, na čo má myslieť pri vychádzaní z výťahu, v ktorom práve niekoho stĺkol, odpovedal: „Na svoju tetu.“ Chémia, ktorá vzniká medzi hercami a režisérom, je pre výsledok veľmi dôležitá, a preto je správny kasting kľúčový.

Pre režiséra je po kameramanovi jedným z najdôležitejších členov štábu pomocný režisér. Svojou prácou zabezpečuje hladký priebeh prípravy jednotlivých záberov a pri väčších komparzových scénach aj režíruje jednotlivých komparzistov, aby pôsobili v zábere vierohodne. Umožňuje tak režisérovi sústrediť sa na dôležitú komunikáciu s kameramanom a hercami. Pomáha mu aj skriptér, ktorý dbá na dodržiavanie nadväznosti medzi zábermi. Môže ísť okrem iného aj o kontrolu toho, či herec drží rekvizitu v tej istej ruke ako v zábere predtým alebo či je na kostýme všetko presne rovnaké ako v scéne, ktorá sa točila predvčerom, no vo výsledku budú nasledovať bezprostredne za sebou. Takže akokoľvek môže jednu zo zaužívaných predstáv o filmovom režisérovi tvoriť stolička s menom, megafón a niekedy šál, v skutočnosti je to človek, ktorý predovšetkým potrebuje cítiť dobrú oporu v štábe. Bez spolupracovníkov by bol často bezmocný a film by v požadovanej kvalite nikdy nevznikol. Aj preto by to mal byť človek schopný odovzdávať svoje nadšenie pre vznikajúci film ďalej a rovnako preň nadchýnať aj ostatných členov štábu. „Film, to nie je vec, z ktorej tu človek žije. Je to vec, ktorú tu robíte, pretože vás na nej niečo strašne baví. Je to o tej neuveriteľnej slobode oproti televízii, kde ste za výsledok niekomu zodpovední, hodnotia vás na základe istých kritérií, ktorým sa to celé prispôsobuje aj v zmysle financií, aj v zmysle výroby. Pri filme môžete robiť, čo uznáte za vhodné, čo je podľa vás naozaj správne,“ uzatvára režisér Peter Bebjak.

Martin Hnát ( študent 5. ročníka réžie na FTF VŠMU )
FOTO: filmenglish.files.wordpress.com