LADISLAV CHUDÍK
(27. 5. 1924 – 29. 6. 2015)

Kto by ho nemiloval? Za posledné roky, a zvlášť pri príležitosti jeho odchodu, sme sa o Ladislavovi Chudíkovi dozvedeli z médií hádam všetko. Vypusťme preto veci „životopisné“ a sústreďme sa na jeho filmové roly.

Prvým okamihom Ladislava Chudíka vo filme je „maďarónsky“ komparz v úvode snímky Varuj...!. Konštelácia ženy, víno a rozjarený Fero Zvarík trvá len pár sekúnd. V päťdesiatych rokoch je už Chudík vo filme ako doma, hoci väčšinou hrá vedľajšie roly. Napriek množstvu rôznorodých úloh totiž Chudík dlho, podobne ako v divadle, nebol prvým hercom (ako Machata, Valach, Filčík). V divadelnej kultúre, budovanej takými figúrami ako Budský či Jamnický, akoby nemal dosť expresívny výraz. Chudíkov moderovaný (minimalistický, civilný) prejav, možno ťažšie „zoomovateľný“ z hľadiska divadla, bol však ideálny pre filmové médium a snáď ešte vhodnejší pre televíziu, kde je obnažená tvár herca tým najpodstatnejším výrazovým prostriedkom. Ako jeden z mála hercov svojej generácie Chudík svojím prejavom „kulisy netrhal“, aj preto sa o ňom často písalo ako o jednom z našich prvých esenciálne filmových hercov. Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomína kapitán Dabač v rovnomennom filme Paľa Bielika. „Autentickosť, komornosť, striedmosť – to sú kvality neobyčajného Chudíkovho výkonu, to sú však zároveň aj kvality scenára, výpravy, réžie,“ napísal Martin Porubjak.

To, že Chudíkove herecké výkony neboli len záležitosťou jeho vkladu, dispozícií či talentu, ale i vecou režijného vedenia, dokladá práve Dabač. Bielik vedie Chudíka „za“ jeho predpoklady, dokonca i proti jeho vôli. A jeho tvárnosť, potenciál herca ako média, ktoré tvorí nad rámec poznateľného, prináša udalosť, ktorej sa (snáď?) hovorí umenie. Ale aj v Chudíkovej filmografii nájdeme slabšie roly. Napríklad v Kudláčovom príbehu manželskej krízy Posledný návrat je v úlohe zanedbávaného manžela neverníka pod maskou silného mejkapu dosť tvrdý i netypicky teatrálny.

Hoci Chudík rozhodne nebol „typom“, isté figúry sa v jeho filmografii opakovali. Okrem intelektuálov hrával často postavy v uniforme: postavy-inštitúcie a postavy zákona (vojakov, esesákov, právnikov, lekárov, profesorov, osobnosti dejín). Jeho istý chlad či étos disciplíny rezervovaných rolí sa pritom zaujímavo otváral v konštelácii s temperamentnejším partnerom. Napríklad v lettrichovských detektívkach, kde jeho postave decentného kapitána Jakubca veselo sekunduje Viliam Polónyi ako poručík Michalko. Divácky neobyčajne príťažlivá bola i konštelácia z Nemocnice na okraji mesta: poker face Sova (Chudík), k nemu rozšafno-excentrický Štrosmajer (Kopecký) či emocionálne krehká doktorka Čeňková (Balzerová). Chudíkovo herectvo, nazývané aj „herectvom bytia“, bolo i herectvom kompatibility, spolupráce a vyladenia. Stačí si pozrieť v repríze niektorú z inscenácií tzv. televíznych pondelkov.

Vo filme je Chudíkovým vrcholom prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, v televízii prelom sedemdesiatych a osemdesiatych. A samozrejme Nemocnica. Z postavy primára Sovu, jej emocionálnej satisfakcie, žil Chudík do konca života, hoci mala i svoje tienisté stránky. Do istej miery nám ho zafixovala ako „klaďasa“, nastavila latku, ktorú sme boli leniví podliezať či prekračovať.

Po roku 1989 bol Chudík chvíľku ministrom kultúry, ktorý však rýchlo pochopil, že by zostal len symbolickou figúrou. Idealizmus ponovembrovej kultúry pochovala ekonomická transformácia, pričom filmová kultúra v tomto procese skoro zanikla. Aj Chudíkova filmografia „zredla“, jeho spoločenská pozícia renomovaného herca, zaslúžilého a národného umelca značne poklesla. Nebyť výrazne mladšej manželky, ktorá hercovi, zvlášť po osemdesiatke, sprostredkovávala kontakt s verejnosťou a takpovediac opatrovala jeho pozíciu, bol by sa možno aj on pomaly strácal z kultúrneho povedomia, podobne ako niektoré iné žijúce herecké legendy (Karol Machata, Štefan Kvietik).

Chudík teda zostal ikonou alebo v posledných rokoch hádam ešte skôr inštitúciou československého filmu. Mizériu prepadu slovenskej kinematografie v deväťdesiatych rokoch tak v jeho filmografii premosťovali sporadické ponuky českých (ko)produkcií, ktoré zvládal s noblesou, no bez prenikavejšej žiary. Ísť proti korektným, citovo trochu rezervovaným, no morálne konzistentným dobrákom typu Sova si trúfol až Jan Hřebejk, ktorý ho obsadil do úlohy inteligentnej „kurvy“ – eštebáka Kafku (Kawasakiho růže). A osemdesiatnik Chudík vytvoril ďalšiu zo svojich vrcholných rolí. Ale ani slovenská audiovizuálna kultúra na herca nezabúdala. Okrem reprízovania jeho filmov mu venovala množstvo dokumentov a spomienkových formátov občas dosť pochybnej kvality. Ak by sme z publikácií venovaných Chudíkovi v posledných rokoch mali vybrať jednu, bola by to určite kniha rozhovorov Chudík – Štrasser Žijem nadstavený čas (2009). Štrasser sa – hoci taktne – pýta na ošemetné veci a Chudík celkom otvorene odpovedá. Reč nie je len o rodnom Hronci, o láskach a manželstvách, filmových a divadelných rolách, vzťahu k prírode, poézii a recitácii, o nemocničných recidívach a depresiách, o emigrácii, ale aj o lojalite k moci či „majetkových pomeroch“ hercov kedysi a dnes.

Trochu zjednodušene sme si zvykli „napínať“ Chudíkov herecký register medzi Sovu a Dabača, aj preto, že sú to také odlišné roly. Lebo Chudíkove možnosti naozaj najlepšie vyniknú v diferencii: napríklad keď si po Nemocnici pozrieme hoci Sesternicu Betu a v nej jeho postavu obstarožného chlípnika Crevela alebo keď sa po chlapáckom Dabačovi sústredíme na niektorého z jeho fenomenálnych „mäkkýšov“: Paľa Kubiša v Polnočnej omši alebo fúzkatého majora v Piesni o sivom holubovi, ktorý sa hrnie „na autiaku“ do povstania, no skláti sa pri prvej streľbe... Pekná a plastická bola aj jeho rola „zbabelého“ učiteľa Bednára vo filme Zbabelec Jiřího Weissa.

Ak možno o hercoch uvažovať politicky, Chudík bol rozhodne symbolom československej hereckej kultúry. Jeho filmografia bola od začiatku rovnako bohatá na české i slovenské filmy. A treba povedať, že česká herecká kultúra, do ktorej svojím civilným prejavom (a perfektnou češtinou, cvičenou na Seifertových veršoch) pasoval akosi lepšie než medzi Jánošíkov, Chudíkovi vďačí za veľa. A naopak. „Bol som kráľ aj tesár, vojak i generál, lekár tela i duše, vyšetrovateľ i prenasledovaný, hudobný skladateľ i spisovateľ, bol som husár i farár..., ani neviem, čím som ešte nebol, azda Jánošíkom,“ vyjadril sa Chudík v jednom dokumente. Mali by sme dodať: Chvalabohu.

Petra Hanáková ( filmová teoretička )
FOTO: Ladislav Chudík vo filme Pieseň o sivom holubovi, zdroj: archív SFÚ/Milan Kordoš

Prinášame vám vyjadrenia slovenských osobností, ktoré mali možnosť spolupracovať s Ladislavom Chudíkom a boli zasvätenými pozorovateľmi jeho hereckého umenia.

Emília Vášáryová, herečka

Veľmi oceňujem, že keď sa pán Chudík stal šéfom činohry SND, rozhodol sa vniesť do hereckého povolania istý poriadok a okrem profesionality vyžadoval pri hereckom prejave aj myslenie, nielen intuitívny prístup. Chcel, aby tá profesia narástla a získala iné kvality. Bol veľmi prísny, vyžadoval si disciplínu a sám išiel príkladom. Najviac som ho obdivovala v záporných charakterových úlohách, keď na scénu prišiel muž so všetkými hereckými danosťami, dôsledne pripravený, s cielene vybudovanou postavou, ktorá má svoj vývin, sleduje intencie autora... V televízii sme spolu účinkovali napríklad v adaptácii Balzacovej Sesternice Bety, kde hral takého surového človeka – sukničkára.
V podobných rolách bol fantastický, ten jeho odstup i humor, schopnosť pochopiť postavu a vystreliť si z nej, akoby sa na ňu díval trochu zhora a tak ju vytváral. Nikdy nezabudnem, ako sme v 70. rokoch, keď boli zakázané Hochhuthove hry, robili
v Bratislave jeho Zástupcu, kde pán Chudík stvárnil nacistu, ktorý ma v koncentráku zabije. To bola pre mňa obrovská škola! Dívala som sa na neho na skúškach a neverila som vlastným očiam, ako sa predo mnou menil, ako to premyslene a cieľavedome budoval. Ja som ho veľmi nahovárala do filmu Honzu Hřebejka Kawasakiho růže. Nechcel, už sa toho bál. Bola som však presvedčená, že to zvládne, a povedala som mu, že keď to bude hrať, dostane Českého leva. Keď som sa potom dívala, ako ho dostal, vyhŕkli mi slzy šťastia, že sa to podarilo. Pán Chudík bol jedinečný, ťažko sa bude hľadať jeho nástupca. Som šťastná, že to kedysi riskol, vzal ma do divadla, a že sme spolu veľa hrávali.

Vido Horňák, režisér

S Lacom Chudíkom som nakrúcal hneď svoj prvý film Mlčanie mora podľa Vercorsovej novely. Je to príbeh z roku 1941, keď Francúzsko okupujú Nemci. V jednom mestečku žije starý pán profesor so svojou neterou a k nim nasťahujú francúzskeho dôstojníka wehrmachtu, ktorého hral Chudík. Už tu medzi nami vzniklo kamarátstvo, rozumeli sme si. Mal veľký zmysel pre civilné herectvo a čuch pre kameru. Dokázal hrať doslova ako moderný francúzsky herec, v civilizme pred kamerou bol porovnateľný napríklad so Jeanom Gabinom. S Chudíkom som potom robil nejaké Chvíľky poézie, až prišli trojdielni Buddenbrookovci. To už bola naozaj spolupráca na telo, rodina Buddenbrookovcov stála na Chudíkovej postave, ktorá udávala jej tón, a on okamžite vycítil, že je jej pilierom. Keď som k nemu priradil Kvietika, Mistríka a Vášáryovú ako hereckých partnerov, vzniklo niečo nesmierne krásne a pravdivé. Chudík bol pragmatický a vecný a napriek tomu vás dokázal chytiť za city. Jeho herectvo v Buddenbrookovcoch považujem za čosi ako občiansku spoveď a aj pri tej jeho vecnosti cítiť, ako svojich synov v hĺbke miluje a trpí s nimi. Vynikajúco však stvárnil aj zápornú postavu v Sesternici Bete, ktorú sa spočiatku zdráhal prijať.

Roman Polák, riaditeľ činohry SND

Bola to vrstevnatá osobnosť. Na jednej strane človek, s ktorým som sa stretával ešte ako mladík cez jeho filmy. Chudík spoluvytváral nielen slovenský film, ale aj slovenský rozhlas, televíziu, dabing. Je to osobnosť, ktorá na Slovensku formovala a vytvárala rôzne umelecké žánre. Na druhej strane to bol divadelný herec, s ktorým som mal možnosť spolupracovať. Na javisku pôsobil vždy veľmi autoritatívne a uveriteľne, z ľudskej stránky bol plný empatie napriek tomu, že jeho život nebol jednoduchý. Bol to človek, ktorý sa vedel úprimne zasmiať, pri práci mu žiarili v očiach iskry a bol veľmi príjemným pracovným partnerom. Tretia rovina, ktorá je na ňom zaujímavá a veľmi si ju vážim, je, že hoci prežil niekoľko režimov, zostal človekom, ktorý mal charakter. Či už to bola jeho reakcia na príchod sovietskych vojsk, keď na pár mesiacov emigroval, alebo moja osobná skúsenosť cez Nežnú revolúciu, keď prišiel do martinského divadla, kde som bol vtedy umeleckým šéfom. V diskusii, ktorá vôbec nebola jednoduchá, veď do hľadiska zrazu nasadili 300 či 400 milicionárov v civile, ktorí si bránili socializmus, pán Chudík dokázal tých antagonisticky naladených ľudí absolútne spacifikovať tak, že mu nakoniec zatlieskali. Bol to jeden z jeho najväčších hereckých a ľudských výkonov. Pred mojimi očami sa vtedy odohrala tá šialená sila osobnosti, človeka, ktorý dokázal hovoriť presvedčivo a ľudí, čo ho chceli vypískať a zosmiešniť, nakoniec presvedčil o tom, že zmena režimu je nevyhnutná.

Michal Kollár, režisér a producent

„Ako vám môžeme pomôcť, páni?!“ To bola prvá veta prvého dňa nakrúcania Červeného kapitána, ktorú majster Chudík predniesol na pľaci. Asi štyridsaťkrát. Štáb, ako aj jeho o dve generácie mladší hereckí kolegovia držali palce s každým nádychom. Pán Chudík, vek 90 rokov, totiž v prvých hodinách točenia nie celkom vedel svoj text. Bázeň pred legendou a elementárna slušnosť kázali, že sa to nikto neodvážil komentovať. Pri obedňajšej pauze za mnou striedavo prišlo niekoľko významných členov štábu a pýtali sa, aký je plán B. Na mysli mali výmenu herca alebo aspoň výrazné oklieštenie jeho textu. Vedel som, že vzdialená lokácia, víkendové nasadenie a zásadný fakt, že Chudíkova postava je úvodom k celej záhade Kapitána, nič z toho nedovoľujú. „Ste len hnis, špinavý, odporný...“ zaburácalo poobede scénou. Majster sa prebral a predniesol svoj (skoro stránkový) monológ na „prvú dobrú“. Cigaretová pauza. Opäť kuloárne obavy od nemenovaných hereckých strán: „Pri tom Chudíkovi budeme na plátne úplne malí!“ Dovolím si pridať, že nielen na plátne, ale i „za ním“. Majster Chudík je v našom kolektívnom povedomí zapísaný výhradne pozitívne. Bez škandálov, politiky, zapredávania sa či (zbytočných) akože filozoficky hlbokých názo- rov „na všetko“. Vzácne naplno odovzdaný svojmu hereckému remeslu, ktoré bez výhrad a s ľahkosťou zakaždým povýšil na umenie. Nielen v tomto ste nám vzorom, Majstre...

Richard Blech, filmový historik

Pri smrti Ladislava Chudíka sa spomína všeličo, čo vo svojom živote urobil. Málo sa však spomína na zvukovú podobu jeho herectva. Chudíkov spolupútnik v činohre SND, profesor herectva na VŠMU Viliam Záborský sformuloval odkaz tej generácie do slov: „Musíš hovoriť, aby ťa rozumeli. Nemrmli, ale hovor zrozumiteľne, aby ťa rozumeli, aj keď šepkáš.“ Kultivovanosť reči si Chudíkova generácia vypestovala ako samozrejmosť, ako jeden z umeleckých prejavov herectva. Výrazne jej pri tom pomohol rozhlas, ktorý sa stal v povojnovom období nosnou zložkou slovenského herectva. Chudík to mal o to ťažšie, že rovnocenne vstúpil do dvoch jazykových kultúr – do slovenskej aj českej. Keď vznikal scenár k českému televíznemu seriálu Nemocnica na okraji mesta, postava primára Sovu bola šitá na herecký prejav Karla Högera, ktorý nečakane zomrel, a keď niekto zo štábu navrhol slovenského herca, nastali rozpaky, ako Chudík jazykovo zvládne túto náročnú úlohu. Zhostil sa jej však brilantným spôsobom. A to je vari najdôležitejší odkaz ďalším hereckým generáciám.

FOTO: Ladislav Chudík vo filme Tvár v okne, zdroj: archív SFÚ/Margita Skoumalová

IVAN PALÚCH
(20. 6. 1940 – 3. 7. 2015)

V júli zomrela ďalšia z výrazných osobností slovenského herectva – Ivan Palúch. Spomína na neho režisérka Mariana Čengel Solčanská, ktorá s ním pracovala už ako študentka a neskôr ho obsadila aj do svojich dlhometrážnych snímok Obhliadka (pre TV), Legenda o lietajúcom Cypriánovi a Miluj ma alebo odíď.

Milý Ivan, volala mi Idka, v telefóne sa predstavila Palúchová, aj keď Palúchová nie je. Aby som vedela, že je tvoja žena. Chcela som jej povedať: „Tu je Mariana. Palúchová.“ Lebo aj ja som ťa milovala. Potom som bola na cintoríne v Bystrici, sama ako prst, a hľadala som ťa, s kahancom v ruke. Aby si mal svetlo, aby si na mňa videl. „Kde si, Ivan?“ prihovárala som sa miliónu hrobov a nechcelo sa mi veriť, že si tam, medzi nimi. Ako by si mohol? Stále mám tú esemesku z júna: ... Chýbala si mi. Oddnes už po mne v Bratislave šliapu... Bola som práve v Turecku, zadok namočený v detskom bazéne, s pripečeným mozgom som sledovala svoju dvojročnú dcéru, ako sa bije s ruskými deťmi o krhličku. Všetko mi zhorklo. Mala som tam byť. Dávali ti dlaždicu na Laurinskú, viem.

Kto opíše tvoj talent, smiech, bezprostrednosť, tie tuhé objatia, čistú tvár malého dieťaťa, tú tvoju priamosť a energiu, ten šarm, humor a vášnivú túžbu po filmoch, nekonečné historky – vieš, napoly pravdivé, napoly geniálne –, tvoju túžbu po ľuďoch, cigaretách, poháriku, ženách, po robote, po dobrej robote?! Na premiére Cypriána si zostal so mnou v bare pred sálou. Strašne som sa bála a ty si mi hovoril: „Neboj sa, vyjdú odtiaľ a dobre sa neposerú, ako ti budú gratulovať. Opľujú ťa až zajtra, keď tam nebudeš.“ Smial si sa a mal si pravdu. Bol si so mnou v každom filme. Vieš, po dopísaní scenára sa ma všetci pýtali: „Čo bude hrať Palúch?“ Často si mi zavolal a hlásil: „Už som po operácii... Nechal som sa zarásť... Mám nové zuby...“ To aby som vedela, že žiješ, že si tu a že chceš byť na pľaci. Vždy, keď sme dotočili, si sa o pár týždňov ozval: „Ako to vyzerá?“ To robia iba starí herci. Prídu, napíšu esemesku, zavolajú. Brzobohatý, Gabika Dolná, Štefan Šafárik, ty. Pýtal si sa: „Čo je s tým naším filmom?“ Lebo je aj tvoj. Mladí herci nezavolajú nikdy, čerta sa starajú.

Čo mám ešte povedať? Tvoj herecký prejav bol prirodzený, slovenčina plná archaizmov, spevavých tónov, mäkká a bohatá. Klial si ako gróf. Niekedy ako furman. Bol si roztopašný, veľkorysý, ústa pohotové na smiech, stále sa ti diali zázraky. Pamätáš, ako keď si volal taxík na našej ulici: „Haló, chcem taxík. Som tu, v takej fantastickej kaviarni, majú tu vynikajúce jednohubky.“ A taxík prišiel. Raz som sedela v Budapešti s Cserhalmim a ten mi povedal: „Poznáš Ivana Palúcha? Nikdy sme sa nerozprávali, lebo on nevie maďarsky a ja okrem maďarčiny žiadnu reč. Ale nemám u vás väčšieho kamaráta.“ Ivan, nemáme u nás väčšieho herca. Ja nemám väčšieho herca.

Nenašla som ťa, tam na tom cintoríne. Prišla tma, mala som vybitý mobil, cez slzy som nevidela. Položila som kahanec na cudzí hrob a modlila som sa takto: Ivan, ktorý si na nebesiach, daj, nech nie sme vlci. Nech sme lepší ľudia, nech točíme lepšie filmy. Nech nepríde tma. Nech nepríde tma. Ďakujem ti za všetko, drahý môj. Že si bol a že si bol v mojich filmoch.

Mariana Čengel Solčanská ( scenáristka a režisérka )
FOTO: archív SFÚ/Vlastislav Macháček

MAGDA PAVELEKOVÁ

(7. 6. 1931 – 20. 7. 2015)

Vo veku 84 rokov zomrela herečka Magda Paveleková, ktorá pôsobila v divadle, vo filme, v televízii, rozhlase, ale aj v kabarate a zábavných produkciách rôzneho typu.

V ešte stále relatívne mladom slovenskom dramatickom umení sme mali a máme niekoľko výrazných a významných herečiek. Ich herecké umenie sa však realizovalo predovšetkým v drámach, tragédiách či vo vážnych filmových príbehoch. Hrali aj komediálne postavy, ale tie v ich kariére nedominovali. V komediálnom žánri sme mali málo herečiek, pre ktoré by účinkovanie v tomto žánri bolo ich výrazným poznávacím znakom. V dávnejšej minulosti to bola napríklad Frída Bachledová, v nedávnej minulosti a v súčasnosti možno Eva Krížiková, Zora Kolínska, Milka Zimková, ale v priebehu celej hereckej kariéry, ktorá trvala 66 rokov, to bola najmä Magda Paveleková. Rekapitulácia jej prítomnosti v našej dramatickej kultúre je priam impozantná. Najmä pokiaľ ide o počet vytvorených postáv – predovšetkým v divadle a v televíznych filmoch. Napríklad len v Krajovom divadle v Nitre, kde pôsobila 16 rokov (1949 – 1965), vytvorila sedemdesiat postáv a väčšinu z nich v komédiách. V Tatra revue, na Novej scéne a v iných divadelných združeniach jej pribudli ďalšie desiatky postáv, takisto s prevahou komédiálnych. Tou poslednou bolo jej úspešné účinkovanie v muzikáli Mníšky v Teatre Wüstenrot.

Vo filmografii Magdy Pavelekovej je zhruba stovka postáv, ktoré vytvorila v televíznych snímkach a seriáloch. Účinkovala aj v dokumentoch či zábavných TV programoch. A obsadili ju do viacerých hraných filmov, pričom je zaujímavé, že svoj filmový debut absolvovala v českom titule režiséra Karla Kachyňu Vánoce s Alžbětou (1968). Do slovenských hraných filmov ju obsadili režiséri Jozef Zachar (Očovské pastorále, 1973; Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru, 1977), Martin Ťapák (Pacho, hybský zbojník, 1975; Stratená dolina, 1976), Miroslav Horňák (Bludička, 1977), Peter Solan (A pobežím až na kraj sveta, 1979), Ján Lacko (Toto leto doma, 1980), Zoro Záhon (Začiatok sezóny, 1987), Tomáš Krnáč (Vyššia moc, Nemecko/Slovensko, 1996), Stanislav Párnický (... kone na betóne, 1995).

Charakteristikou herectva Magdy Pavelekovej bolo, že sa v plnom rozsahu prejavilo a najlepšie sa cítilo pri priamom dotyku s divákom, teda na divadelnom, kabaretnom alebo estrádnom pódiu. Jej humor mal ľudovú bezprostrednosť a vtip s prímesou nadhľadu a dobromyseľnej zádrapčivosti. Asi aj preto sa stala protagonistkou a jednou z hviezd pomerne krátkeho obdobia existencie zatiaľ jedinej slovenskej profesionálnej kabaretnej scény – bratislavskej Tatra revue (1958 – 1970).
V kabaretno-revuálnom programe podľa námetu Žarka Petana Salto mortale, ktorý po okupácii v roku 1968 ukončil existenciu tejto scény, brilantne vytvorila postavu krotiteľky šeliem. Bola to akoby predzvesť toho, čo Československo čakalo v nasledujúcich rokoch.

Za svoje herecké majstrovstvo získala viacero významných ocenení, spomeňme aspoň Pribinov kríž II. triedy či uvedenie do Siene slávy ankety OTO.

Milan Polák ( teatrológ )
FOTO: archív SFÚ

SYLVIA TURBOVÁ
(30. 9. 1947 – 29. 7. 2015)

Vo veku 67 rokov zomrela herečka Sylvia Turbová, ktorá sa uplatnila na Slovensku i v Čechách a k jej prvým filmom patril Robbe-Grilletov Muž, ktorý luže.

Patrila k hereckej generácii 60. rokov, ktorej cesta po štúdiu na VŠMU (absolvovala ju v roku 1971) prirodzene smerovala na divadelné javisko. Zdalo sa teda, že po krátkom pôsobení v košickom divadle príde na rad Slovenské národné divadlo, ale nestalo sa to. Brána SND sa jej neotvorila, a tak do povedomia verejnosti vstúpila vo filmoch pre kiná aj televíziu, v ktorých výrazne uplatnila svoj herecký talent, šarm a pôvab. Dávali jej viac priestoru, a keď ho nenachádzala v slovenskom divadle, upriamila sa na prvú českú divadelnú scénu – pražské Národné divadlo. Mala totiž po rodičoch prirodzenú danosť dvojjazyčnej kultúry (otec Belo Turba bol Slovák, herec a spevák Novej scény v Bratislave, matka bola pôvodom Češka). Jej prechod do českej divadelnej kultúry bol preto bezproblémový. Nemusela zápasiť s češtinou ako viacerí jej slovenskí hereckí vrstovníci.

Už v slovenských filmoch obsiahla rôznorodosť postáv od romanticko-erotickej v Zacharovej Zmluve s diablom (1967, jej filmový debut) cez trochu surreálne ladenú postavu v koprodukčnom slovensko-francúzskom filme Muž, ktorý luže (1968), v ktorom hrala po boku významného francúzskeho herca Jeana-Louisa Trintignanta, až po charakterovú postavu v Uhrovom filme Kosenie Jastrabej lúky (1981) či v televíznych seriáloch Straty a nálezy, Nepokojná láska, Povstalecká história. Vlastne až film naznačil možnosti jej hereckej tvárnosti.

V roku 1969 uviedli na festivale v Cannes českú snímku Nahota (r. V. Matějka), kde spolu s Turbovou účinkovala aj Miss Československo Kristína Hanzalová, ktorá v tom čase emigrovala, a tak bol film na domácej pôde zakázaný.

V pražskom Národnom divadle hrala Turbová
v dramatickom i komediálnom repertoári. Nastúpila tam však do rozbehnutého vlaku a musela si nájsť miesto v generácii, ktorú si vychovala prvá česká scéna. Napriek tomu sa jej podarilo vytvoriť niekoľko pozoruhodných postáv – Terezku v Tvrdohlavej žene, Natašu v dramatizácii románu Vojna a mier, Soňu v hre Lesný duch, Varvaru v Ostrovského Búrke, Helenu v Osbornovej hre Obzri sa v hneve. Okrem Prahy účinkovala aj v Štátnom divadle v Ostrave, často vystupovala v recitačných pásmach, známe sú jej poetické pásma v Klube slovenskej kultúry v Prahe. Sylvia Turbová sa udomácnila v českej divadelnej kultúre a zo slovenských filmových režisérov najviac pripomenuli, aká tvárna herečka sa z tunajšej kultúry vytratila, Andrej Lettrich v Šepkajúcom fantómovi (1975), Štefan Uher v Kosení Jastrabej lúky (1978) či Dušan Rapoš vo Fontáne pre Zuzanu (1985).

O jej hereckej formovateľnosti svedčí aj postava v barrandovsko-kolibskej koprodukcii režiséra Juraja Herza Zastihla ma noc (1985). V tejto krutej reminiscencii na nacistické koncentračné tábory presvedčivo stvárnila surovú dozorkyňu. Táto jej postava pripomenula, aký široký herecký register dokázala Sylvia Turbová zvládnuť. No a generácie, ktoré vyrastali v 70. a 80. rokoch, si zaiste pripomínajú jej úlohy v niektorých rozprávkovo ladených filmoch a programoch.

Richard Blech ( filmový historik )
FOTO: archív SFÚ/Vladimír Vavrek