Grečnerova hrebeňovka po vrchoch filmovej imaginácie

Film ako voľný verš
Eduard Grečner
(Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2015, 208 strán)

Tak ako báseň evokuje čitateľom, ktorí sa vkladajú do jej mnohorozmerného sveta, to, čím do nej sami prispejú, aj múzicky disponovaný film vťahuje na magické javisko rozprestreté projekciou podľa toho, čo z nášho poznania, túžob a emócií v ňom ožíva. Eduarda Grečnera, ktorý sa – nielen na režisérskom poste – etabloval ako významný spolutvorca našich národných kinematografických dejín, zaujali už za mladi podobnosti filmového diela a literárnej poézie. Už pred polstoročím o tom napísal do časopisu Kultúrny život a titul príspevku Film ako voľný verš preniesol aj do názvu nedávno vydanej knihy.

Poetická štylizácia vo filme môže tvarovať príbeh, scénografiu, obraz, hudbu, montáž, herecký prejav. Jej podoby sa pečatia do filmových vĺn, žánrov a subžánrov, autorských rysov. Záujem filmového nadšenca Grečnera však priťahuje podstatnejšia spojitosť filmu a poézie – blízkosť ich skladobnej štruktúry, strihovej montáže, metaforickosti, obraznosti, spodobovania zložitostí vonkajšieho aj vnútorného sveta. Podnecujúco naňho zapôsobila naratívne a syntakticky avantgardná raná tvorba Alaina Resnaisa, ktorá v umeleckom laboratóriu skúma mechanizmy a komplexnosť myslenia, funkciu času a pamäti. Aspekty filmovej imaginácie mu pripomínali techniku a výraz vnútorne organizovaného voľného verša v poézii.

Kniha je v jednotlivých kapitolách zameraná hlavne na originálne koncepcie filmárskych virtuózov zo svetovej aj slovenskej scény, a to buď v priereze ich tvorbou, alebo v prieskume zvoleného diela. Kým v reprezentačnom tíme sveta, naplnenom velikánmi, si poľahky predstavíme ďalších perspektívnych nominantov, vo výbere slovenských filmárov, ku ktorým sa Grečner vzťahuje aj s osobnou ľudskou skúsenosťou, vyprofiloval autor charakteristiky takmer kompletnej zostavy domácich režisérskych es. Je veľmi sympatické, akú prirodzenú, neškrobenú kolegiálnu úctu im zaslúžene venuje. A v zmienkach pripomína aj vplyvných domácich spolutvorcov z oblasti scenáristiky alebo dramaturgie.

Niekoľko motívov sa v rôznych esejach opakovane vracia: ideál autorského filmu, model talianskeho filmového neorealizmu, pravdivý obraz doby, v ktorej bolo režisérovi súdené žiť, vyrovnávanie sa filmárov s dejinnými procesmi, s dobovými výzvami a vplyvmi, vitalizovanie kinematografie inováciami filmovej reči. Vzácne sú všetky osobné postrehy, spomienky na formujúce vplyvy a rôznosť pozícií prvých povojnových generácií slovenských študentov pražskej FAMU alebo na dogmatické a likvidačné trendy ideologického schematizmu, ktorých pachuť dáva v jednom z dodatkov pocítiť aj citovaním plného znenia „inkvizičného“ vystúpenia riaditeľa Slovenského filmu z roku 1959.

Texty nevznikali ako celistvo komponovaná kniha, ale ako rokmi nazbieraný súbor statí, osobných záznamov a poznámok. Aj to sa premietlo do rôznorodosti ich povahy. Kapitoly a pasáže s výstižným vecným výkladom striedajú iné s memoárovými stopami, niekedy zas autor charakterizuje tvorcu či dielo cestou eseje vydláždenej silou metafor. V celkovom účinku pôsobí exkurz do strhujúcich estetických výbojov v kinematografii faktograficky koncízne, interpretačne inšpiratívne a postojovo vyhranene. Nenápadnou ozdobou je niekoľko výborných portrétnych fotografií, ktoré zachytávajú „na pľaci“ u nás nakrúcajúcich režisérov. Možným prísľubom ďalšej Grečnerovej knihy by mohli byť jeho zaujímavé internetovéblogy.

Peter Ulman