Koza v ringu... a zazvonil zvonec

Režisér Ivan Ostrochovský sa po dokumentoch Ilja, Zamatoví teroristi, Garda posunul k hranej tvorbe. Paradokument Koza mal svetovú premiéru na tohtoročnom Berlinale, premietal sa na niekoľkých ďalších festivaloch vrátane Karlových Varov, kde pred rokom získal finančnú podporu, a v septembri konečne vstupuje do slovenských kín. Uvedie ho putovná prehliadka Projekt 100.

Peter „Koza“ Baláž je bývalý olympionik, boxer v mušej váhe. Po úspechu však prišiel pád a dnes Koza žije v biede na okraji spoločnosti. S Ivanom Ostrochovským vyrastali takmer na jednej ulici, hoci ako hovorí režisér, v dvoch úplne odlišných svetoch. Kozov príbeh chcel pôvodne zachytiť v dokumente. „Krátky dokumentárny film o Petrovi som robil počas štúdia na bratislavskej filmovej fakulte,“ spomína Ostrochovský. „Bolo to okolo roku 2000, teda štyri roky po tom, čo Peter reprezentoval Slovensko na olympiáde v Atlante. Vtedy bol ešte plný optimizmu. Po pätnástich rokoch sme sa s Markom Leščákom rozhodli spracovať jeho príbeh v momente, keď už Peter zažíva ťažkú sociálnu situáciu, a to do podoby hraného filmu. V úvodnej fáze sme ešte chvíľu rozmýšľali, či neurobiť film ako dokument, ale pri písaní sme si uvedomili, že by sme boli nútení veľa vecí predstierať alebo rekonštruovať.“

Napokon vznikol paradokument, v ktorom začíname sledovať Kozov príbeh v momente, keď jeho družka Miša zistí, že je tehotná. V biede, v akej žijú, si dieťa nechce nechať a núti Kozu zohnať peniaze na interrupciu. Ten sa rozhodne, že po rokoch bez tréningu začne opäť boxovať, aby zarobil peniaze. Koza vlastne nevie robiť nič iné, iba boxovať. Situáciu využije Kozov úžernícky manažér. Spolu sa vydávajú na beznádejné turné naprieč Európou. Toľko filmový príbeh Kozu, ktorý sa zdá viac ako dokument než ako hraná snímka. „Pre mňa je to hraný film, pretože sme od začiatku pracovali s jasne daným scenárom, i keď ten, samozrejme, vychádza z Petrovho života,“ hovorí Ostrochovský. „Dôležitým momentom bolo definitívne rozhodnutie, že sa nevydáme cestou obsadzovania postáv profesionálnymi hercami. Prispôsobili sme tomu rozsah a podobu ,hereckých‘ akcií a dialógov. V podstate je väčšia časť filmu, odohrávajúca sa po Petrovom odchode zo Žiliny, našou fabuláciou. Peter na žiadne ,boxerské turné‘ nikdy nechodil. V reálnom živote mu zavolá jeho manažér a on proste odcestuje vlakom na zápas. Obyčajne sa to deje tak raz za dva mesiace. Navyše postavu manažéra vo filme nestvárňuje reálna postava, ale náš kamarát Zvonko Lakčević, ktorý študoval réžiu na bratislavskej VŠMU, a Petrovho trénera si zahral Ján Franek, bronzový medailista z olympiády v Moskve, ktorý v skutočnosti Petra nikdy netrénoval, no rovnako ako Peter prežíva v ťažkých sociálnych podmienkach.“ Koza tak pokračuje v línii filmov, ktoré využívajú civilný potenciál nehercov. „Problém v podstate nebol žiadny. Len sme viac skúšali a viac opakovali. V skutočnosti dodnes neviem, kedy hrali či nehrali. Naisto viem iba to, že po troch rokoch nakrúcania a opakovania hrali oveľa lepšie.“

Film si akoby drží odstup, pozoruje hrdinu nezúčastnene, dokonca aj vo veľmi emotívnych momentoch. „Mám pocit, že snímanie z ,nezúčastneného odstupu‘ je licencia Martina Kollára. Bol to aj hlavný dôvod, prečo som si od začiatku myslel, že je pre tento film tým pravým kameramanom. S Martinom aj s Markom sme vedeli, že už samotná téma je dosť ťaživá, a nechceli sme napríklad zdôrazňovať ručnou kamerou niečo, čo je od začiatku jasné: že Peter trpí.“ Aj samotné zápasy sú teda snímané staticky. „S Martinom Kollárom sme sa ešte pred nakrúcaním dohodli, že snímanie boxu nebudeme atraktivizovať a dynamizovať. Rovnako sme nechceli kopírovať klišé boxerských filmov. Pre nás bolo utrpenie pozerať sa, ako Peter dostáva nakladačku, a ten pocit sme chceli preniesť aj na diváka. To predurčilo spôsob snímania celého filmu. Zápasy, ktoré sú použité vo filme, sú reálne Petrove zápasy.“

Film má silnú atmosféru, iba občas ho odľahčí niekoľko komických momentov, inak nenecháva diváka vydýchnuť. Tvorcovia si zvolili minimalizmus a ten téme svedčí. Ostrochovský má rád, keď veci zostávajú nedopovedané, aby v rozprávaní zostal priestor aj pre rozmýšľajúceho diváka.

Koza je príbeh človeka, ktorý sa snaží odraziť odo dna, ale film neponúka ani náznak nádeje, že by sa mu to mohlo podariť. „Z reakcií festivalových divákov viem, že Petrovi vo filme do samotného konca držia palce, hoci tušia, že happy end asi nie je na programe dňa. A to je možno nádej pre Petra aj pre nás ostatných: že ľudia napriek všetkým pochybnostiam ešte stále dokážu prejaviť spolupatričnosť s nešťastím iného človeka,“ uzatvára Ivan Ostrochovský.

Recenziu filmu čítajte v špeciálnom vydaní Film.sk – Projekt 100.

Koza (r. Ivan Ostrochovský, Slovensko/Česko, 2015)

► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 709 000 eur (podproa z AVF: 216 170 eur, podpora MK SR: 13 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 10 DCP nosičov a blu-ray nosiče

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: Sentimentalfilm

Režisér Matej Mináč a silný príbeh jeho matky

Režisér, scenárista a producent Matej Mináč patrí k tvorcom, ktorí prirodzene priťahujú publikum. Po úspešnej wintonovskej trilógii prichádza do našich kín s ďalším silným príbehom. Možno s tým najintímnejším a najnáročnejším vôbec. Hlavnou postavou Mináčovho nového dokumentu s prvkami inscenácie je totiž jeho matka Zuzana Mináčová. Film sa volá Očami fotografky a do kín vstupuje 17. septembra.

Mináčová už viac ako polstoročie ovplyvňuje slovenskú a českú fotografiu, zaujala umeleckými experimentmi a legendárne sú aj jej fotografie filmových hviezd. Svoj život žila tak naplno, ako sa len dalo. To je tá svetlejšia strana jej osudu. Tá temnejšia sa spája s nacizmom a tragickým príbehom detskej lásky. Spoločne so svojím synom sa v novinke Očami fotografky vydáva na najťažšiu cestu vo svojom živote. Diváka tak čaká ďalší silný zážitok s pečaťou Mináčovho režisérskeho prístupu.

„Ja som vlastne čiastočne o matke, o jej detstve v predvojnovom Československu, natočil tragikomédiu Všetci moji blízki. Impulzom bolo zaznamenať mamine spomienky na tragické časy cez úsmevné príbehy, ktoré mi náhle prezradila tesne po revolúcii. Ona totiž dovtedy o vojne vôbec nehovorila. A naraz sa pod tlakom revolučných zmien v roku 1989, ktoré so sebou priniesli nielen slobodu, ale aj opačnú stránku – nacionalizmus, rozhovorila,“ spomína Matej Mináč. „Dozvedel som sa, že mala veľkú detskú lásku Petra. Bol som tým vtedy taký fascinovaný, že vznikol môj celovečerný debut Všetci moji blízki. Trvalo však ďalších desať rokov, kým sa odvážila celý príbeh dopovedať. Mama od vojny vlastne nespávala, celé noci mala otvorené oči a až teraz som sa dozvedel, že za tým boli výčitky. Bol som týmto príbehom, vďaka ktorému žijem aj ja, taký nadšený, že som sa rozhodol odložiť iné filmové projekty a natočiť urýchlene ten matkin. Je to príbeh o zrade, najvyššej obeti, výčitkách, záchrane v poslednej chvíli a predovšetkým o veľkej láske ako z Romea a Júlie. A navyše, je to všetko čistá pravda.“ Tieto slová napovedajú, že príbeh Zuzany Mináčovej nemôžeme zaradiť do kategórie „obyčajných“. Fotografka ani po osemdesiatke nestratila nič zo svojej vitality a uchopenie jej výraznej osobnosti bolo mimoriadne náročnou filmárskou výzvou, ktorá si vyžadovala čas. „Film sme vlastne nakrúcali dva roky. Chceli sme ukázať, ako mama dokáže komunikovať s najväčšími svetovými hviezdami filmu, ako sú John Travolta, Mel Gibson či Claudia Cardinale. Veľmi sa musím poďakovať za pomoc festivalu v Karlových Varoch aj režisérovi a producentovi Petrovi Hledíkovi. Producent Patrik Pašš mi zase vytvorili také podmienky, že som u nich mohol strihať film niekoľko mesiacov. Bolo to všetko nesmierne priateľské. Film sme dávali dokopy spolu so strihačom Róbertom Cupríkom. Bavilo nás prerozprávať niektoré časti príbehu ironicky, tak ako to robí nami obdivovaný americký režisér Michael Moore. Nad všetkým mal kreatívnu supervíziu Patrik Pašš,“ ozrejmuje režisér a dopĺňa: „Aby som pravdu povedal, pre mňa neexistujú šablónky ako hraný alebo dokumentárny film. Pre mňa je na prvom mieste čo najpodmanivejšie prerozprávanie príbehu. Mimochodom, tento typ filmu sa stáva v súčasnosti veľmi populárnym a nazýva sa hybridný.“

Matka fotografka, syn režisér. Mimoriadne zaujímavá kombinácia dvoch osobností českej a slovenskej umeleckej scény má potenciál osloviť aj širšie publikum. Okrem intímneho pohľadu na životnú cestu Zuzany Mináčovej totiž film odhaľuje aj kus histórie nášho regiónu. „Najviac ma prekvapilo, aké skvostné archívne materiály som mal možnosť objaviť v Slovenskom filmovom ústave. Stretol som sa tam so skutočnými nadšencami a dohodli sme sa aj na koprodukčnom vstupe SFÚ do filmu. Je fantastické, že na Slovensku máme takúto organizáciu, ktorá vyslovene pre nás filmárov zachraňuje klenoty. Bez pomoci SFÚ by sa tento film nedal vyrobiť,“ vysvetľuje význam pátrania v archívoch režisér snímky.

Matej Mináč si nepotrpí na veľkolepé odkazy ani na samoúčelné poučovanie diváka. „Na maminom príbehu nás fascinovalo jej tajomstvo z detstva. Prečo kvôli tomu celý život nespala? Pomôže jednoduché otvorenie Pandorinej skrinky, teda to jej vyrozprávanie mučivého tajomstva, v tom, aby našla vnútorný pokoj a konečne sa po sedemdesiatich rokoch zmierila so svojou nočnou morou? A teraz si úprimne povedzme: Koľkí z nás majú takéto vnútorné tajomstvá, ktoré ich zožierajú?“

Očami fotografky (r. Matej Mináč, Slovensko/Česko, 2015)

► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 146 323 eur (podpora z AVF: 48 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 5 DCP nosičov

Róbert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: Itafilm

Prístavný príbeh malej morskej víly

Písal sa rok 1836, keď Hans Christian Andersen vdýchol život Malej morskej víle. Dodnes nestratila na kráse a obdiv jej skladajú režiséri aj animátori. Medzi nimi aj český tvorca Jan Balej, ktorého animovaný film Malá z rybárne prichádza tento mesiac do slovenských kín.

„Oslovil ma predovšetkým silný príbeh mladého dievčaťa, ochotného zbaviť sa všetkého a ísť si za svojím srdcom až do smutného konca. A zároveň mi príbeh ponúkol priestor na fantáziu, bohaté výtvarné stvárnenie. Možnosť posunúť príbeh do súčasnosti tak, aby sa viac priblížil dnešnému mladému divákovi,“ približuje pre Film.sk výtvarník, scenárista a režisér Jan Balej.

V jeho spracovaní víla so svojou rodinou vypláva z magických hlbín upadajúceho morského sveta do prostredia temného prístavu, kde sa stretávajú pochybné živly. „Rozhodne nebolo mojou snahou vytvoriť ešte temnejšiu verziu príbehu. Naopak, snažil som sa príbeh odľahčiť, ponechať mu istú rozprávkovosť a hravosť. Ale práve možno výtvarným pohľadom na ekologicky zničené more, na ulice, kde prežívajú prisťahovalci z celého sveta hľadajúci novú identitu, kde nad hlavami všetkých vo dne v noci pracujú žeriavy v nekonečnom kolobehu života, sa príbeh obliekol do tmavších odtieňov,“ vysvetľuje Balej. Filmovým dejom bude diváka od začiatku sprevádzať rozprávač. „Nie som veľkým priaznivcom rozprávania priamo medzi postavami. Pokiaľ sa môžete oprieť o výborného animátora, potom mám radšej postavy, ktorých emócie vytvárame gestom, pohybom. Film mohol byť aj bez rozprávača, ale chcel som, aby bol zrozumiteľný aj pre mladších divákov,“ pokračujeBalej.

„Pokiaľ ide o čas od začiatku práce na scenári až po finálny mix, tak film vznikal šesť rokov, samotné natáčanie trvalo dva. Čo sa týka môjho najbližšieho tímu v bábkovom ateliéri, pracovali sme v malom štábe okolo desať ľudí. Hlavným výtvarníkom filmu som ja, ale s výtvarnou prípravou, teda s dekoráciami, bábkami či rekvizitami, mi pomáhalo približne šesť výtvarníkov,“ hovorí režisér. Film vychádza z bohatej tradície českej bábkovej animovanej tvorby a vznikol v kombinácii s počítačovou animáciou.

„Desivo realistický príbeh o nenaplnenej láske a o hodnotách dnešnej spoločnosti upútava podmanivou atmosférou, výraznými a jedinečnými postavami a vizuálnou originalitou, príznačnou pre Jana Baleja. Jeho pôsobivá bábkarská transkripcia klasickej rozprávkovej predlohy posúva príbeh viac a dôslednejšie k dospelejšiemu divákovi,“ ocenil film Peter Nágel, riaditeľ Art Film Festu, ktorý tento rok po prvý raz zaradil do hlavnej súťaže celovečerný animovaný titul. Nakoniec tam získal cenu za najlepší zvukový dizajn. Balejovu snímku však prezentovalo viacero festivalov po celom svete vrátane 50. MFF Karlove Vary. Svetovú premiéru mala v máji na festivale SICAF v Južnej Kórei, no skutočným zlomom bolo jej uvedenie v mekke animovaného filmu – na francúzskom festivale v Annecy, kde ju vybrali z rekordného počtu 2 606 prihlásených titulov.

Malá z rybárne (Malá z rybárny, r. Jan Balej, Česko/Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 677 439 eur (vklad AVF: 95 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP nosičoch, plánované nasadenie v premiérovom týždni – okolo 30 kín.

Zuzana Sotáková
FOTO: Miracle Film