Levie srdce

Skíni a multikulti po škandinávsky

Čo si počne hajlujúci skín, dokonca vodca, keď sa zaľúbi do rozvedenej severskej plavovlásky s africky čiernym synčekom a nechce sa vzdať ani plavovlásky, ani náckovskej partie? To je v kocke zápletka škandinávsky prostorekej a zavše nekorektnej charakterokresbovej štúdie Levie srdce, ktorú po rozhraní drámy a komédie s potmehúdskym humorom a s istotou povrazolezca režijne vedie Dome Karukoski.

Karukoski ju vybudoval cyklicky, takže zmysel úvodnej slávnostnej návštevy skínov u svojho exšéfa, pripomínajúcej skôr starosvetsky dôstojný pohreb, dešifrujeme až v závere, keď sa k nej príbeh vracia v duchu dávnej balady pražskej galerky – zradila jsi partu, teď dostaneš ránu do těla. Ide naozaj o obrad, čosi ako zrušenie už udeleného rytierskeho pasovania, lebo skíni na rozdiel od bežných ľudí majú svoju česť. A keďže erb je vytetovaný na koži (skin), jeho odstraňovanie nie je bezbolestné, ale ľudia pevných zásad sa s taľafatkami nebabrú.

Čiernohumorná prísada, špecifikum škandinávskeho režijného pohľadu na veci, vytŕča rožky hneď z tejto charakteristiky dejovej svorky a poznamenáva zorný uhol celého filmu. Kým mal totiž Teppo v bohato odtienenom podaní Petra Franzéna iba svoju súdržnú náckovskú partiu, kde si svorne vlastenčil terorizovaním imigrantských živlov, ktoré môžu za všetko zlé, čo sa vo Fínsku deje, mal v živote jasno. Teraz ho, nezamestnaného – samozrejme, takisto ich vinou –, prijala do postele čašníčka v bistre, kde jej sympatický lúzer padol do oka, no ráno, keď svetlo odhalilo jeho náckovské tetovanie, ho zas vyhnala.

Lenže srdcu, tomu nevytetovanému, nerozkážeš a Teppo, ktorý sa doteraz životom len flákal, sa o svoju plavovlásku chytí s osudom za pasy. Dilema však nie je mimo neho, je v ňom, a cesta od skína k zodpovednosti za rodinu, ktorú si nielen vyvolil a obraňuje ju, je plná nástrah. Tých, ktoré v sebe sám nosí, ale aj takých, ktorými ho zaskočí osud – ako keď sa mu jeho mierne retardovaný nevlastný brat Harri, takisto člen partie a zrazu bezdomovec, nanosí do domu, kam čašníčka Teppa nakoniec predsa len prijala a kde je len otázkou času, kedy sa Harri stretne s černošským strapáčom Rámadáním, takže o bizarné následky je postarané.

Na pôdorys zánovného domčeka so záhradkou, z ktorého scenár plavovlásku odpratal do špitála, aby zjednodušil konfliktné polia, tak zrazu Harri prenesie mentalitu a rasové vzorce amerického otrokárskeho Juhu a Kukluxklanu. Teppovi, ktorý v sebe objavil diplomatické vlohy už pri neľahkom zbližovaní sa s Rámadáním, plnom úsmevnej komiky, sa krehkú rovnováhu síl darí udržiavať len pomocou chytráckych fínt, lebo mierové spolunažívanie netorpéduje iba agresívny rasizmus tupého skína, ale aj obranný rasizmus tých, ktorých život naučil, že vždy treba byť v strehu. Epizóda, kde sa Teppovi len horko-ťažko darí tlmiť výbuch medzi Harrim, ktorý má deravé vrecká, a vzdelaným černochom, ktorý si prišiel navštíviť syna
v prepychovom fáre, koncentruje v sebe mínové polia medzikultúrnych a medzietnických napätí, stvárnené však nie dramaticky či hrozivo, skôr s humorom podšitým čertovinou. Táto poloha je napokon najcennejšou devízou filmu ako celku, kde ešte aj stretnutia a výčiny skínov majú v sebe čosi z baletne koncipovaného performance.

Brutálny skínsky rasizmus je však len zložkou témy. Druhou je každodenný rasizmus všedného dňa, ktorý Rámadání zažíva v podobe školskej šikany, a keď sa na otčimov návod raz postaví na odpor, je zrazu v očiach učiteľov chuligánom on. Táto motivická línia sa pre obraz tolerantných severských krajín javí relevantnejšia než tá extrémistická, lebo na konkrétnom vzťahovom vzorci obnažuje politiku multikulti ako vysnívanú ilúziu, narážajúcu na zabehanú mentalitu väčšiny. Vo svetle toho, čo sa dnes deje v schengenskom priestore, predstavuje tento film z roku 2013 výstražnú diagnózu. Karukoskimu sa túto sociálnu autoterapiu, plnú presne koncipovaných hereckých štúdií, podarilo prežiariť komediálnym nadhľadom, ktorý si ľahšie nachádza cestu k diváckemu srdcu.

Sari, prvotný spúšťač Teppovho autoterapeutického vývinu v podaní Laury Birn, nemá veľa priestoru, figuruje tu skôr ako etalón nezávislej, slobodomyseľnej a eroticky otvorenej severanky „z ľudu“, stelesnený protiklad ku kohútivému mužskému svetu.

Pravzorom Karukoskiho nadľahčeného obrazu stretu kultúr je akiste životopisný Malcolm X Spika Leeho z roku 1992, ibaže takéto cesty od black power k zmieru kultúr sa v krajine neobmedzených streleckých slobôd spravidla končia guľkou, ktorá zmarí šancu dospieť k cieľu.

Aj naša kultúra stanovila časovo súbežne s Levím srdcom rovnako výstražnú diagnózu filmom Môj pes Killer. Ibaže na rozdiel od pozitívneho fínskeho psychogramu cesty od extrémizmu k sebavykúpeniu, spojeného s vyprofilovaním príťažlivého mužského vzoru, protagonista Fornayovej depresívnej sociálnej drámy, ktorý sa tunelom života potáca od frustrácie k frustrácii, nemá šancu skončiť inak než v (seba)deštrukcii. Tak obidve závažné diela podávajú každé vo svojom kľúči správu o mentálnom stave časti spoločenstva na danom vývinovom stupni. A obidve nabádajú k odvahe pozrieť sa takejto správe do očí.

Levie srdce (Leijonasydän, Fínsko/Švédsko, 2013) _RÉŽIA: Dome Karukoski _SCENÁR: Aleksi Bardy _KAMERA: Henri Blomberg _STRIH: Harri Ylönen _HUDBA: Jean-Paul Wall _HRAJÚ: Peter Franzén, Yusufa Sidibeh, Laura Birn, Jasper Pääkkönen a iní _MINUTÁŽ: 99 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Film Europe

Rytmus: Sídliskový sen

2 až 4 filmy o Patrikovi Vrbovskom

V roku 2004 vyšiel – isto na veľkú radosť rodičov a učiteľov – prvý štúdiový album tria Kontrafakt pod názvom E. R. A. O dva roky neskôr založil Rytmus vlastné vydavateľstvo (Tvoj Tatko Records) a popri pokračujúcej spolupráci s Egom a DJ Anešom vydal svoj prvý sólový album Bengoro. Samozrejme, aj naďalej si držal povestný nekompromisný imidž. Film Rytmus: Sídliskový sen prichádza, aby ukázal Patrika Vrbovského ako obyčajného chalana s veľkým snom.

Minulý rok priniesol dokumenty 38 a Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom; prvý z nich približuje hokejistu Pavla Demitru a druhý muzikanta Marka Brezovského. Oba filmy vznikli po ich smrti, budujúc tak cestou spomienok a archiválií istú formu pomníka. Ich slovo je nahradené tým, čo po sebe zanechali. Protagonista aktuálneho Sídliskového sna je stále medzi nami a počas nakrúcania mohol výpovede členov svojej rodiny, blízkych a známych potvrdiť, problematizovať či spochybniť – a túto príležitosť mu Sídliskový sen aj otvorene poskytol. Rytmus vo filme „vystupuje“ v dvojúlohe – jednak ako ten, čí obraz sa vytvára, a zároveň ako aktívny spoluautor a komentátor rodinných archívnych materiálov, záberov z vystúpení vrátane tanečných tréningov ešte z deväťdesiatych rokov, keď tancoval okrem iných aj s Fredym Ayisim, výpovedí a stretnutí členov rodiny, bývalých priateliek aj tej súčasnej, dvoch učiteliek, stojacich pri a potenciálne aj proti sebe.

Staré zábery z hiphopových a breakdanceových začiatkov piešťanského stredoškoláka Patrika však slúžia v dokumente Rytmus: Sídliskový sen len ako malá ilustrácia, jeho úspechy pred Kontrafaktom sú spomenuté medzi rečou. Podobne ako neskoršie profesionálne počiny dostávajú priestor len vo vzťahu k súkromnému, osobnému svetu. Pokiaľ teda titul filmu naznačuje cestu zo sídliska na pódiá, je vo svojej údernosti zavádzajúci. Motívy a akcenty filmu sa uberajú iným smerom. Slovami Patrika Vrbovského na tlačovej konferencii na tohtoročnom MFF Art Film Fest Trenčianske Teplice – Trenčín: „Celý život som otvorený, chcem byť pred ľuďmi autentický. Lepšie sa mi spí, lebo nemusím nič skrývať. Kariéru som založil na tom, že hovorím o veciach, ktoré nemá nikto gule povedať. Aj keď sa mi niečo nepodarí, mám sebareflexiu a priznám to. Predtým som možno mal na sebe masku, no týmto filmom som ju odložil. Bola to akási očista, vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou.“

Spolupráca režiséra Mira Drobného s Rytmusom sa začala v roku 2007, následne sa začalo so zberom materiálu, ktorý protagonista prvý raz videl až v konečných fázach nakrúcania. Jeho reakcie, keď po prvý raz sleduje zostrihaný materiál, sa spolu s odpoveďami na Drobného otázky stali súčasťou filmu, tvoria jeho vonkajší rámec. Pripájajú sa k tomu archívne i nové zábery z Rytmusových vystúpení a jeho súkromia – vrátane rodinných archívov – či z rozhovorov, striedavo v prestrihoch a v osobnejších momentoch v split-screenoch. Z usporiadania materiálov postupne vystupujú štyri sústredenejšie okruhy: 1. detstvo a mladosť, 2. Rytmusov vzťah s členmi rodiny, osobitne k adoptívnemu a biologickému otcovi, 3. jeho vzťahy k ženám, 4. jeho vzťah k sebe ako k Cigánovi. Vyrovnávanie sa s otcom a so sebou samým vedie film k jeho ďalšiemu rámcu, ktorým je vedecké pátranie po koreňoch, keď si Rytmus prostredníctvom analýzy DNA overuje svoj pôvod.

Napriek dvojitému ukotveniu pôsobí usporiadanie filmu Rytmus: Sídliskový sen spočiatku chaoticky a rozhodnejšie smerovanie získava až po priznanom polročnom prerušení nakrúcania, ktoré nastalo zhruba po troch rokoch práce a súviselo s „odvážnym“ nápadom vtrhnúť Rytmusovi do izby a zobudiť ho. Hoci sa raper nad scénou v jej finálnom, prudko efektnom zostrihu zasmial, vo filme viditeľne nasledovalo priznané vyjasnenie si ďalšieho smerovania medzi Vrbovským a Drobným. To si koniec-koncov Rytmus vyžiadal a režisér to priznáva. Film sa tak láme smerom k svojej alternatívnej verzii, ktorá necháva Rytmusovi rozhodnejšiu pozíciu, čo je najzjavnejšie v pokusoch o konfrontáciu rôznych pohľadov a spomienok na jeho detstvo, vzťah s adoptívnym otcom i s mamou a jeho (ne)úteky, obsiahnutých nielen vo výpovediach aktérov filmu, ale aj v starších Rytmusových „výrokoch“ – jeho textoch. Tie súčasne reflektujú témy či podtémy, ktoré možno v dokumente vysledovať. Drobný vybral do filmu ako prvé tieto: Jaké by to bolo, Mama, List otcovi, Pravdivý príbeh, Bez mamy bez otca, Odviati vetrom, Sám, Cigánsky sen, 8. október, Monopol a Život je film – ich názvy majú výpovednú hodnotu.

Ako by film vyzeral a čo by v ňom odznelo nebyť toho nápadu s prekvapivým budíčkom, to je veľký otáznik. Vo svojej výslednej podobe zapadá do šedivej zóny filmov, akých je veľmi veľa, produkčné hodnoty sú tomu primerané. Štylistické a naratívne riešenia nepatria medzi najšťastnejšie. Viaceré situácie pôsobia zbytočne a repetitívne vo vzťahu k zvyšku filmu, minimálne jedna je vyslovene zavádzajúca. Rytmus: Sídliskový sen má aj dva-tri „emotívne silné“ momenty, ostatný materiál im však neposkytuje dostatočnú oporu, aby mohli byť naozaj úderné, a tak ostávajú nepatričné a strojené.

Dobrý nápad urobiť nielen časozber, ale aj jeho nadstavbu v podobe reakcií protagonistu neviedol v konečnom dôsledku ani tak k získaniu ďalšej vrstvy metakomentára, ako k zdôrazneniu pretrvávajúcej nedôvery a napätia zo strany Rytmusa voči štábu. Ani po siedmich-ôsmich rokoch spolupráce si Drobný nezískal Rytmusov rešpekt natoľko, že by mu raper prenechal kontrolu a uvoľnil sa. Slovami Mira Drobného: „Samotný Patrik pristupoval k filmu trochu s dešpektom. Myslím si, že až záverečná hodina nakrúcania ho presvedčila, že zvolená cesta je správna.“ Drobný zrejme z opatrnosti, aby sa nezopakovala situácia z roku 2011, nenašiel v sebe toľko drzosti, aby materiál preklopil jednoznačne do sarkazmu.

Snaha o portrét naráža na slnečné okuliare a skrížené ruky, ktoré nesvedčia o dôvere a otvorenosti voči kamere, čím viaceré momenty pôsobia silene. Rytmusove odpovede sú „len“ kontrolované a neúplné, neprekvapivé aj pre nefanúšika (bez averzií) s obmedzenými znalosťami textov, ktorý nesleduje rapera na sociálnych sieťach či v iných médiách. Zároveň sú však úsmevné v jeho tvrdohlavosti, boji za vlastnú pravdu. Spomenuté pokusy o konfrontáciu spomienok sa skončia tým, že Rytmus z gauča, z ktorého sleduje zostrihaný materiál, rezolútne vysvetlí, ako to bolo. Vtipné je, že ešte aj (alebo práve) v momentoch rozčúlenia sa nad súkromnou spomienkou Rytmus ostáva Rytmusom v neústupčivej póze, fakticky sabotujúc všetku snahu ukázať pod profesionálnou tvárou človeka. Túto masku neodloží ani v momente, keď je obklopený deckami predvádzajúcimi menšiu beatbox session, čo je ďalší zo štýlov, ktorý Rytmus s prehľadom zvláda.

Osem rokov zberu materiálu, archívy, spomienky členov rodiny a blízkych v konfrontácii s vlastnou pamäťou Patrika Vrbovského/Rytmusa vo filme, ktorý sa končí skôr, než dostane šancu odhaliť naozaj viac, ako sa dozviete z raperových „osobnejších“ textov a verejných vyjadrení. Výsledkom je romantizovaný obraz umelca – drsného rapera nešetriaceho vulgarizmami, v ktorom stále je ten chalan, čo na sebe makal a napriek neidylickému detstvu vyrástol do (v súkromí) zraneného romantika, citlivého muža, hľadajúceho zmierenie a odpustenie. Rytmus: Sídliskový sen má však celkom výstižný plagát. Nie v tom zmysle, že za slnečnými okuliarmi sa skrýva pravda. Skôr v tom, že ani priznaná slza neznamená nevyhnutne odložený štít tmavých skiel.

Rytmus: Sídliskový sen (Slovensko/Česko, 2015)
_SCENÁR A RÉŽIA: Miro Drobný _KAMERA: Michal Kletečka, Daniel Vagenknecht _STRIH: Michal „Romeo“ Dvořák _HUDBA: Tomi Popovič, Anys, DJ Wich, Igor Kmeťo ml., Robert Burian, Jozef Engerer, Grimaso, Aceman, Maiky Beatz _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • •

Kristína Aschenbrennerová (filmová publicistka)
FOTO: My Flow Agency