Piata loď vplávala do filmových vôd

Keď vyšla kniha Moniky Kompaníkovej Piata loď, zaujala čitateľov aj kritikov, získala Cenu Anasoft litera a dočkala sa prekladu do nemčiny, češtiny a dokonca arabčiny. Kto ju čítal a mimovoľne sa zamyslel nad tým, ako by vyzerala na filmovom plátne, možno si na režisérskej stoličke predstavil Ivetu Grófovú. Aspoň u mňa to bola okamžitá asociácia, ktorá sa teraz pretavila do skutočného nakrúcania.

„Baba z novinového stánku sa nevrátila a ja som začula slabý zajakavý plač, krátky výkrik v spánku a naliehavé cssss,“ rozpráva Jarka, hrdinka románu Piata loď. Keď na bratislavských Vinohradoch prechádzam uprostred vyprahnutého leta z električkovej zastávky cez vysušenú trávu, posiatu cigaretovými špakmi, až k trafike, v duchu si hovorím, že „baba zo stánku“ by nemusela byť preč, lebo za pol litra minerálky by som dala ráno v tejto opustenej lokalite snáď aj topánky.

Na rozdiel od Jarky som mala šťastie, pomerne chladivú vodu vo vrecku a ďalšie filmovacie dobrodružstvo pred sebou. Stačilo prejsť pár metrov a ocitla som sa v protislnečnom útočisku železničnej stanice Vinohrady. Hoci som stále v hlavnom meste, tu sa zdá, akoby sa čas dávno zastavil, a miestami mám pocit, že som malou Jarkou ja. Zo spomienok ma vytrhne pohľad do staničnej chodby – technika, ľudia s vysielačkami, viem, že som správne. „Cssss,“ začujem aj ja, ale miesto herečky-mamičky na mňa sykne člen štábu – ide sa natáčať. Scéna, v ktorej matka malých dvojičiek, mrviacich sa v obrovskom kočíku, stretáva desaťročnú Jarku, je na programe na začiatku druhého augustového týždňa. Je jasné, že kto nevie, s akým cieľom sa tie dve rozprávajú na chodbe, je len obyčajný cestujúci. Cez „pľac“ sa takých za hodinu premelú desiatky, spočiatku sa mi dokonca zdá, že aj železnice majú v úmysle sabotovať vznik nového slovenského filmu. Reproduktor sa trasie jedným hlásením za druhým.

Filmári berú situáciu tak, ako je, s prehľadom vyčkávajú, než sa ľudia, čo sa náhlia na dopoludňajšie vlaky, premelú cez ich scénu (niektorí zvedavo, niektorí bez záujmu). „V štábe mám šikovných a obetavých ľudí, takže s priebehom nakrúcania som spokojná,“ oceňuje spolupracovníkov na pľaci režisérka Iveta Grófová, ktorá sa už v kinách predstavila celovečerným filmom Až do mesta Aš a krátkym príspevkom v poviedkovej kolekcii Slovensko 2.0. Keď sa zdá, že reproduktor konečne stíchol a ľudia načisto vymizli, padne klapka. Denisa Buranová spúšťa kameru. A mne sa vynorí ďalšia pasáž z Kompaníkovej knihy: „Stála som pod schodiskom a pozerala do chodby. Uvedomila som si, že zo stanice už dlho nikto nevyšiel. Bolo to zvláštne, lebo kým neprišla žena s kočíkom, z chodby sa trúsili ľudia bez ohľadu na to, či nejaký vlak stál na peróne, alebo nie. Vždy sa našiel niekto, kto si pomýlil odchod alebo sa zdržal pri automate na kávu. Teraz zostala stanica prázdna, a ak tam predsa len niekto bol, tak musel mlčky sedieť na lavičke alebo opretý o pult prehĺtať staničné pivo. Akoby sa čas zastavil vo vzduchoprázdne.“ Lačnú myšlienku na dobre vychladené pivo zaháňa ruch a tiché napätie, ktoré sprevádza ostrú. K panej pri dvojkočíku sa blíži mladá slečna, zvedavá, čo ukrýva pod strieškou. V doobedňajších hodinách sú to však iba dve bábiky, kópie živých bábätiek. „Ešte máme v zálohe zo päť živých bábätiek s rodičmi na internáte neďaleko,“ dozviem sa od členky štábu, ktorá sa ma hneď spýta, čo si myslím o vierohodnosti zatiaľ použitých „umelohmoťákov“. Priznávam farbu, dýchajúce deti by som v detailnom záberu brala skôr ako tieto bezduché bábiky. Moje tiché odporúčanie sa o pár desiatok minút stane realitou, po stanici sa už obšmietajú mamičky s malými uzlíčkami. Keď štáb zameriava svoju pozornosť na bábätko, ktoré sa pod vplyvom hlásenia staničného rozhlasu prebralo k hlasitejšej reakcii, mňa upúta predstaviteľka hlavnej hrdinky. Viem len, že sa volá Vanessa, pretože na ňu sem-tam niekto zavolá. A že je plná energie, akoby sa jej to neznesiteľné subsaharské teplo a opakujúca sa scéna nijako nedotýkali. Hovorím si, dieťa živé a nepapuľujúce, to je snáď hotový poklad, čo neskôr potvrdí aj samotná režisérka: „Predstaviteľku Jarky som hľadala dosť dlho a rozhodovala som sa do poslednej chvíle. Navštívila som veľa škôl, rôznych krúžkov a táborov. Myslím si, že som mala šťastie a našla som veľmi talentované dievčatko, ktoré náročné nakrúcanie zvláda zatiaľ veľmi dobre.“ Jej priezvisko, vek, skúsenosti či záujmy, to sa o Vanesse dozvieme, až keď sa Piata loď bude blížiť do kín. No predsa len zisťujem, že na postavu Jarky nebola prvou voľbou. Grófová mala už predtým vyhliadnuté jedno mladé dievča, dokonca spolu na postave pracovali, ale keď sa ukázalo, že slečna v priebehu roka vyrástla, režisérka začala hľadať znovu a nakoniec prišla na scénu Vanessa. „Má toľko energie, že by sme na ňu mohli napojiť svetelnú techniku,“ smejú sa členovia štábu. Sledujem mladú herečku a po pár hodinách si uvedomím, že po jej boku, či počas nakrúcania, alebo mimo záberu, stojí sympatický muž, smeje sa s ňou, radí jej, podporuje ju. Dozvedám sa, že je to jej „herecký asistent“ – asistent réžie k deťom. Paráda, nápad za milión, napadne mi. A producentka Katarína Krnáčová to potvrdzuje. Herec Michal Chalmovský z divadla Skrat pomáha Vanesse nielen herecky, ale aj ako kamarát. Veru, nie je to na zahodenie, keďže na mladej slečne film stojí.

V príbehu Moniky Kompaníkovej, v ktorom je svet dospelých videný a prerozprávaný optikou dieťaťa, nevystupuje veľa postáv. Jarka sa čitateľom prihovára miestami už ako dospelá, jej mladšej verzii robí spoločnosť kamarát Kristián a malé dvojičky, o ktoré sa podujali starať. Okrem toho je tu Jarkina nevyrovnaná a nevšímavá mama Lucia a babka Irena. Posledné dve spomínané postavy stvárnia vo filme speváčka Katarína Kamencová a herečka Johanna Tesařová. Na nakrúcaní som ich nestretla, ale netreba sa čudovať, lebo prvá fáza natáčania potrvá do 15. septembra a druhá sa plánuje na túto jeseň a zimu. Film vzniká na Slovensku v produkčnej spoločnosti Hulapa film a v koprodukcii s Českom a Maďarskom, s finančnou podporou Audiovizuálneho fondu, programu Creative Europe – podprogramu MEDIA a českého Štátneho fondu kinematografie.

Zaujíma ma, či sa Iveta Grófová, ktorej so scenárom pomáhal Marek Leščák, radila aj s Monikou Kompaníkovou. „Áno, konzultovala som ho s ňou a jej názor na scenár a na výber hlavných predstaviteľov bol pre mňa dôležitý a zavážil,“ prezradila režisérka, ktorá by svoju Piatu loď mohla zakotviť v kinách v polovici budúceho roka.

Zuzana Sotáková
FOTO: Katarína Kamencová hrá vo filme Luciu, zdroj: Radka Šišuláková/Hulapa film