Robíme iba také opatrenia, ktoré môžeme zvládnuť

Audiovizuálny fond sa hneď po svojom vzniku stal inštitúciou, ktorá významne prispela k oživeniu slovenskej kinematografie. Formuje ju už viac ako desať rokov a aj v čase koronakrízy je inštanciou, na ktorú sa mnohí obracajú so žiadosťou o pomoc. Od vzniku fondu je jeho riaditeľom Martin Šmatlák, skúsený stratég, manažér a pedagóg, ktorý po revolúcii viedol Slovenský filmový ústav, šéfoval koncepcii a stratégii v Slovenskej televízii, riadil sekciu audiovízie a médií na ministerstve kultúry aj vlastnú tvorbu a akvizície v televízii Joj. 

Začnime radostne: minulý rok zaznamenali kiná rekordnú návštevnosť. Je to zrejme aj výsledok komplexného a systémového zlepšenia podpory slovenského filmového prostredia. Ako tento vývoj hodnotíte vy?
Nevnímam to len ako jednorazový výkyv minulého roka, ale ako dlhodobý a kontinuálny trend rastu celého audiovizuálneho prostredia na Slovensku. Napokon, potvrdzujú to všetky štandardné merateľné ukazovatele, ktoré vyjadrujú potenciál či výkonnosť kinematografie v príslušnej krajine aj v medzinárodnom kontexte. Pravidelne ich sledujeme a vyhodnocujeme aj vo výročných správach Audiovizuálneho fondu ako indikátory efektivity podpory, ktorú fond poskytuje na rozvoj našej audiovizuálnej kultúry a priemyslu.

Dlhodobo rastie ročný počet premiér nových slovenských filmov v kinách – z počtu 9 v roku 2010 sme sa vlani dostali na rekordných 43 a ročný priemer za posledných desať rokov predstavuje 25 premiérových titulov. Pritom významne narástol podiel majoritných slovenských produkcií. Niekedy sa v tejto súvislosti pýtam, či takmer jeden nový slovenský film týždenne už nie je priveľa a či sa tie jednotlivé diela v kinách tak trochu navzájom „nekanibalizujú“.

Tento rok však kinárov a distribútorov v prvej polovici marca zhatila koronakríza. AVF zareagoval viacerými opatreniami, ktoré môžu audiovizuálne prostredie aspoň sčasti sanovať. Celkovo vyčlení na podporu kín až milión eur a pomoc môžu očakávať aj ďalšie pododvetvia audiovízie. Rozhodli ste sa na zmiernenie dôsledkov krízy napríklad zrušiť viaceré náklady, ktoré znášali subjekty žiadajúce o podporu. Odkiaľ zoberie AVF financie na túto pomoc audiovízii?
Zatiaľ sme prijali iba také opatrenia, ktoré môžeme zvládnuť v rámci finančných prostriedkov, čo máme k dispozícii zo zákona. Za prioritu sme pritom považovali zachovať vo fonde aj v týchto limitovaných podmienkach všetky štandardné procesy – od prijímania a hodnotenia žiadostí až po kontrolu vyúčtovaní. A, samozrejme, zabezpečiť finančnú stabilitu fondu, ktorá bola v prvom štvrťroku sčasti ohrozená vinou nepochopiteľného prístupu bývalého vedenia ministerstva kultúry.

Zároveň sa v súčinnosti s profesijnými združeniami usilujeme zmapovať potreby a požiadavky, ktoré so sebou prinesie otvorenie kín alebo obnovenie nakrúcania. Ak ich budeme poznať vrátane technických riešení, môžu ich profesijné združenia aj finančne kvantifikovať v prepočte na jedno kino alebo na počet členov filmového štábu. Až potom sa môžeme spoločne obrátiť na ministerstvo kultúry, či sa v tejto situácii nájdu aj osobitné finančné zdroje na zabezpečenie takejto pomoci pre tých, ktorí to budú potrebovať. My môžeme mať vhodné finančné nástroje aj operatívne administratívne riešenia tak, aby pomoc bola rýchla, účinná a poskytnutá tým, ktorí ju naozaj potrebujú. Ale finančné zdroje na takúto mimoriadnu pomoc nevieme zabezpečiť bez pomoci štátu.

Asociácia nezávislých producentov spolu s Creative Industry Forum zatiaľ odhadujú výpadok financií pre ľudí a spoločnosti v sektore audiovízie na takmer 59 miliónov eur. Z toho asi 36 percent – optimistický odhad je 15 miliónov eur – spadá do oblasti distribúcie. Zvyšok znášajú televízni vysielatelia. Sú podľa vás tieto odhady realistické alebo sa ešte môžu meniť, podobne ako sa vyvíjali epidemiologické scenáre šírenia COVID-19?
Vnímam to zatiaľ ako hrubé čísla na základe kvalifikovaného odhadu. Sú nepochybne užitočné na obhajobu pomoci celému audiovizuálnemu sektoru. Ale skutočný výpadok príjmov či zvýšené náklady na zabezpečenie opatrení proti šíreniu pandémie sa dajú zistiť iba podrobným prieskumom. Na ten však zatiaľ nebol čas, lebo sa museli prijímať operatívne a rýchle riešenia. Ukazuje sa, že nie všetky sú efektívne či zmysluplne použiteľné pre tých, ktorým boli určené. Čerpanie štátnej „prvej pomoci“ je na Slovensku zatiaľ výrazne pomalšie než v iných krajinách. Aj preto je potrebné nespoliehať sa len na prvé odhady, ale priebežne mapovať vývoj aktuálneho stavu aj skutočné potreby audiovizuálneho prostredia a subjektov, ktoré v ňom pôsobia. Toto však nemôže robiť Audiovizuálny fond a myslím, že to ani nikto neočakáva. Ale úprimne by sme privítali priebežné či čiastkové výstupy z takéhoto mapovania, aby sme vedeli, kam a na čo máme najväčšmi zamerať prípadnú osobitnú finančnú podporu.

S akou pomocou od AVF by mohli počítať napríklad distribučné spoločnosti?
Už sme avizovali, že tento rok zrušíme povinnosť distribútorov odviesť do fondu podiel z obchodného zhodnotenia podporených projektov – teda tzv. návratnosť dotácie poskytnutej na podporu distribúcie filmov. Vlani sme takto získali asi 40-tisíc eur a v tomto roku sme predpokladali nárast. Po zatvorení kín a odložení plánovaných distribučných premiér nových filmov však pravdepodobne medziročne výraznejšie klesne návštevnosť. Uplatníme aj zníženie povinného spolufinancovania projektov na distribúciu na najnižšiu možnú mieru. Nástroj podpory „euro na diváka“, ktorý uplatňujeme od roku 2016 na slovenské filmy, plánujeme rozšíriť aj na distribúciu európskych filmov. Už sme zverejnili informáciu, že do tejto podpory sa môžu započítať aj „vstupenky“, ktoré kiná predajú na vzdialené premietanie filmov cez internet, ako sú projekty Kino doma alebo Kino z gauča.

AVF teda hodnotí pozitívne alternatívne formy šírenia audiovizuálnych diel a dokonca plánuje zohľadniť tieto aktivity pri podpore žiadostí. Znamená to, že spoločnosti alebo kiná, ktoré museli z objektívnych dôvodov všetky aktivity zastaviť, by mohli byť pri žiadaní o podporu znevýhodnené? Môže rozvoj online platforiem zmeniť stratégiu AVF pri podpore distribúcie audiovizuálnych diel?
Zatiaľ máme len niekoľko projektov, ktoré sa v dôsledku vzniknutej situácie museli „premiestniť“ do online priestoru. Ide najmä o workshopy alebo podobné podujatia, ktoré sa môžu takmer plnohodnotne – a niekedy dokonca s väčším počtom účastníkov – uskutočniť aj dištančnou formou. Pri týchto projektoch akceptujeme takúto zmenu a považujeme za oveľa prospešnejšie, aby sa projekt uskutočnil v inej forme, než aby sa neuskutočnil vôbec. Podobne je to aj s podujatiami, pri ktorých po dohode so žiadateľom akceptujeme zmenu termínu alebo čiastočnú úpravu obsahu podujatia.

Predpokladám, že nás čaká aj zmena distribučného využitia viacerých nových slovenských filmov a niektoré z nich sa takisto presunú do online priestoru. Aj vplyvom tejto situácie totiž narástol či zvýraznil sa jeho význam, využitie aj efektivita vo vzťahu k divákom. Takže namiesto jesennej „tlačenice“ v kinách, ktorých kapacita sa po znovuotvorení môže ešte zredukovať vzhľadom na hygienické opatrenia, považujem za oveľa prospešnejšie hľadať zmysluplný online priestor na zhodnotenie a zverejnenie nových slovenských filmov. Predpokladám, že aktuálne zmeny vo vnímaní tohto priestoru sa celkom prirodzene premietnu aj do stratégie fondu pri podpore distribúcie audiovizuálnych diel v najbližšom období.

Sú momentálne na Slovensku kiná alebo spoločnosti, ktoré koronakríza bezprostredne ohrozila tak, že by mohli zaniknúť?
Zatiaľ nemáme takéto informácie a rovnako nám žiaden z podporených projektov zatiaľ neavizoval, že sa nebude môcť vôbec zrealizovať. Dúfam, že to tak aj zostane, pretože ak by náhodou takýto prípad nastal, musel by nám žiadateľ vrátiť všetky poskytnuté prostriedky bez ohľadu na to, koľko z nich mu v tejto situácii vyletelo hore komínom.

Kríza vážne postihla aj filmových profesionálov, ktorí často pracujú v audiovizuálnom prostredí ako SZČO. Na mnohých sa nevzťahujú vládne záchranné balíčky. Ani AVF nemá možnosti sociálnej podpory. Koncom apríla však prišiel s návrhmi na vyčlenenie osobitných zdrojov určených napríklad na preklenutie výpadku finančných zdrojov pri aktuálne prebiehajúcich produkciách. Máte údaje o tom, koľko filmov, ktoré získali dotácie z AVF, bolo k marcu práve v štádiu produkcie a koľko ich bude takúto podporu potrebovať?
Máte pravdu, Audiovizuálny fond naozaj nie je zriadený na poskytovanie sociálnej podpory v dôsledku výpadku príjmov alebo z iného dôvodu. Takúto činnosť môžu sčasti robiť umelecké fondy (v našej oblasti Literárny fond), ktoré to majú v štatútoch.

Riešenie, o ktorom sme predbežne uvažovali, boli operatívne pôžičky na preklenutie výpadku príjmov alebo niektorého z dôležitých finančných zdrojov projektu v dôsledku tejto situácie. Samozrejme, neboli by to „prevádzkové“ úvery: prijímateľ by musel poskytnuté peniaze použiť na realizáciu podporeného projektu alebo na udržanie návštevnosti kina po jeho otvorení. Audiovizuálny fond má ako jediný z fondov pôsobiacich v kultúre reálne skúsenosti s poskytovaním pôžičiek už od roku 2013 a splatnosť doteraz poskytnutých pôžičiek máme stopercentnú.

Zatiaľ sa nám predbežne ohlásili dvaja záujemcovia o takúto pomoc, no bez bližšej špecifikácie účelu či kvantifikácie požadovanej pôžičky. Uvidíme, či bude o takýto nástroj reálny záujem. Ak áno, budeme hľadať voľné finančné zdroje, ktoré by sme na tento účel mohli použiť. Považujem to za vhodné riešenie, pretože ním pomôžeme už podporenému žiadateľovi zrealizovať jeho projekt a zároveň sa tieto prostriedky do fondu v budúcnosti vrátia na podporu ďalších projektov.

Niektoré filmové podujatia boli v marci stopnuté krátko pred začiatkom. Asi najvypuklejšími príkladmi boli MFF Febiofest a Visegrad Film Forum, ktoré práve finišovali s prípravami. Zrušenie, respektíve odloženie festivalov či filmových premiér znamená dosť veľké finančné náklady. Budú mať jednotlivé subjekty možnosť zvýšiť rozpočty o potrebné prostriedky alebo sa ich podujatia uskutočnia v skromnejšej podobe? 
Zatiaľ nevravíme o zrušení, ale o presune podujatia na iný termín. Hoci aj o rok, pretože pri periodických podujatiach je to z hľadiska účelu poskytnutej dotácie v zásade jedno. Už sme deklarovali, že aj výdavky „nenávratne“ vyvolané zmenou termínu (napríklad prenájmy, letenky pre hostí a pod.) budeme v odôvodnených prípadoch považovať za oprávnené vo vzťahu k poskytnutej dotácii. Žiaľ, zvyšovať dotáciu v takýchto prípadoch nebudeme môcť.

Koncom marca sa uzavrela výzva na predkladanie žiadostí o podporu na vývoj audiovizuálnych diel. Zaznamenali ste v dôsledku koronakrízy napríklad väčší počet žiadostí o štipendiá?  Ak nie, môžu producenti alebo fyzické osoby očakávať nejakú mimoriadnu výzvu na vývoj? Plánujete zvýšiť prostriedky na vývoj povedzme na úkor produkcie audiovizuálnych diel?
Všetky jarné výzvy, ktorých uzávierky už boli, sú celkom štandardné tak z hľadiska počtu podaných žiadostí, ako aj ich štruktúry a rozdelenia v jednotlivých podprogramoch. Znížil sa len počet žiadostí o podporu na digitalizáciu či modernizáciu kín, ale to je skôr dôsledok už uskutočnenej reštrukturalizácie siete kín než priamy vplyv koronakrízy. O žiadnej mimoriadnej výzve zatiaľ neuvažujeme, pretože okrem produkcie audiovizuálnych diel sa môžu vo všetkých otvorených výzvach podávať žiadosti priebežne. Ak bude potrebné ich operatívne vyhodnotiť, urobíme to. Tento princíp periodického vyhodnocovania žiadostí spravidla každý mesiac už aplikujeme v podprograme na podporu prezentácie audiovizuálnych diel na zahraničných podujatiach a môžeme ho uplatniť aj pri štipendiách alebo v iných prípadoch.

Začiatkom apríla podpísalo MK SR s AVF zmluvu o financiách zo štátneho rozpočtu garantovaných zákonom na rok 2020, vďaka ktorej je zabezpečené základné fungovanie fondu. Ako teraz prebieha vzhľadom na výmenu vlády komunikácia medzi AVF a ministerstvom?
Veľmi operatívne a konštruktívne. To, čo pre nás predchádzajúce vedenie ministerstva neriešilo tri mesiace, vyriešilo terajšie za tri dni.

Vnímate novú ministerku, ktorá sa dala počuť, že má k filmárom blízko aj vďaka svojej kaskadérskej minulosti, ako ústretovú partnerku?
S novou pani ministerkou sme sa prvý raz stretli, keď u nás pred dvomi rokmi viedla poslanecký prieskum. Už vtedy sme ocenili jej korektný a konštruktívny prístup. Aj vďaka jej osobnej iniciatíve sme začali uskutočňovať krížovú kontrolu výdavkov vyúčtovaných na ten istý projekt vo vzťahu k fondu a k RTVS. Robí to naša dozorná komisia a vedenie RTVS nám poskytuje potrebné informácie. Verím, že aj napriek viacerým krkolomným témam nebude pôsobenie pani Milanovej vo funkcii ministerky iba kaskadérskym výkonom.

Na záver skúsme trochu nazrieť do budúcnosti. Neštátni prispievatelia budú mať tento rok príspevok do AVF vyrátaný na základe roku 2019, ktorý bol pre nich dobrým rokom, vďaka čomu bude zrejme tento rok rozpočet AVF vyrovnaný. Rok 2020 však bude práve pre týchto prispievateľov kritický – jednak majú teraz vyššiu odvodovú povinnosť, jednak sa im znížili príjmy. Tie sa odrazia na ich príspevku do AVF na rok 2021. Ako pristúpi AVF k výpadku prostriedkov od neštátnych prispievateľov? 
Nemôžeme k tomu pristúpiť inak, než že to budeme rešpektovať. Ale aký veľký bude napokon ten výpadok a v akých skupinách prispievateľov, to uvidíme najskôr až začiatkom budúceho roka. Predpokladám, že v oblasti retransmisie alebo VoD zatiaľ k výrazným výpadkom príjmov nedochádza. No na televíznej reklame a na príjmoch zo vstupného v kinách sa súčasná situácia určite prejavuje. Treba však počkať, ako sa to napokon vyvinie.

Ak pri konkrétnom prispievateľovi dôjde pri vyúčtovaní jeho príspevku do fondu k výraznému medziročnému poklesu, budeme to riešiť tak ako doteraz, teda podrobnou kontrolou predloženého vyúčtovania a jeho účtovných podkladov u prispievateľa, ktorú pravidelne robí naša dozorná komisia.

Zmenia sa aktuálnou krízou priority AVF? 
Ak nám aktuálna kríza prinesie aj zmenu myslenia, tak sa pravdepodobne upravia aj priority AVF.  Ale o tom je dnes predčasné hovoriť. Napokon, na rozmýšľanie máme čas do jesene, keď sa budeme baviť o štruktúre podpornej činnosti a prioritách fondu na budúci rok.

Mária Ferenčuhová
foto: Miro Nôta

Príbehy, ktoré som bral s rezervou, som si teraz overil

I keď sa jeho meno vyslovuje súčasne s menami ako Volker Schlöndorff či Aleksandar Petrović, z domácich František Vláčil, Karel Kachyňa alebo Juraj Herz, známy je viac ako protagonista televíznej snímky Adam Šangala či hrdina rozprávky Princ Bajaja. Ivan Palúch by 20. júna oslávil 80. narodeniny. Herecké majstrovstvo, ale aj dobové slučky, ktoré sa okolo Ivana Palúcha postupne uťahovali, pripomenie archívny strihový dokument Odpočítavanie. Nakrútil ho filmový teoretik Martin Palúch. Otcovej tvorbe sa venoval už v monografickej knihe Herec Ivan Palúch (2008).

V akej fáze je film?
Pred postprodukciou, vo fáze hrubého zostrihu. Z náhľadových, väčšinou archívnych materiálov sme zostrihali celkový tvar filmu. Použité ukážky sa teraz digitalizujú, zháňame práva, licencie. Pochádzajú z rôznych krajín – z Česka, Francúzska, Nemecka, zo Srbska, takže je to dosť komplikované. Problém bol vôbec ich zohnať na filmových pásoch.

Odpočítavanie, to znie dramaticky...
Dokumentárnym filmom sa zaoberám aj teoreticky. Od začiatku som vedel, že nechcem nakrútiť klasický portrét: človek sa narodí, má nejaké detstvo, kariérne úspechy, rozbehne sa, potom sa mu niečo stane, väčšinou tragické, nejako to prežije a na konci umiera. Odpočítavanie sme postavili na opačnom princípe. Začíname otcovou smrťou a pomaly odkrývame jednotlivé vrstvy až po najdôležitejšie okamihy v 60. rokoch, keď bol na vrchole medzinárodnej filmovej kariéry. Za 60. roky už nejdem. Z kapacitných dôvodov, ale i na udržanie dramaturgického tvaru. Špekulovali sme, či zaradiť napríklad odkazy na VŠMU, fotky z divadiel a podobne, ale roztrieštilo by nám to základnú ideu filmu. Nechceli sme zaťažovať koncepciu, ktorá stojí na jednotlivých etapách jeho života – na tom, ako sa doba a filmová tvorba premieňali v čase a aký to malo dosah na jeho život. V 60. rokoch bolo divadlo pre otca v podstate už uzavretou kapitolou.

Je dokument logickým pokračovaním knihy?
Áno. Po vydaní knihy sa ma často pýtali, či by som sa nepustil aj do filmu. Vtedy som sa na to necítil, ale postupom času som si uvedomil, že mám najlepší prehľad i znalosti o svojom otcovi a jeho kariére, prístup k množstvu dokumentov z jeho archívu alebo k materiálom, s ktorými som sa pri doterajšej práci stretol. Napokon som sa teda rozhodol film zostaviť. Námet vznikol, ešte keď otec žil. Film sme začali pripravovať, ale potom otec zomrel, čiže už sme mohli vychádzať iba zo zozbieraných audiovizuálnych materiálov – z filmov, nahrávok rozhovorov, zo súkromných materiálov i tých, ktoré sa nám podarilo nazhromaždiť. Je toho naozaj veľa.

Nahral si niečo do tohto filmu ešte počas otcovho života?
Určitá iniciatíva prebehla s Martinom Štetinom a Petrom Gavalierom, keď sme robili rozhovory počas nakrúcania filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Ale gro dokumentu sme museli vyskladať z archívu. Najťažšie bolo, že sme sa museli vrátiť v čase o 60 rokov. Ako základný rámec bola pre nás veľkou pomocou už spomínaná kniha. Dôležitejšie bolo, že sa mi podarilo rozprávať s ľuďmi ako režisér Volker Schlöndorff či herečka Eva Ras, ktorí s otcom v 60. rokoch v zahraničí pracovali. Z Francúzska sa mi podarilo zohnať z tohto obdobia audiovizuálne záznamy, o ktorých sme predtým nevedeli. Vďaka filmu sa mi tak podarilo doplniť telo knihy, overiť si množstvo informácií, ktoré otec v rozhovoroch len tak spomenul. Príbehy, ktoré som predtým bral niekedy s rezervou, sa mi podarilo z iných zdrojov verifikovať. To bol pre mňa takisto objav. Bol to náročný proces aj pre mňa osobne, v privátnej rovine, spojenej s komplikovanými vzťahmi v našej, vďaka otcovi rozvetvenej rodine. 

Posledná veta znie až (arte)terapeuticky. Predpokladám, že táto osobná línia je iba v náznaku, odčítateľná pre tých, ktorých sa to týka.
Privátnu rovinu som eliminoval. Má to byť portrét s vyššou metafyzickou rovinou, nemá byť o mojich súkromných pocitoch. A nechcel som skĺznuť ani do ťažkopádnej faktografie. Snažil som sa, aby bol film komunikatívny a zrozumiteľný aj pre dnešného diváka, aby mal podobu kinofilmu, ale nebol zahltený faktami a osobnosťami. Napríklad Annie Girardot je veľká francúzska herečka, ale dovolím si tvrdiť, že ju nikto z bežných mladých divákov nepozná. Rovnako meno Schlöndorff mladej generácii nič nehovorí. Ak sme chceli urobiť komunikatívny kinofilm, museli sme tieto línie potlačiť. Sústredili sme sa na otcov osud filmového herca, na postavy, ktoré stvárnil a korešpondujú s jeho životom. Vypovedajú o tom, ako doba, vývoj politickej situácie a režim vplývajú na osud človeka. Pocit, ktorý mi z toho zostal, je, že sme, bohužiaľ, nepoučiteľní.

Viacero filmových teoretikov a kritikov začalo nakrúcať. Berieš teoretické zázemie ako výhodu?
Tým, že som vyštudoval filmovú vedu, poznám dostatočne dejiny slovenskej kinematografie a som poučený, ako so snímkami, v ktorých otec hral, narábať. Je tu však jeden zásadný problém – vrchol jeho kariéry sa odohral v rokoch 1962 až 1969 v zahraničí a zistil som, že nikto, ani teoretici, o tom nevie nič okrem základných informácií, napríklad, že mal tri filmy v Cannes, čo je už dobre známe. Nikto nepozná podrobnosti, málokto z nich tie filmy vôbec videl. Keď sa otec v roku 1969 vrátil z Cannes, zostal pre domáceho diváka neznámym, pretože jeho zahraničné filmy sa tu nepremietali alebo išli rovno do trezoru. To sa týka napríklad aj filmu Zabitá neděle, ktorý nakrútil s Drahomírou Vihanovou. Ľudia si ho spájajú iba s postavami Adama Šangalu a princa Bajaju, možno niektorí s filmom Marketa Lazarová, ale ani ten sa počas normalizácie veľmi nepremietal. Okolo roku 1974 nastal zlom, otec dostával menej príležitostí, sám tvrdil, že až do roku 1986 mal neoficiálny zákaz hrať aj v divadle. Všetky neskoršie úlohy s výnimkou Šangalu a Bajaju boli už iba epizódne. Otec mal slobodného ducha, nekolaboroval s mocou a bol na voľnej nohe. To všetko sa odrazilo na jeho kariére. Všetko sme to chceli vložiť do filmu, pretože povedomie o jeho hviezdnom období je len na úrovni rečí. Málokto pozná fakty a podrobnosti. 

Vráťme sa k práci s archívmi. Hovoril si, že to bol komplikovaný a náročný proces.
Otcovu kariéru uzatvára Adam Šangala a princ Bajaja. Najlepšie filmy nakrútil v zahraničí, ak dnes berieme ako zahraničie už aj Česko. To, čo nakrútil doma, sa zúžilo na epizódne postavy. Preto musíme gro materiálov zháňať v zahraničí. Už ruská filmárka Esfir Šub si v 20. rokoch minulého storočia musela kúpiť cársky archív z Ameriky za 6-tisíc dolárov. Aj dnes si vlastníci archívnych materiálov pýtajú za ich použitie vysoké sumy. Vyrokovať ceny stojí veľa síl. Ďalší problém je archivácia kópií. Stalo sa, že nám v Srbsku potvrdili, že majú kópiu nami požadovaného filmu, a tesne pred podpisom zmluvy oznámili, že ju nenašli. Tak sme museli celý proces hľadania začať odznova vo Francúzsku. Podobne sa to dialo aj v iných prípadoch. Aj digitalizácia trvá určitý čas, nedá sa urýchliť ani urobiť lacnejšie. Archívny strihový film je štandardná forma, ktorá sa desaťročia vyvíja. Dnes sú archívy stále zaujímavejšie a hodnotnejšie a tento žáner je veľmi populárny. Ak robíte veľký medzinárodný projekt, pri ktorom nestačia iba archívy RTVS a SFÚ, je celý proces komplikovaný a finančne náročný, čo málokto chápe. 

Bol takýto typ filmu hneď prvou voľbou?
Áno. Keďže som nechcel používať hovoriace hlavy, musel som oželieť množstvo výpovedí otcových spolupútnikov, lebo iba zlomok z nich s ním zažil vrcholné obdobie 60. rokov. Pamätali si ho skôr zo 70. a z 80. rokov, keď sa vrátil do Československa. Rozhodli sme sa pre čisto strihový film, postavený na otcovom komentári a na ukážkach z filmov, poskladaných tak, aby vytvorili konkrétny príbeh, ktorý sa však odohrá spätne. Bola to veľká kombinatorika, zvuková a obrazová stopa boli samostatné, museli sme ich prácne dávať dokopy a vyvažovať, aby to vo finále dávalo zmysel. 

Keď sa veci dajú vedľa seba, niekedy sa odkryjú zaujímavé súvislosti. Prekvapilo ťa niečo?
Bol som napríklad v Ústave pamäti národa a pozrel si otcov spis, v ktorom som našiel zaujímavé veci. Dokresľujú to, čo sa vtedy dialo. Veľa vecí bolo skartovaných, ale zostalo tam torzo, ktoré dosť vypovedá. Vo Francúzsku som našiel zaujímavé archívne materiály z nakrúcania a zo Srbska som doniesol film, ktorý u nás nikto nevidel. Bude to zaujímavá koláž a myslím si, že máloktorý záber bude slovenskému divákovi niečo hovoriť. Vzniklo dielo, pri ktorom môže byť divák prekvapený, v akých filmoch a aké postavy otec stvárnil.

Keď spomínaš politikum, aký priestor má vo filme táto rovina? 
Vo filme je dôležitá a dostáva priestor práve zo subjektívneho pohľadu otca, čiže ako prežíval jednotlivé okamihy a s čím súviseli. Súviseli, samozrejme, s politickou situáciou. V 60. rokoch tu bolo nadšenie, nádej a uvoľnenie. Prejavilo sa to výbuchom rôznych nových vĺn všade vo svete i rozsiahlymi protestmi. To všetko bolo potlačené, ale v rôznych krajinách rôznymi spôsobmi. My sme boli satelit sovietskeho Ruska a po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy sa začala normalizácia. Otec mal šťastie, že bol vtedy v zahraničí a videl všetky veci aj z inej strany. Normalizačný útlm postupoval a s jeho prehistóriou, že účinkoval v zahraničí, v zakázaných filmoch, že mu potom emigrovala manželka, to všetko vyvrcholilo okolo roku 1974. Vidíme to na jeho životnom príbehu, na úlohách, ktoré dostával. Ale aj na témach filmov, na tom, ako sa menila ich umelecká úroveň, politické zameranie. Doba je tam zachytená cez filmy, ktoré vtedy vznikali. Týka sa to aj 80. a 90. rokov. Čiže je to aj film o vývoji slovenského filmu ako takého a vybrané snímky sú metakomentárom.

Ivan Palúch bol veľmi dobrý rozprávač, nechýbal mu nadhľad.
Myslím, že sa to do filmu dostalo, ale opäť sme narazili na problém, čo film unesie bez toho, aby stratil tvar. Otec bol veľmi dobrý rozprávač, veľa toho videl a zažil. Mal kladný vzťah k ľuďom. Aj najväčšie herecké hviezdy považoval za najjednoduchších ľudí, úprimných a priamych, pretože, ako sám tvrdil, veľký umelec sa na umelca nemusí hrať, jednoducho ním je. Na rozdiel od kvázi umelcov, ktorí bývajú nepríjemní a ešte si o sebe myslia, akí sú veľkí umelci. Aj mi je ľúto, že som aspoň niektoré príbehy nemohol do filmu zaradiť, lebo ľudia sa na nich bavili a stále bavia. 

V ktorom filme máš otca najradšej?
Samozrejme, v Markete Lazarovej, ale najzaujímavejšiu úlohu dostal vo filme Zabitá neděle, ktorý je celý postavený na ňom. Degradovaný poručík, ktorý stráži sklady a nikto nevie prečo a nakoniec spácha samovraždu. Stvárňuje človeka, ktorý je v existenciálnej tiesni v dôsledku vonkajších okolností – podobne ako bol v tiesni po roku 1974 on sám. Dokázal zachytiť rozorvanosť človeka, ktorý je utláčaný, degradovaný – nikoho nezaujíma, čo cíti. Má síce najlepšie výsledky, ale armáda ho degradovala. Je to ako metafora toho, čo sa stalo otcovi – prišiel z veľkého sveta, uzavreli ho v Československu, potom na Slovensku, nedali mu herecké príležitosti; je tu aj otázka, čo človek môže v tejto situácii robiť. 

Svoj rozhovor s otcom pre Film.sk si pred piatimi rokmi uzavrel otázkou: „Čo by si povedal na záver?“ Tak čo by si ty povedal na záver?
Citoval by som otcove slová: „Keď raz sklameš, šťastie sa ti už nikdy nevráti.“ Povedal to v tom zmysle, že veci treba robiť naplno. Na sto a viac percent, aby sa človek potom nemusel hanbiť a mohol sa každému smelo pozrieť do očí. To však neznamená, že aktívny človek je imúnny voči chybám, ktoré sa takisto môžu vyskytnúť. Ale ten odkaz a prístup k profesii je platný stále. Vždy si na tieto slová spomeniem, keď vidím niekoho, ako uhýba pohľadom (smiech). 

Mariana Jaremková
foto: archív SFÚ/Vlastimil Macháček